Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006

Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster

25.12. 2006 – I. slávnosť vianočná

Piesne: 47; 34; 49; 53; 52; Antifóny: 11; 14; Žalm 96;
Evanjelium: J 1,1-14,
Kázňový text: 1. Mojžišova 28,10-22

Milí bratia, milé sestry, slávnostné kresťanské zhromaždenie!

Nebo otvorené. O tom sme spievali v tretej piesni (ES 49). Otvorené nebo je to, čo spája náš kázňový text s Vianocami. Nebo a zem sú prepojené. To prežívali vyľakaní betlehemskí pastieri. To bola skúsenosť aj praotca Jákoba.

V živote sú chvíle, keď človek vidí otvorené nebo. Keď sa nám zdá, že nebo sa dotýka zeme a jeho sláva ju zaplaví. Sú to okamihy, v ktorých dostávame novú silu, prijímame požehnanie, nachádzame životnú orientáciu. K takýmto momentom patrí stretnutie s človekom, ktorý nám opätuje lásku. Veď úprimne milovať značí vidieť Božiu tvár. Verím, že viacerí z nás vnímali, že nebo sa dotýka zeme, či už pri svojom sobáši, pri narodení svojich detí/vnúčat, alebo vtedy, keď (sme) nevedeli ako a kadiaľ ďalej, ale Hospodin nám ukázal smer, daroval nám silu, sklonil sa k nám, stal sa nám záchranou.

Vianoce zvestujú, že nebo je otvorené aj pre nás. Je to evanjelium, dobrá správa, ktorá má moc naučiť nás inak chápať náš život, našu budúcnosť. Našou budúcnosťou, naším cieľom nie je dobyť nebo. Naša budúcnosť nie je v tom, že „zaútočíme na nebeskú bránu“. Vianoce i text dnešnej kázne obsahujú posolstvo, že nebo je otvorené. Pán Boh nám vo svojej láske otvára nebo. Preto smieme prísť, sme pozvaní, sme očakávaní. Môžeme do neba, ktoré je v Ježišovi aj nám otvorené, smerovať. A to je milosť.

Áno, milosť, lebo nebo sa neotvára perfektným, dokonalým bytostiam, ale ľuďom previnilým, od Pána Boha odcudzeným. Ľuďom na úteku.

Jákob, o ktorom sme čítali, je tiež na úteku. Neuteká z hocijakej vlasti, z kdejakého domu. Uteká z krajiny, ktorú Hospodin zasľúbil jeho starému otcovi Abrahámovi, jeho otcovi Izákovi a prostredníctvom Izáka aj jemu.

Prečo Jákob uteká? Na začiatku všetkého bola Jákobova túžba, aby sa jeho život vydaril, aby v ňom mal úspech, aby bol šťastný. To si prajeme vari všetci. Celkom určite je to prianie rodičov pre svoje deti. Prajeme im, aby sa ich život vydaril, aby to nám, a zvlášť našim deťom vyšlo. Pre to, aby sa Jákobovi život vydaril, neváha tento chlapík použiť aj podvod a lesť. Nazdáva sa, že keď sa šťastie želateľnou rýchlosťou neponáhľa k nemu, môže si k šťastiu dopomôcť. Podvodom, klamstvom a ľsťou pripraví svojho staršieho brata Ézava o prvorodenstvo, ktoré človeku v Oriente zabezpečovalo vedúce postavenie v rodine i väčšiu časť majetku. No vec dopadla ináč. Tak, že Jákob nakoniec nemá vôbec nič. Musí utekať z domova. Nemá ani služobníkov, ani peniaze, ani zbraň, ani strechu nad hlavou. A nie si je istý, či ho brat Ézav, ktorého Jákob oklamal, neprenasleduje s cieľom zbaviť Jákoba života. Zabiť ho, lebo tak sa Ézav rozhodol (1M 27,41).

Jákob uteká a za nocľah si vyberá miesto, kde bolo plno kameňov. Nie je to miesto náhodné, ale úmyselne zvolené. Volá sa Lúz – čo v preklade označuje posvätný strom. Jákob vyberá aj svoj kamenný vankúš z posvätného kruhu kameňov, ktorému dnes odborníci na religionistiku hovoria kromlech. Keďže posvätné – kultické miesto bývalo aj miestom útočištným, Jákob práve tu hľadá ochranu pred svojím bratom, pomstu ktorého mohol očakávať.

Jákob – lišiak, podvodník, ten, ktorý si myslel, že sa vlastnou prefíkanosťou stane veľkým a zabezpečí si život, sa namiesto toho stáva tulákom a utečencom. Príliš malým človiečikom v príliš veľkom svete. Ide cestou svojho deda Abraháma, otca veriacich, ale ide ňou práve opačným smerom. Po celodennom putovaní je unavený. Zajtra bude už v cudzine – a úplne sám. Tu sa deje čosi prekvapivé. Jákob vidí vo sne rebrík. Vidí niečo, s čím máme mnohí skúsenosť: že nie je sám. Boh je s ním. Ani na úteku sa Hospodin Jákoba nevzdáva. Nevzdáva sa ani nás, na našich útekoch. Nevzdáva sa nás, keď opúšťame Božie cesty, keď ideme opačným smerom, akým vedie cesta viery. Jákob smeroval do Mezopotámie – do Bábelu. Tam, kde sa už raz ľudia chceli blysnúť prestížnou stavbou – chceli postaviť vežu, ktorej schody povedú až do neba. Chceli byť ako Boh. No z ich šialenej stavby zostala len skamenená pýcha. Z babylonskej veže zostala iba ruina.

Človek nemôže postaviť rebrík do neba, ale nebo môže postaviť rebrík na zem. Práve to vidí Jákob v sne. Rebrík, ktorého vrchný koniec siaha po nebo. Boží anjeli – Boží posli po ňom vystupujú a nesú so sebou Jákobovu vinu, hanbu, jeho chyby i smútok nad tým, čo urobil, ale aj strach z toho, čo príde. A zostupujúc prinášajú Jákobovi Božiu útechu.

Boh sám postavil tento rebrík. Jákobovi sa prihovára: „Ja som Hospodin, Boh“. To je pre Jákoba novina. Vždy si počínal tak, ako by bol Bohom on sám. Všetko a všetci sa točili okolo neho. A teraz, keď je ochotný zmýšľať o sebe pokorne, sa v ňom rodí priestor pre vieru. Áno, Božie požehnanie, zmysluplný, vydarený život nie je to, čo máme v hrsti, čo si môžeme zabezpečiť sami. Môžeme ho iba prijať, keď  v pokore otvoríme svoje dlane. Keď v nich nemáme nič – vtedy nám ich Boh naplní. Možno sme na to nepomysleli, no nezabudnime na to.

Jákob by si tiež nebol pomyslel, že Boh je s ním aj na jeho úteku; aj vtedy, keď Jákob uteká pred svojimi špinavými praktikami, pred svojou vinou. Žalmista tomu rozumel lepšie, keď vyznal: „Kam by som mohol zájsť od Tvojho Ducha? Pred Tvojou tvárou kamže utekať? Keby som vstúpil na nebesá, tam si Ty; a keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty. Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najďalšom mori, aj ta by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila.  Keby som povedal: Nech ma aspoň tma pritlačí a nech je noc svetlom vôkol mňa, ani tma nie je temnom pred Tebou,  noc svieti ako deň, tma je ako svetlo“ (Ž 139,7-12). Úteky nám nepomôžu. Ani úteky od cesty viery, ani úteky od lásky, zodpovednosti, férovosti vo vzťahu k blížnym. Ani úteky na posvätné miesta. Ani tam nie sme zachránení pred samospravodlivosťou (por. L 18,9-14).

Pomôže nám Boh a pokora pred Ním. On sám stavia rebrík. Nebo je otvorené. Vďaka Božiemu konaniu sa hriešnikovi sa dostáva milosti. Uprostred noci – pre Jákoba tichej a svätej noci – sa otvorilo nebo. Pre neho, skrachovanú existenciu, skrachovaného človeka.

V Betleheme, v Dieťati v jasliach, sa otvorilo nebo pre nás. Rebrík do neba má meno Ježiš Kristus. V Ňom nám Boh dáva svoju milosť. Svoju lásku - nami ničím nezaslúženú. Hospodin sa nám dáva v Ježišovi Kristovi spoznať ako Boh, ktorý je s nami. Ako Boh, ktorý nás neopustí, nezanechá, nenechá „v štichu“. Smieme to vedieť už od nášho krstu. Už vtedy, keď po našej hlave tiekla voda krstu, bolo nad nami zvestované: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta“ (Mt 28,20).

Línia Božieho požehnania sa tiahne od Ježišovho príchodu na náš svet. Je dlhá ako nebotyčný rebrík, ktorý vidí Jákob v sne. A kto je ochotný sa pred Bohom úprimne,pokorne skloniť, toho Hospodin vzpriami. Boh sa skláňa k nám. Nebo je otvorené. O tom sú Vianoce.

Avšak fakt, že zem je prepojená s nebom ešte neznamená, že by bolo už nebo na zemi. Až kým Ježiš Kristus nepríde druhý krát, zostane naša zem nedokonalou. Naša cesta pôjde aj cez pády, zlyhania, cez púšť, akou utekal i Jákob. Predsa, vo viere vyznávame: Pán Boh je s nami aj v púšťach života. Je a bude s nami aj v chorobe i v starobe, aj na operačnej sále, neopúšťa nás ani  v našich previneniach. Vianoce hovoria: Boh je s nami. Buďme aj my s Ním. A nezabudnime, že On k nám prichádza veľmi často v ľuďoch, v našich blížnych, sestrách a bratoch, akým sa nám stal aj Ježiš. Amen.

Pramene:   
Nico ter Linden: Povídá se...(vyd. EMAN, Heršpice 1999);
Vladislav Žák: Na počátku (vyd. ECM v ENA, Praha 1990);
Walter Lüthi: Jákob (vyd. Blahoslav v ENA Praha, 1992);
zost. Mirjam Doležalová, Marta Kocnová, Jan Trusina: Cesta Božího lidu - SZ  
(vyd. Syn. rada  ČCE prostredníctvom vyd. Kalich, Praha v ENA, 1991);
tiež s použitím myšlienok Kaia Scheidinga.
            

späť