Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006

Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster

26.11.2006  - 23. nedeľa po Svätej Trojici

Piesne: 188, 686, 197, 512; Antifóna: 86;  
Evanjelium: Matúš 18, 21-35,
Epištola: List Filipským 1, 3-11,
Kázňový text: Evanjelium podľa Marka 13, 1-8

Milosť Vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista. Amen.

Bratia a sestry, dovoľte mi ešte pred prečítaním nášho dnešného kázňového textu povedať vám, v akej situácii bol vyslovený. Jeruzalemský chrám bol dominantou mesta. Vtedajšia podoba nebola jeho prvá. Predtým už bol zbúraný a nanovo vystavaný za čias proroka Ezdráša asi 500 rokov pred narodením Pána Ježiša. Herodes Veľký začal obnovovať tento druhý jeruzalemský chrám len niekoľko rokov pred naším letopočtom. Obnovu chrámu kráľ Herodes nerobil preto, lebo by sa chcel zapáčiť Pánu Bohu, ale preto, aby si naklonil srdcia ľudí ktorým vládol. V okolí jeruzalemského chrámu to vyzeralo ako na stavenisku. Už sa asi 35 rokov pracovalo a teda už boli poznateľné zmeny; mnoho materiálu v podobe veľkých kameňov bolo pripraveného v okolí chrámu. Mohli by sme povedať, že kus roboty na oprave chrámu bol už hotový a ešte veľký kus práce ich čakal. Radostné na celej situácii bolo to, že židia mohli mať víziu skorého dokončenia opráv a materiálneho zabezpečenia. A práve do takejto optimistickej atmosféry zaznieva učeníkovo chválenie i Ježišova odpoveď.

„Keď vychádzal z chrámu, povedal Mu jeden z Jeho učeníkov: Pozri, Majstre, čo sú to za kamene a za stavby! Ježiš mu odpovedal: Vidíš tieto veľké stavby? Nezostane kameň na kameni, ktorý by nebol zborený! A sedel na vrchu Olivovom naproti chrámu, spýtali sa Ho osamote Peter, Jakub, Ján a Ondrej. Povedz nám, kedy to bude a na aké znamenie sa to všetko stane? Nato im Ježiš začal hovoriť: Hľaďte, aby vás niekto nezviedol. Mnohí prídu v mojom mene a budú hovoriť: Ja som (Kristus), zvedú mnohých. Ale keď počujete o vojnách a zvesti o bojoch, nestrachujte sa. To musí byť, ale to nie je ešte koniec. Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Miestami budú zemetrasenia, bude hlad i zmätok. To je začiatok bolestí.“

Bratia a sestry, myslím, že všetci, ktorí tu dnes sedíme, si opísanú situáciu vieme veľmi dobre predstaviť. Začína v radostnej nálade, plnej optimizmu z vykonaného diela a určitej národno-náboženskej hrdosti za dosiahnuté výsledky. Po Ježišovej odpovedi prichádza veľké schladenie a sklamanie. Táto reakcia na strane Pána Ježiša mala tak veľký vplyv, že učeníci to nedokázali len tak hodiť za hlavu a zabudnúť. Vracajú sa k tomu po niekoľkohodinovej chôdzi na Olivový vrch. Chcú vedieť, kedy to bude, ako sa to stane, podľa čoho spoznajú, že to je práve ten čas, o ktorom hovoril Ježiš. Zdá sa, akoby učeníci prechádzali zo sklamania do sklamania, lebo na túto otázku nedostávajú odpoveď, práve naopak. Dostávajú varovanie, aby sa nenechali zviesť zo správnej cesty. Na druhej strane však dostávajú aj určitým spôsobom vodítko, aby sa nedali pomýliť. Dostávajú opis situácií, ktoré prídu a napriek tomu, že budú vyzerať hrozivo – teda skoro ako Boží súd – aj tak to ešte nebude ono. To bude len začiatok bolestí. Učeníci za krátky čas prešli dlhou emocionálnou cestou. Od radosti, nadšenia, optimizmu, hrdosti prešli k zvedavosti, strachu a možno až beznádeje. Ten, kto ich na takúto cestu pozval je sám Pán Ježiš. Nechá ich tak, alebo ich povedie aj ďalej?  

Bratia a sestry, vydajme sa aj my po ich ceste a skúsme nájsť v čom sme učeníkom podobní. Ako cirkevný zbor, keď sa pozrieme na posledné roky, každý rok sa niečo veľké v našom kostole či fare opravovalo. Pred dvoma rokmi brat záhradník asi aj s pomocou vás upravil záhradu okolo kostola na takú úroveň, že sa dostala až do novín s pochvalou za najvýraznejšiu zmenu. Minulý rok ste maľovali kostol, zaviedli nové kúrenie. Tento rok bol opravený plot okolo celého majetku cirkevného zboru a na fare ešte aj dnes ráno cítiť „vôňu“ stavebných prác po výmene okien. Teda veľký kus práce za nami a keď sa tak pozrieme dopredu ešte by bolo veľa vecí, ktoré by sa dali opraviť, vylepšiť, ekonomicky zvýhodniť. Tak ako bolo povedané o jeruzalemskom chráme, to isté môže platiť aj o našom kostole či fare. Pri vojnách, bojoch a prenasledovaniach o ktorých Pán Ježiš hovorí sa ľahko môže stať, že v budúcnosti nám kostol zoberú, zbúrajú alebo prestavajú na úplne inú ustanovizeň. V Maďarsku prerobili velikánsky kostol na zábavnú herňu. V Nemecku museli vymyslieť liturgiu na „pochovanie“ kostola, pretože prestal slúžiť svojmu pôvodnému určeniu.

Aj mnohé kostoly na Slovensku sa rozpadávajú a nieto toho, kto by ich najskôr opravil ale to dôležitejšie a – čo je ešte dôležitejšie – aby ich zaplnil veriacimi bratmi a sestrami. A práve o tom chcem hovoriť. Je skvelé, že máme opravený kostol a že ste ochotní sa na tejto práci podieľať ako finančne tak aj brigádami – aj z tohto miesta chcem poďakovať ochotným bratom a sestrám, ktorí sa zúčastnili na brigádach v pondelok a vo štvrtok. To, čo máme my spoločné s jeruzalemským chrámom, je naše duchovné spoločenstvo alebo môžeme povedať naše osobné chrámy, ktoré si staviame. Každý z nás má nejaký vlastný chrám postavený, nejakú predstavu o službe Pánu Bohu. Tí, ktorí žijú s Pánom Ježišom dlhšie, majú postaveného a opraveného viac a tí, ktorí sú iba na začiatku cesty majú postaveného či opraveného iba kúsok.

Z čoho sa skladá ten náš osobný chrám, ktorý si budujeme? Môže to byť naša osobná zbožnosť, množstvo vyslaných modlitieb, mnoho dobrých zásad, mnoho s Božou pomocou odstránených zlých vlastností či návykov, možno množstvo času či peňazí venovaných na cirkev či službu Pánu Bohu. To všetko môžu byť krásne, mohutné, veľkolepo pôsobiace kamene, ktoré tvoria základnú stavbu nášho duchovného chrámu. A tie kamene, ktoré sú pripravené na dobudovanie môžu byť naše plány, ciele, vízie, ochota pokračovať v nastúpenom trende. Teda kus viditeľnej roboty za nami a radostná perspektíva osobného rastu pred nami. Často sme v kútiku srdca na tento náš osobný chrám veľmi hrdí – zvlášť vtedy, keď ho porovnáme s osobnými chrámami našich spoluveriacich či neveriacich. Teraz si možno poviete: Čo to tu rozpráva? Mať opravený kostol i faru, či mať dobrý duchovný život alebo ako to nazval osobný duchovný chrám, je to snáď niečo zlé? Nie, v žiadnom prípade. Je to super a to je to, čo od nás Pán Boh očakáva. Oba chrámy majú niečo spoločné. Aj tento náš kostol aj náš osobný chrám. Cieľom nie je len to, aby existovali, ale aby sme v nich mohli prijímať Božiu milosť i odpustenie hriechov  a aby v nich prebýval sám Pán Ježiš Kristus.

Skutočnosť, že nezostane kameň na kameni sa týka práve posledného súdu. Oba chrámy budú od základov zničené – alebo inak povedané, nebudú mať žiadnu platnosť. To jediné, čo nám pri poslednom súde zostane, je Ježiš Kristus. Presne tak, ako zostal aj učeníkom – potom,  ako bol zbúraný jeruzalemský chrám. Pri poslednom súde nám nepomôže náš kostol a ani naša osobná zbožnosť či množstvo odstránených zlých žiadostí, vlastností a túžob. To jediné, čo nám pomôže a čo nás zachráni, je krv Pána Ježiša Krista. To bude to jediné rozhodujúce. Nemôžeme sa oprieť o rozváľané kamene z trosiek jedného či druhého chrámu, to jediné, o čo sa môžeme oprieť je uholný kameň – Ježiš Kristus. Tou základnou otázkou, ktorá zaznie, nebude aký veľký a krásny sme mali svoj duchovný chrám postavaný z našich dobrých skutkov či služby Bohu, ale otázka bude znieť: Očistil Ježiš Kristus tvoje hriechy alebo nie? Teda naša možnosť obstáť na súde nebude v tom, koľko dobra sme urobili, ale či Kristus zomrel aj za nás. Ten chrám, ktorý si každý z nás buduje, musí byť iba odpoveďou na toto Kristovo odpustenie.  

Aj my, keď si uvedomujeme, že príde takáto rozhodujúca chvíľa, zostávame stáť v neistote a pýtame sa: Kedy to bude, kedy to príde? Je to logické a sme v tom rovnakí ako učeníci Pána Ježiša. Povedz nám, kedy to bude... Podľa čoho to poznáme? Hoci pre človeka je prirodzené, že chce poznať, kedy príde rozhodujúca chvíľa v jeho živote, Pán Ježiš odpovedá inak ako by sme očakávali. Odpovedá varovaním. Hľaďte, aby vás niekto nezviedol. Mnohí prídu v mojom mene a budú hovoriť: Ja som (Kristus), zvedú mnohých. Nie je dôležité, kedy to príde, dôležité je to, aby sme celú svoju nádej pri poslednom súde orientovali a zakladali len a len na Kristovom zachraňujúcom diele a nie na komkoľvek inom a už vôbec nie na našich úspechoch, hoci aj v duchovnom živote. Aj dnes prichádzajú mnohí, ktorí sa vydávajú za záchrancov a spasiteľov. Veľa reklamy, ktorá nás dnes ohuruje z každej strany, je založenej práve na určitej záchrane – s dobrým autom zažiješ nový pocit šťastia a tak sa vytrhneš z reality svojho vlastného života. V Nórsku chodí reklama na Volvo CX 70, ktorá hovorí: Auto zachráni tvoj život i dušu. Okrem reklamy a svetskej radosti máme celú škálu náboženských ponúk z ktorých si môžeme vybrať, čo budeme veriť a podľa ktorej filozofie chceme žiť. Naučili sme sa, že môžeme rozhodovať o všetkom, aj o viere, aj o Bohu... Je pre nás veľmi lákavé vybrať si nám najviac vyhovujúce náboženstvo či zbožnosť. Aj v cirkvi sa teda nechávame zviesť a môže sa stať, že nakoniec aj my budeme zvedení.

Božie Slovo, ktoré máme na dnes, končí opísaním vojen, bojov, utrpenia rôzneho druhu. Aj nám sa môže zdať, že to, čo je dnes na svete okolo nás, už veľmi pripomína posledný súd. Je to tak veľa bolesti, hrôzy, strachu, beznádeje, utrpenia, bezprávia, že sa nám až zdá, že toto je Boží súd nad človekom. Sme však upozornení: Toto nie je posledný súd, posledný súd iba príde. Toto sú iba dôsledky ľudského hriechu a ľudskej skazenosti. Toto je len začiatok bolestí. Keby sme tento text čítali ďalej, je tam opísanie prenasledovania a iných hrôz, ktoré sa budú týkať práve kresťanov. Kresťanov, ktorí nie sú ochotní upustiť od Božieho Slova, ktorí nie sú ochotní vzdať sa Pána Ježiša ako jedinej cesty k Bohu a preto sú často obviňovaní z arogancie, netolerantnosti a nelásky voči iným ľuďom či náboženstvám.

Pri učeníkoch sme sa pýtali, či ich Pán Ježiš nechal v beznádeji a zúfalstve s tým všetkým zlým a ťažkým, čo ich čaká. Odpoveď je: Nenechal. A nenecháva ani nás. V tom istom odseku ďalej hovorí: „A keby Pán nebol skrátil tie dni, nebol by  zachránený ani jeden človek. Ale pre vyvolených, ktorých si vyvolil, skrátil tie dni.“ Pán nás teda nenecháva v beznádeji či vidine nekonečného utrpenia, ale hovorí, že tých, ktorí Mu patria, zachráni. To, čo sa bude diať na zemi - a v mnohom sa aj deje, ešte nie je posledný súd. Aj keď sa to tak možno zdá. Zároveň nás ale uisťuje, že posledný súd príde. Brat či sestra, si na stretnutie sa s mocným Sudcom pripravený? Na čo poukážeš v tej chvíli? Na čo sa spoliehaš? Na osobný duchovný chrám, ktorý si si vybudoval? Ponúkneš mu svoju hypotézu pochopenia sveta či mnohými ľuďmi uznávanú filozofiu života? To jediné, čo rozhodne v tvoj prospech alebo neprospech pred Božím súdom bude odpoveď na otázku: Obmyla Kristova krv aj Tvoje hriechy alebo nie?

Čo nám teda zostáva? Beznádej a smútok? Vôbec nie! Zostáva nám istota, že naše omilostenie nie je závislé od našich dobrých skutkov či zásluh. Naše omilostenie je založené len a len na Kristovej obeti, ktorá platí aj pre nás. To je argument, to je viera, ktorá obstojí aj na poslednom súde. Len taká viera má skutočnú hodnotu. Amen.

Miroslav Kerekréty - zborový kaplán
   

späť