Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006
Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne
v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy
na weby
English
Deutsch
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034
01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk
26.11.2006 - Posledná
nedeľa v cirkevnom roku – nedeľa večnosti
Piesne:
373, 685, 219, 679; Antifóna: 68;
Epištola: 2Pt 3,3-14;
Evanjelium: L,12,35-43
Téma kázne: To najkrajšie
iba príde!
Kázňový text: 1. Korintským 2,9: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýcha-lo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú“.
Milí: bratia a sestry!
Istý cirkevný predstaviteľ mal povedať hosťovskú prednášku na teologickej fakulte, avšak poriadne meškal. Keď stále nechodil a medzi zhromaždeným poslucháčstvom to už začínalo vrieť netrpezlivosťou, ktosi poznamenal: „Vidno, že prednášajúci je hlboko veriaci človek, že verí vo večnosť; čas pre neho nehrá rolu...“. - Viera vo večnosť však má mať u kresťanov iné dôsledky, ako nedochviľnosť. Prejavom viery vo večnosť má byť čosi iné, ako to, že iných necháme na seba „večne“ čakať. Všetky aspekty viery vo večnosť sa nedajú spomenúť a vysvetliť v jednej kázni; no zameriame sa aspoň na niektoré.
(1) Večnosť znamená, že to najkrajšie ešte iba príde. Iste, aj tu na zemi môžeme zažívať krásne chvíle. – Pri sobáši, v manželstve, keď sa nám narodia deti/vnúčatá, alebo keď po čase z úst našich najmenších vyjde prvýkrát: „Mama“/“Tata“/“Baba“ – hreje nás to pri srdci. Krásnymi okamihmi sú pre nás momenty či obdobia úspechov – našich vlastných alebo našich blízkych. Krásnym je, verím, aj čas, keď k nám Pán Ježiš prichádza vo svojom Slove, v chlebe a víne svojej Večere a my sme uisťovaní, že Kristus nás má rád, že nám odpúšťa, že sme Ním prijatí. Smieme prijímať evanjelium: Za teba som zomrel, aby si vedel, že si milovaný/á. Predsa, nič z toho ešte nie je večnosť vo svojej plnosti. Veď večnosť znamená, že to najkrajšie ešte iba príde.
(2) Večnosť je niečo, čo presahuje naše chápanie, na čo sú naše slová prislabé. Biblia preto hovorí o večnosti v obrazoch, symboloch, podobenstvách. Napr. ako o svadbe (Mt 22,1-10; 25,1-13) – čím vyjadruje, že večnosť značí veľkú radosť (akou je svadba); radosť pochádzajúcu z Božej lásky k nám. Alebo Biblia prirovnáva život vo večnosti k hostine, k veľkej večeri – povedané dnešnou rečou: k slávnostnému banketu, párty, k bálu (L 14,16-17). I tu je dôraz na veselosť, no tiež na Božiu veľkodušnosť – na to, že Pán Boh nám praje, že nie je nežičlivec, „škrob“, že Mu je ďaleké sebectvo. Písmo pripodobňuje večnosť aj k neuveriteľne nádhernému mestu, ktoré má brány z perál a ulice zo zlata. Používa to najcennejšie: zlato a perly, aby priblížilo večnosť. Večnosť Biblia charakterizuje ako nezničiteľné spoločenstvo s Bohom, kde už nebude ani smútku, ani plaču, ani bolesti, kde Boh zotrie z našich očí všetky slzy (Zjav 21,3-5). Písmo používa tiež symbol stromu života, ktorý rodí dvanástoraké ovocie a vydáva ho každý mesiac. Strom stojí pri krištáľovo čistej rieke (Zjav 22,1-3). Spomínanými obrazmi - očí, z ktorých sú zotreté slzy, stromu života a krištáľovo čistej rieky, približuje Biblia život bez všetkého, čo súvisí s hriechom, bolesťou, strachom, starosťami a núdzou, sú to obrazy naplnenia života a dokonalosti. Už keď toto vieme, malo by nám to postačovať na to, aby sme sa na večnosť tešili. Je krajšia, ako dokážu opísať naše slová. Ľudská reč je príliš chudobná a naša pozemská schopnosť porozumieť prislabá, aby sme to vedeli pochopiť, jasne vyjadriť a opísať. Na pravú skutočnosť večnosti, ktorá presahuje všetky naše kategórie, nestačíme. Preto Biblia hovorí v obrazoch. Preto z nej počujeme: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú “ (1K 2,9).
(3) Večnosť súvisí s Bohom, s láskou k Nemu. Boh pripravil to najkrajšie – to, čo v plnosti ešte iba príde, pre tých, ktorí Ho milujú ako svojho milostivého Otca. Viera v život večný je súčasťou Apoštolského vierovyznania – Viery všeobecnej kresťanskej, ktorú sme i dnes vyznávali. Áno, iba ten kto sa odváži vyznať na začiatku Viery všeobecnej kresťanskej Boha ako svojho všemohúceho (nebeského) Otca, iba ten môže na konci „spievať spev nádeje“. Bez dôvery – dôverou naplnenej viery v Boha – nebeského Otca, zostáva vzkriesenie z mŕtvych takou hrôzou, ako predstava večnosti bez odpustenia.
V Biblii sa slová večný/naveky často spájajú s Bohom (por. Ž 29,10; Dan 6,27). Večnosť – život večný v Božej blízkosti, je teda Božím darom. Boh daruje večný život tým, ktorí Ho milujú, ktorí vierou a láskou k Bohu odpovedajú na Božiu lásku danú nám v Ježišovi Kristovi.
(4) Viera vo večnosť neznamená únik zo sveta, ale sústredenie sa na podstatu. Marxisti vytýkali kresťanom, že sa vierou vo večnosť pokúšajú utešovať človeka iným – lepším svetom a odvracajú ho od tohto sveta. Spása a budúcnosť je, podľa Marxa, v rukách človeka. Nielenže 70 či v iných krajinách 40 rokov prevládajúca marxistická ideológia ukázala, ako to so spásou vybudovanou rukami človeka dopadne..., ale už samo tvrdenie, že kresťanstvo odvracia človeka od tohto sveta, je hrubým neporozumením biblickej zvesti. Biblia predsa nehovorí o večnosti preto, aby nás volala k úniku z tohto sveta, k odvráteniu sa od jeho problémov. Písmo zdôrazňuje večnosť, aby sme sa sústredili na podstatu. Stačí spomenúť mená ako Martin Luther, alebo tie z minulého storočia: Albert Schweitzer a Matka Tereza a máme presvedčivé, hodnoverné príklady toho, že pravé kresťanstvo neznamená únik od problémov sveta, ale podieľanie sa na ich riešení.
Na smrteľnej posteli sotva–kto premýšľa, koľko mal ešte zarobiť, čo mal ešte postaviť, čo ešte vykonať. Sotva–kto si chce dať na sklonku života predčítavať kapitoly z Marxa. Ľudia, ktorí hodnotia svoj život a sú blízko jeho konca premýšľajú skôr o tom, čo zanedbali vo vzťahu k blížnym. Zomierajúci nedochádzajú radi sami, ale keď sú obklopení tými, ktorí ich mali radi, keď sa môžu rozlúčiť. Skôr ako po kapitolke z Marxa túžia po vzájomnom odpustení, po modlitbe, slovách z Písma – túžia odísť zmierení a so slovami požehnania.
Viera vo večnosť nie je proti napredovaniu v pokroku, v kultúre tu na zemi. Avšak dotýka sa podstaty: Toho, o čo v živote ide. Pokrok, kultúra, majetok – jeho dobré spravovania a zveľaďovanie, česť – to všetko je dobré. Ak však ide len o moc, o majetok, o česť, o kultúru či pokrok, potom nejde o nič. – Veď všetko to skončí v ničote. Ide o život večný. O večnosť s Bohom – nie bez Neho! Lebo aj takou – bez Boha – môže byť naša večnosť.
(5) Ako večný život získať? Bohatý mládenec sa pýtal Ježiša: „Majstre, čo dobrého robiť, aby som mohol mať večný život?“ Ježiš mu odpovedal: „Zachovávaj prikázania!“ (Mt 19,16-17b) A spomenul práve tie z Desatora, ktoré sa týkajú vzťahu k blížnym. Žalárnik vo Filipis (Sk 16,30-31) sa pýtal: „Čo mám činiť, aby som bol spasený?“ Dostal odpoveď: „Ver v Pána Ježiša!“ - Ktorá z oboch odpovedí je správna? Zachovávať prikázania? Alebo Veriť v Pána Ježiša? – Obe mienia to isté: Človeče, prijmi to, k čomu ťa volá Boh!: Jeho pravidlá pre život obsiahnuté v Božích prikázaniach a najmä Jeho odpúšťajúcu lásku v Ježišovi Kristovi.
O večnosti hovorievame spravidla na cintorínoch, v blízkosti mŕtvych. Božia ponuka večnosti sa však obracia k živým. Kto ju prijme, ten bude večne žiť v Božej blízkosti. Kto ňou pohŕda, ten sa pred svätým Bohom nebude môcť preukázať ničím iným ako svojimi neodpustenými hriechmi. Kto verí Ježišovi Kristovi, kto od Neho prijíma odpustenie a spravodlivosť, tomu Boh otvára dvere (J 10,9) do večnosti v Božej blízkosti, otvára mu nebo. Kto zotrváva ľahostajne či zatvrdilo v nevere – odmietajúc milosť Ježiša Krista, ten si sám prehadzuje výhybku do večnosti bez Boha, bez lásky, do večnosti v súžení.
Dnešná nedeľa (večnosti) nás pozýva k večnému životu, nie k večnému zahynutiu. Svedčí, že Pán Boh pripravil večný život tým, ktorí Ho milujú. Našou vecou je, aby sme ho vo viere prijímali a už teraz, tu v časnosti, žili v láske, ktorej nás učí Kristus; aby sme s touto láskou prichádzali k ľuďom. Tak začína vo viere už tu život večný. Hoci veríme, že raz nastane aj v plnosti, že to najkrajšie ešte iba príde. Amen.
Pramene:
Emil Brunner: Věřím (vyd. Svaz SČME YMCA, Praha 1938);
Bengt
Pleijel: Brána viery otvorená (Tranoscius, Liptovský
Mikuláš 1991);
Luděk Rejchrt: Věřím (vyd. nakladatelství
SVÍTÁNÍ, Praha 1991);
Luděk Rejchrt: Srozumívání
(vyd. Oliva, Praha 1997).