Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006

Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster

5.11. 2006 - 21. nedeľa po Svätej Trojici

Piesne:211,575,638; Antifóna:52;
Piesne k VP: 326, 322, 303, 604, 603;
Evanjelium: J 9,1-7
Kázňový text: Ján 9,4-5

Milí: bratia a sestry!          

Včera večer došlo k výpadku elektriny. Môže sa stať užitočnou skúsenosťou. Vďaka nemu sa smieme čosi nové naučiť. Kto nezažil dlhší výpadok prúdu počas tmy, len ťažko porozumie Ježišovým slovám: „Prichádza noc, keď už nikto nebude môcť pracovať.“

Keď totiž máme dobré osvetlenie, môžeme v súčasnosti pracovať aj za tmy. Nielen vo svojich príbytkoch, v budovách vôbec, ale napríklad aj niektoré stavebné práce sa dajú konať v noci pri kvalitnom umelom osvetlení. Ak však nastane výpadok elektriny a naporúdzi nie je nijaký záložný zdroj, potom je po pracovných plánoch. Už na počítači nič nenapíšeme, v mikrovlnke nič nezohrejeme, v pračke nič nevyperieme. Keď niet elektriny/niet svetla, nebudeme môcť pracovať. Ak stav bez svetla, bez prúdu trvá chvíľku, môže byť príjemnou zmenou. Dlhodobo by ho však sotva – kto vítal. Nemôcť pracovať, nemať príležitosť konať čosi zmysluplné, nie je lákavá predstava.

Ježiš myslí na prácu pre Božie kráľovstvo. To, čo vraví, formuluje zvláštne: „My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň.“ Hovorí, že On – Ježiš je poslaný Bohom, ale pripomína, že my musíme konať. Čo to znamená? – Veľkú výsadu, dôveru, ktorou nás Ježiš vyznamenal. „My musíme konať“ – to značí, že Ježiš nás zahŕňa do svojej práce, že s nami počíta, má k nám dôveru. Má odvahu zveriť nám svoje dielo, aby  ono pokračovalo v našich životoch. Ježiš nás zahŕňa do svojej práce. Smieme pracovať spolu s Ním. Chce, aby sme pre Neho pracovali. Táto dôvera je prekvapujúca. Je niečím, čo si nezaslúžime, na čo nemáme nárok, no tiež, čím nás Ježiš vyznačuje, daruje nám to ako výsadu.

Pre nás, ľudí, je neraz ťažké dať dôveru iným. Keď nám chcú deti pomáhať a my máme naponáhlo, povieme: Daj sem, spravím to ja, ty to ešte dobabreš! Alebo prinajmenšom: Ukáž, ja to viem lepšie, rýchlejšie. Pán Ježiš napriek tomu, že pozná naše slabosti, navzdory tomu, že vie, že mnohé aj pokazíme, nám dáva dôveru, aby sme sa stali Jeho rukami, Jeho nohami, Jeho ústami v tomto svete. – Aby sme sa stali Ježišovými spolupracovníkmi na diele Božieho kráľovstva. Ježiš nás zahŕňa do svojej práce, vkladá do nás mnoho svojej lásky a dôvery. Vieme si to vážiť? Sme za to vďační? Máme radosť z toho, že smieme byť robotníkmi na Božej stavbe – Ježišovými spolupracovníkmi? Chceme byť v tejto práci poctiví, verní, zodpovední – nefušovať v nej? Sme ochotní pozývať do nej aj ďalších? – Sú to dôležité otázky. Otázky vyplývajúce z dobrej zvesti, že Ježiš Kristus nás zahŕňa do svojej práce. Chce, aby Jeho dielo pokračovalo v našich životoch. Kiež sme ochotní na spomínané otázky povedať: Áno. - Áno, Pane, ďakujem, že môžem byť Tvojím pomocným robotníkom, ďakujeme, že aj s nami rátaš, hoci sme nehodní!

Pravdou je, že Ježiš nás zahŕňa do svojej práce, ale tiež to, že Božie pôsobenie skrze nás má svoj ohraničený čas. Môže byť konané, iba dokiaľ je deň. Pokým je k dielu spásy príležitosť. Pán pripomína: “Prichádza noc, keď už nikto nebude môcť pracovať.“ Povedané obrazne rečou súčasnosti: Blízko je trvalý výpadok elektriny.

U evanjelistu Jána sú noc a deň, tma a svetlo duchovnými veličinami. V bežnom živote nie je zložité odhadnúť, kedy sa zotmie. No tak, ako môže dôjsť k náhlemu, nepredvídateľnému výpadku elektriny, sa môže rýchlo zotmieť aj v živote viery. V živote viery sa nedá predvídať, dokiaľ potrvá deň. Celkom nepozorovane a rýchlejšie ako by sme čakali, môže prísť noc, ktorá nám znemožní prácu. Ježiš nehovorí s jednoznačnou určitosťou, čo znamená noc, keď už nebudeme môcť pracovať.       

Môžeme pod ňou  rozumieť našu smrť. – Záver nášho života. Kto z nás však vie povedať, koľko bude ešte medzi živými? Pretože to nevieme, o to viac by sme mali Ježišovo pozvanie do práce neprepočuť, o to skôr by sme ho mali prijať.

Nocou môže byť aj taký stav nášho odcudzenie sa Pánovi Ježišovi, že sa z neho už nepozbierame. O Judášovi čítame (J 13,30), že keď odišiel od poslednej večere, aby Ježiša zradil, vzal skyvu chleba a bola noc. Noc nie iba fyzická, ale noc aj v Judášovom živote. Judáš je pre nás varovaním, aby sme nie len boli – obšmietali sa v Ježišovej blízkosti, ale aby sme sa Pánovi vnútorne otvorili. Ak sa totiž človek celý život utvrdzoval v duchovnej pasivite, ľahostajnosti, v nezáujme o Božie veci, v starobe sa dychtivejším po Bohu nestane. Viera v Ježiša Krista potrebuje aj zrieť a rásť. Nedozrie z jedného dňa na druhý. Preto s vierou v Ježiša Krista - ako s tým najdôležitejším v živote -  nezačíname nikdy priskoro. Preto veďme už svoje deti k Pánu Bohu, k poslušnosti viery, k spolupatričnosti s cirkevným zborom, aby v ich, ani v našom živote nenastala noc odcudzenia sa Ježišovi.

Nocou môžu byť tiež privreté dvere možností duchovnej práce, ktoré boli predtým otvorené. Aj z dejín našej cirkvi poznáme, ako bola sľubne sa rozvíjajúca práca v medzivojnových rokoch zastavená a v nejednom ohľade úplne zlikvidovaná v dôsledku zmeny spoločenských pomerov. Ovocie tejto duchovnej noci, v ktorej boli privreté dvere možností práce, žneme dosiaľ. Vážme si preto slobodu, to, že nás dnes nik za vieru neprenasleduje, neudáva, že sa smieme slobodne stretávať, vzdelávať vo viere, slúžiť. Je potrebné za slobodu Pánu Bohu ďakovať, aby sa nestala nedostatkovým tovarom, ktorý vieme oceniť, až keď ho nemáme. O slobodu totiž môžeme prísť, keď si ju dostatočný počet ľudí skutočne nebude vážiť a rozpoznávať v nej veľké Božie dobrodenie. Pracujme, i v našom cirkevnom zbore, dokiaľ je deň. Pracujme, slúžme - každý podľa obdarovania, ktoré od Boha dostal. Pracujme, aby sa noc ľahostajnosti a nevery nešírila.

Pán Ježiš nám pripomína, že na to nie sme sami. On je svetlo sveta. Pokiaľ On presvetľuje temnotu sveta, je čas k Božiemu dielu. Ježiš je svetlo. V tom je obsiahnutá možnosť správne sa orientovať v živote, vystríhať sa slepých uličiek. V tom, že Ježiš je svetlo, je tiež uzdravenie, vyslobodenie, obživenie. Ježiš nie je falošným – iba odrazeným svetlom, ktoré nás akurát tak pomýli. Nie je ani zadným – brzdovým svetlom ktoré svieti len vzadu a chce nás iba zahamovať. Ježiša môžeme obrazne pripodobniť k svetu reflektorov na štadióne. – K svetlu, ktoré zaplaví celý priestor. – K svetlu, pred ktorým miznú všetky tiene. I tiene našich hriechov, ktoré môžeme vyznať – s ktorými sa aj pri dnešnej spovedi smieme rozísť.  

Ježiš Kristus je svetlo sveta – chce byť svetlom aj nášho života. Je svetlom, ktoré nedokázal zastrieť ani tieň smrti Kristovho utrpenia, lebo Ježišovým slávnym vzkriesením sa uprostred noci tmy zmenil na nový deň. Ježiš žije. Je tu, v daroch  svojej svätej Večere - uprostred nás. Volá nás do svojej služby. Dáva nám svoju lásku a dôveru. Dnes, keď počujeme Jeho hlas, nezatvrďme si srdcia (por. Žid 3,15). Amen.

Pramene:
Werner de Boor: Evangelium podle Jana. I. díl (vyd. Křesťanské sbory  v ČSSR, 1984);
Konrad Eissler – Andacht /11.8./ in: Neukirchener Kalender 2006 (Neukirchen.Vluyn, 2005);
Kol. autorov: Průvodce životem – Jan (vyd. IBS & Luxpress, Praha 1995);   
Luděk Rejchrt: Radost pro Tvůj den (vyd. NOVÝ ŽIVOT, Praha 1992).
   

späť