Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006

Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster

31.10.2006 – Pamiatka reformácie

Žalm: 46;  
Evanjelium: Ján 8,31-36;
Piesne: 434, 274, 260, 263;  Antifóna: 66
Kázňový text:  List Galatským 5,1-6

Milí: bratia a sestry!

Mladého muža zadržala polícia. Táto správa ľudí šokovala, lebo onen pán mal nielen dobrú povesť v bydlisku i na pracovisku, ale viedol usporiadaný rodinný život, elegantne sa obliekal, bol komunikatívny a sympatický. Zadržaný bol pre malý kúsok plechu. Na chlopni saka mal fašistický symbol.

Rozumieme, že jeho vinou nebol kúštik plechu sformovaný do hákového kríža, ale to, čo je za oným symbolom. – Čo tento symbol propaguje, k čomu sa on - jeho nositeľ - hlási.

Aj obriezka, o ktorej sme čítali, bola symbolom. Symbolom teologickým. Navonok predstavovala menší chirurgický zákrok vykonaný na tele muža z náboženských dôvodov. (Podrobnejšie si o tom môžete prečítať v Biblii v 1. Mojžišovej 17. kap.). No v skutočnosti obriezka znamenala oveľa viac. Stala sa symbolom zvláštneho typu náboženstva. Byť obrezaným bolo pre Židov výsadou i zárukou. Výsadou preto, lebo mali niečo, čo iní nemajú. Boli podľa tela potomkami Abrahámovými, dedičmi Božieho zákona a zasľúbení, čo ich odlišovalo od iných a – podľa mienky Židov – aj vyvyšovalo nad ostatných. Zárukou im bola obriezka preto, lebo sa nazdávali, že obriezka je znamením, že Božia láska k nim je nezrušiteľná – bez ohľadu na ich srdce, na postoj ich vnútra.

Obriezka symbolizovala cestu spásy – možnosť byť spaseným dodržiavaním príkazov zákona. Obriezka sa stala symbolom pokusu byť perfektným, obstáť pred Bohom na základe dodržiavania náboženských pravidiel, duchovného zdokonaľovania sa, v konečnom dôsledku: obstáť pred Bohom bez Krista.

Preto apoštol Pavel tak tvrdo brojil proti tým, ktorí prízvukovali potrebu obriezky. O koho šlo? – O skupinu tzv. judaistov – o niektorých ľudí, ktorí na kresťanskú vieru prestúpili zo židovského náboženstva. Zo židovstva boli naučení dôsledne dodržiavať zákon, čo by samo o sebe nebolo na škodu. Problém tkvel v tom, že sa im videlo, že – lutherovsky povedané: „sola fida“ – iba viera v Krista, nestačí. Videli ako nevyhnutné, aby i ľudia, ktorí boli do kresťanskej cirkvi prijatí spomedzi bývalých nežidov – pohanov, sa po prijatí Krista dali aj obrezať, podriadili sa židovským zákonom a tradíciám.

Apoštol Pavel správne porozumel, že od čias Ježišovej obete na kríži, od čias Kristovho vzkriesenia, tu je iná cesta k Bohu, iná cesta spásy – odlišná od tej, ktorú symbolizuje obriezka. Nie poslušnosť zákona nás oslobodzuje – privedie ku spáse, ako mienili judaisti, ale skutočnosť, že Kristus nás  obeťou svojho nevinného života oslobodil je pre nás výzvou vďačne poslúchať Boha. Sloboda nie je ovocím poslušnosti, ale poslušnosť je súčasťou Bohom darovanej slobody – vyplýva  z nej.

Kto chce dospieť k spáse cestou dodržiavania zákona, musí ho vyplniť celý. Nesmie Bohu zostať nič dlžný. Je vinný – odsúdený – zlorečený každý, kto sa previní čo len proti jednému prikázaniu zákona (por. G 3,10). Ak celý život jazdíme bez nehôd, nikoho nezraníme, nič nepoškodíme,  predsa, keď prejdeme autom na červenú, stojí nás to vodičský preukaz či prinajmenšom tučnú pokutu. Nepomôže nám namietať, že nekradneme, že poctivo platíme dane, že sme k iným spravodliví, že harmonicky žijeme v rodine, že sme dosiaľ nespôsobili nijakú nehodu. Policajt nám odoberie „vodičák“, či uloží vysokú pokutu. – Kto sa usiluje dôjsť k spáse dodržiavaním zákona, kto kráča k spáse cestou, ktorú symbolizuje obriezka, môže dôjsť len do záhuby. Zákon nie je cestou spásy. Je iba sprievodcom  –  smerovníkom – ukazovateľom ku Kristovi. Zákon odhaľuje naše previnenia, našu nedokonalosť a ukazuje nám, že potrebujeme Krista, Božiu milosť, Pánovo odpustenie.

Úsilie získať spásu dodržiavaním zákona a prijatie spásy na základe Božej milosti sú dva radikálne odlišné postupy. Kto sa snaží dosiahnuť spásu – Božiu priazeň vlastnými silami, nezíska ju; naopak, stratí ju. Keď totiž opustíme milosť, keď opustíme z lásky za nás obetovaného Ježiša Krista, je to vždy strata. Luhterov zápas nebol zápasom o perfektnú – dokonalú, bezchybnú cirkev, ani o vlastné ciele a záujmy, ale bol zápasom o Krista. Preto sa List Galatským stal pre reformátora tak dôležitým. Preto mu priam prýštilo zo srdca, čo napísal Pavel: Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva! (G 5,1) Nedajte si nikým zobrať slobodu, ktorú vám Kristus vydobyl!

Kto mieni dosiahnuť Božiu priazeň dodržiavaním zákona, je povinný zachovať ho do bodky. Stáva sa otrokom perfekcionizmu. Kto sa totiž chce dovolávať svojich skutkov - toho, ako zachoval zákon, už sa nemôže dovolávať Krista, Božej milosti, odpustenia. Je odkázaný na svoj perfekcionizmus, či je slabá istota. Nik z nás nie je perfektný. Nik –  okrem Ježiša – Boží zákon nevyplnil.

Ak by sme sa chceli spoliehať na to, že chodíme do kostola, na biblické hodiny, na brigády, keby sme sa chceli spoliehať na svoju mravnosť, zbožnosť a dobrotu, počínali by sme si nemúdro ako kedysi Galatskí, alebo ako cirkev za Lutherových čias, keď sa z nej Kristus temer vytratil. Niežeby chodenie do kostola, na biblické hodiny, ochotná účasť na brigádach, úsilie mravný, zbožný a dobrý život boli čímsi nesprávnym. To všetko máme robiť, avšak nie kvôli záchrane pre večnosť, ale z vďaky za ňu. Zachránení pre večnosť kvôli spomínaným veciam nie sme. – Zachránení pre večnosť sme iba vďaka milosti Ježiša Krista. Niežeby Bohu nezáležalo, ako žijeme, no bez Kristovej milosti pred Jeho tvárou nemôžeme obstáť.  Profesor Brunner to ilustruje príkladom 2 ľudí vo vlaku: Jeden robí čosi rozumné, druhý nezmyselné. Ľudsky videné: Jeden je dobrý - spravodlivý, druhý zlý - nespravodlivý. Keď však na stanici vyzrú z okna,  obaja zistia, že sedia vo vlaku, ktorý ide nesprávnym smerom. A to je oveľa dôležitejšie, ako to, čo vo vlaku robili. Spoliehanie sa na seba, pohrdnutie Kristovou obeťou, nedôvera voči tomu, čo pre nás Boh z lásky koná, je hriech. -  Je to nesprávne smerovanie nášho života – preč od Boha.

Ježiš zomrel, aby sme boli spravodliví nie len pred ľuďmi, ale pred Bohom. Ježišovo dielo spravodlivosti je Božia milosť, ktorú si nik nemôže dať sám. Boh nás ňou však chce obdarovať. Neplatíme za ňu - ako za dobierku. Spása  je Božím darom. Nie je z nás, ale je pre nás. Aby sme sa k nej nestavali ako kamene bez vôle, ale prijali sme ju ako vzácnu, doporučenú „zásielku“. Keď patrím Kristovi, potom nie je cieľom perfekcionizmus, ale viera činná v láske. Spoliehanie sa na seba – to je otroctvo perfekcionizmu, márne úsilie byť dokonalým. Je to dobrovoľné sa vzdávanie bohatstva, ktorým nás Boh obohatil v Ježišovi (por. Ef 1,18; F 4,19) a upadať späť do trvalej „platobnej neschopnosti“ – musieť niesť zodpovednosť za dlhy, ktoré nikdy nedokážeme zaplatiť.

Kristus nás oslobodil. Od perfekcionizmu, ale aj od egocentrizmu - od krútenia sa okolo seba samých. Kto sa vo viere odovzdáva Ježišovi Kristovi, ten bude žiť a pracovať v cirkvi i v spoločnosti s ochotou, horlivosťou a láskou. Zároveň si bude vedomý, že ani jeho najlepšie úsilie pred Bohom nestačí - že do Božieho kráľovstva sa vstupuje iba z milosti. – To je posolstvo reformácie, posolstvo Lutherových 95-tich výpovedí proti odpustkom. Každoročná pamiatka reformácie nechce byť iba spomienkou na to, čo sa udialo 31. októbra 1517, ale predovšetkým vždy novým uistením: Pán Boh má moc obnoviť náš osobný život i cirkev! Žijeme z viery v Ježiša Krista, ktorý nás oslobodzuje a preto smieme vždy nanovo prosiť: „Pane zachovaj nás v láske a slobode Božích detí. Prosíme daj, aby naša viera bola činnou v láske.“ Amen.

Pramene:
Marek Vanča – výklad /7.8./ in: Na každý den 1999 (vyd. Kalich, Praha 1998);
Warren E. Wiersbe: Buď svobodný! (vyd. Návrat domov, Praha 2006);
Kol. autorov: Průvodce životem – Pavlovy listy: Do Galacie, Efezu, Filip, Kolos a Tesaloniky vyd. IBS & Luxpress, Praha 1995);   Francois Bovon: Místo svobody (vyd. Mlýn, Třebenice 1993);
Emil Brunner: Věřím (vyd. SČEM IMCA, Praha 1938);
John R. W. Stott: Jediná cesta (Česká biblická práce, Kutná Hora 1968); tiež s  myšlienkami: Michaela Schäfera.
 

späť