Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006

Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster

22.10.2006 - 19. nedeľa po Svätej Trojici (kázeň zo Stretnutia Mužov Liptovsko - Oravského Seniorátu Ecav Hybe)

Kázňový text: 1. Korintským 13, 11:

„Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď  som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“

Milí bratia v Ježišovi Kristovi!   

Pán Ježiš i Biblia na viacerých miestach (napr. Mt 18,3nn; Mk 10,13nn; 1K 14,20 nn) vysoko hodnotia deti. Azda aj nesprávnym pochopením toho pretrváva v mysliach mnohých mužov názor, že náboženstvo, viera je len pre deti či ženy. Tento názor sa dá odčítať aj zo štatistiky o účasti na rozličných cirkevných podujatiach, kde ženy spravidla tvoria „ústavnú“ väčšinu.

Náboženstvo, ani viera v Ježiša Krista rozhodne nie je  len pre deti či ženy! Nám, chlapom, dobre padnú slová apoštola Pavla, ktorý tvrdí, že to, k čomu máme smerovať, je zhrnuté do kategórie „muž“. Pojem „muž“ tu vyjadruje duchovnú zrelosť, dospelosť.

Pavel neznevažuje detské spôsoby, no poníma ich ako predbežné, dočasné. Naproti tomu zdôrazňuje, že  z nedospelého dieťaťa máme dospieť v muža dospelého (tak: Ef 4,13). U dospelého, zrelého muža, je to detské prekonané, odbúrané. Dieťa má svoju logiku, má svoj rozhľad, svoj spôsob myslenia, svoje videnie. Stáva sa, že nás ním aj prekvapí, zaskočí, ba privedie až k úžasu. Predsa sú detské predstavy čiastočné, nemožno pri nich zostať, lebo čo je pre dieťa cťou, bolo by pri dospelom mužovi na smiech. Keď napr. malé chlapča uťapká drobnými rukami zo snehu snehuliaka, je to dôvod na pochvalu. No chváliť 40-dsiatnika za to, že dokáže postaviť snehuliaka, by bolo prinajmenšom čudné... .

Žiaľ, v cirkvi je bezpočet ľudí, ktorí by mali byť - v zmysle duchovnej zrelosti – mužmi, no zostávajú nevyzretými deťmi. Zostávajú duchovne nedospelými v hovorení, v hodnotovom smerovaní i v otázke duchovnej zodpovednosti. Sťa by im uniklo, že hoci  je fáza detstva nutná a užitočná, časom má skončiť a byť kvalitatívne prekonaná dospelosťou.

Pri nás, mužoch - ale keďže termín „muž“ je pri tom, o čom dnes uvažujeme, synonymom pre duchovnú zrelosť – aj pri všetkých dospelých má platiť: Keď som sa stal mužom (keď som dospel), zanechal som detské spôsoby. Spomeňme aspoň niečo z toho, čo máme zanechať, čo patrí k detstvu a má mať pri duchovne dospelom človeku inú – vyššiu kvalitu:

Poznanie a s ním súvisiace hovorenie (veľmi inšpiratívnym je v tomto ohľade text piesne z ES č. 619). Od dospelých, nielen od žien, ale aj od mužov, sa v cirkvi očakáva, že budú viesť svojej deti vo viere. Ako sa to však dá, keď sa nezriedka – a tu myslím zvlášť na mužov, mnohí nedokážu ani pomodliť, ani vysvetliť svojim deťom základné biblické pravdy; nevedia povedať Komu a čo veria, nieto byť duchovnou oporou tomu zo svojich kolegov/susedov, kto hľadá Pána Boha. V poznaní viery,  hovorení o nej s ďalšími, zostali mnohí naši ev. bratia na úrovni nezrelých detí.

S tým súvisí aj to ďalšie, čo máme - ako detské spôsoby – zanechať. Detskú chvíľkovosť, nestálosť, náladovosť máme prekonať dospelou vytrvalosťou a vernosťou. Malé dieťa chce byť hudobníkom, hudobný nástroj ho nadchýna, fascinuje, ale keď zistí, že treba cvičiť, nástroj odloží. Radi  by sme v cirkvi zažívali veľké veci, veľké pozitívne zmeny. No „veľké veci v Božích očiach a veľké veci v ľudských očiach sú neraz odlišné záležitosti“ (Kateřina Lachmanová). Veľké diela sa obyčajne skladajú z obrovského množstva drobných skutkov a malých krôčikov. Veľké veci sú zložené z obrovského množstva každodennej vernosti v malom.

Za veľkým umeleckým výkonom huslistu je mnoho hodín „malého“ všedného cvičenia. Za veľkým výkonom úspešného športovca je more hodín tvrdého poctivého tréningu. Ak chceme konať pre Boha veľké veci, ak očakávame i v cirkvi zmeny k lepšiemu, určite sa to nezaobíde bez vernosti v takých „maličkostiach“ ako každodenná modlitba, zápas o správne smerovanie našich vlastných životov, životov našich rodín i cirkevných zborov. Nezaobíde sa to bez načúvania Božiemu hlasu čítaním Písma Svätého, duchovným vzdelávaním sa, pestovaním spoločenstva v cirkvi.

Kto sa chce – aj v cirkvi – zamerať iba na veľké veci, a nie je ochotný verne sa zaoberať spomínanými „maličkosťami“ ako modlitba, čítanie Biblie, spoločenstvo v zhromaždení veriacich, ten nakoniec nedosiahne nič. Zostáva pri detských spôsoboch, ktoré nám Písmo radí opustiť. Zrelý človek – biblicky povedané „muž“, je verný v maličkostiach, vytrvalý, nie nestály, nie nadšený iba chvíľku ako dieťa.

Muž - duchovne dospelý človek - zanechá detské spôsoby aj v oblasti zodpovednosti. Je detské, keď človek chce, aby sa oň vždy ktosi postaral. Zanechať detské spôsoby  - byť mužom, značí prevziať zodpovednosť sám za seba, za svoj duchovný život i za vieru ďalších: svojej rodiny, ľudí vo svojom okolí.

Apoštol Pavel píše o dospelosti aj v Liste Efezským (4,13): „...až všetci dospejeme v jednote vo viere v poznaní Syna Božieho, v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej.“ Ide teda o to, aby sme vo svojej viere – vo vzťahu k Božiemu Synovi postupne dosiahli plnú ľudskú zrelosť. A to sa nedeje tým, že sa rozhodneme polepšiť sa, ale vtedy, keď sa dáme naplniť plnosťou Kristovou. – Keď si priznáme: Pane, som prázdnou, neužitočnou nádobou, Ty ma naplň, urob ma takým, akým ma Ty chceš mať. K zrelosti vedie cesta cez plnosť  Kristovu – cez plnosť, ktorú nedokážeme my vyprodukovať, ale môžeme ju iba prijať od Krista –  ako nezaslúžený dar. Nezískame ju inde, iba u Ježiša Krista. – V Jeho slove, v spoločenstve s Ním – v osobnom živote viery i v nezanedbávaní spoločenstva cirkvi, ktorej je Kristus hlavou.

Plnosť Kristovu - duchovnú zrelosť, dospelosť získame len u Pána Ježiša Krista - keď  prichádzame k Nemu, keď zotrvávame v Jeho blízkosti vo všetkom čo konáme. Plnosť Kristovu nezískame, keď od Neho odchádzame, keď opúšťame zhromaždenia Božieho ľudu (Žid 10,25).  

Je dobre neprehliadnuť, že Pavel píše o zanechaní detských spôsobov v kapitole, ktorá je hymnou lásky (1. List Korintským 13. kapitola). Nie hymnou voľnej lásky, ale lásky záväznej. Patrí k prirodzenosti lásky, že prijíma záväzok, že odmieta nezáväznosť. Inak povedané, charakteristikou pravej lásky je, že  je zodpovedná, že nie je nezáväzná.

Brat doc. Grešo nám na Bohosloveckej fakulte hovorieval, že kráľovstvo Božie sa v našom svete šíri metódou ostrovov. – Tak, že v mori duchovnej nezrelosti, ľahostajnosti  a bezbožnosti budú vznikať ostrovy Božieho kráľovstva. Predovšetkým Ježiš Kristus je takýmto ostrovom. Avšak aj my, ktorí Ho chceme nasledovať, sa máme stávať ostrovmi Božieho kráľovstva v tomto svete. – Ostrovmi duchovne dospelých, zrelých ľudí, žijúcich v Ježišovej blízkosti vo sviatok i v „piatok“, v dni nedeľné i všedné, v kostole i mimo neho. Keď naša láska k Pánovi Ježišovi Kristovi, k Božiemu slovu, k Pánovej cirkvi bude záväznou – zodpovednou, bude pribúdať týchto ostrovov. V obciach a mestách, v ktorých žijeme, v našich cirkevných zboroch, v našom senioráte i cirkvi. Prosme o to, aby naša viera nezostala nezrelou a nedospelou, aby láska nás, evanjelických mužov, k Bohu, Božiemu slovu, k Pánovej cirkvi bola záväznou – zodpovednou, aby sme nanovo posilňovaní Kristom, sa stávali ostrovmi Božieho kráľovstva. Amen.

S použitím viacerých prameňov
   

späť