Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006

Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster

14.10. 2006 - 18. nedeľa po Svätej Trojici

Piesne: 192, 535, 197, 250; Antifóna: 62;
Epištola: 1Tes 1, 2-8;
Evanjelium:  Mt 22, 34-46
Kázňový text: 1. Korintským 1, 4-9

Milí: bratia a sestry!   

Skúsme trochu zablúdiť v pamäti a spomenúť si, čo pekné sme zažili v cirkvi. Azda len celkom nedávno, v uplynulých dňoch – týždňoch, tu, v našom cirkevnom zbore. Môžeme myslieť na chvíle pri peknej hudbe - na koncertoch včera i pred týždňom. Na služby Božie - plné povzbudenia - v uplynulú nedeľu. Môžeme myslieť na – verím zaujímavý, naše poznanie i vzájomné spoločenstvo obohacujúci, zborový zájazd, na tábory pre deti a dorastencov, či na posilňujúce chvíle pri Večeri Pánovej. Mohli by sme tento zoznam rozširovať o ďalšie požehnané chvíle.  

Aj apoštol Pavel spoznal, že spoločenstvo kresťanov je niečo mimoriadne. Veriacim v Korinte píše: „Neprestajne ďakujem Bohu za vás“. A hoci sa neodvážim porovnávať s Pavlom, môžem sa s jeho vyznaním dobre stotožniť. Ďakujem Bohu za vás. Za vašu pohostinnosť, ktorú ste mnohí preukázali počas nedávnych dní, keď ste svojím dielom prispeli k tomu, aby sa naši hostia cítili u nás dobre. Ďakujem Bohu za vernú službu vás, ktorí sa venujete deťom, dorastu, mládeži, za ochotu a obetovaný čas vás, ktorí ste členmi presbyterstva, spevokolu, vás, ktorí prichádzate na brigády. Ďakujem Bohu za vás, ktorí sa zhromažďujete k počúvaniu Božieho slova i za tých, ktorí už síce prísť nevládzu, ale za cirkevný zbor sa modlia.

Učme sa, bratia a sestry, od apoštola Pavla vnímať cirkevný zbor ako čosi vzácne. Nie je to samozrejmé, že sa smieme slobodne stretávať, že tvoríme cirkevný zbor, že máme bratov a sestry, s ktorými nás spája viera v Pána Ježiša Krista. Keď Bohu ďakujeme za spoločenstvo cirkvi, za bratov a sestry vo viere, potom ich nemôžeme súdiť, potom nimi nemôžeme opovrhovať, nemôžeme sa od nich odvrátiť, byť k nim ľahostajní. Potom nám ani nenapadne riadiť sa, dnes tak rozšírenou filozofiou: Boh áno, ale cirkev nie. Keď Bohu ďakujeme za spoločenstvo cirkvi, potom sa tešíme na nové stretnutie s bratmi a sestrami vo viere. Keď sa odvážime ďakovať Bohu za cirkev, potom aj to, čo je v nej hodné kritiky, dokonca i naše sklamania a prehry nás posúvajú vpred.

Všimnime si: Pavel ďakuje Bohu za cirkevný zbor v Korinte, zároveň však o tom píše aj veriacim v Korinte. Nie preto, aby sa im zaliečal, ani preto, aby vytvoril priateľskú atmosféru pred tým, ako ich bude napomínať (keď sa doma začítate do tohto listu, uvidíte, že ich mal v mnohom  čo napomínať, že to nebol zbor dokonalý). Vďačnosť nie je pre Pavla – a kiež ani pre nás, záležitosťou formálnej slušnosti, nie je iba vecou zdvorilosti, ale prejavom vedomia, že iba Boh môže dať svoju milosť skrze ktorú vzniká viera v srdciach ľudí viera a títo ľudia tvoria cirkev.

Aké rozdielne je, keď sa navzájom prijímame ako ľudia, ktorým Kristus prejavil svoju milosť – svoju odpúšťajúcu náklonnosť – aké odlišné je to od toho, keď sa posudzujeme, dívame na seba zvrchu alebo sme voči sebe ľahostajní. Aké iné je to v cirkevnom zbore, kde navzájom ďakujeme Bohu jedni za druhých, kde sa chápeme nie ako konkurenti, ale ako dar od Boha. Tam nám je dobre. Tam prežívame radosť a povzbudenie. Tam sa spolu dokážeme tešiť i plakať, oslavovať Pána Ježiša i – podľa Jeho príkladu niesť vzájomne bremená jedni druhých.

Dôvodom vďaky je Božia milosť – Božia nezaslúžená dobrota, v ktorej sa k nám Pán sklonil; obzvlášť v obeti Ježiša Krista za nás. To, že patríme spolu, nie je predne naša iniciatíva, ale Božie dielo. A Boh nás v Ježišovi Kristovi hojne obohatil. Koľkí dnes považujú Pána Boha za toho, kto akurát „pokazí hru“. Písmo Sväté nám vraví, že Boh nie je kaziteľom hry, ale Tým, kto nám priateľsky žičí. Pavel píše v Liste Rímskym (8,32): „Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko?“ A v 2. Liste Korintským (8,9): „Veď znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že bohatý schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli Jeho chudobou.“ Boh nie je kaziteľom hry, nie je neprajníkom, ale nás obohacuje, hojne obdarúva. Len premýšľajme a zrátajme, čím všetkým obohatil Pán Boh náš život! Keď o tom budeme uvažovať, ak sa sústredíme na to, čo od Boha prijímame, nie na seba, svoje pocity a obavy, potom budeme mať pevný základ našej viery. Je ním to, čo Boh pre nás koná – Jeho milosť – nás obohacujúca. Pevným základom našej viery  je Pánova odpúšťajúca náklonnosť voči nám nehodným, ktorú nám Boh preukázal vo svojom Synovi.

To, čo si chceme zobrať ako nosné, z posolstva Božieho slova je Božia vernosť. Stojí v ostrom protiklade s našou nevernosťou Bohu. My sa Pánu Bohu neraz a rozličným spôsobom spreneverujeme, ale Boh je verný. Je hodno vrátiť sa k vernému Bohu, k Ježišovi Kristovi. Nie v nás sú zdroje zotrvania vo viere, ale vo vernom Bohu. On, ktorý nás povolal k viere, ktorý nás prijal do svojej cirkvi, je a zostáva nám verný – i vtedy, keď sa Mu spreneverujeme, keď opúšťame „Božiu cestu“. Ani naša viera, ani naša spása nezačína naším rozhodnutím a nekončí našou spoľahlivosťou. Je založená na Bohu, na Pánovej vernosti k nám – od začiatku až do konca.

Témou dnešnej nedele je poslušnosť lásky. Ak sme volaní k poslušnej láske, tak nie ako k ťaživému bremenu zákona, ale ako k reakcii na to, že sa Boh k nám v Ježišovi Kristovi sklonil. Poslušnosť našej lásky nie je naším zbožným a záslužným výkonom, ale vďačnou odpoveďou na Božiu lásku: „My milujeme, lebo On (Boh)  nás miloval ako prvý“ (1J 4,19). Chceme milovať Boha i ľudí, máme zachovávať Božie prikázania nie, aby sme sa Bohu zapáčili, ale preto, že nás obohatil svojou milosťou, že nám je verný. Na základe toho sme aj my povolaní konať činy poslušnosti voči Bohu, preukazovať skutky lásky našim blížnym. Nie sami, ale posilňovaní spoločenstvom Božej cirkvi. Neprestaňme si ho vážiť a byť zaň vďační. Amen.   

Pramene:
Marcela Sabová, homiletická prípravka k danej nedeli vypracovaná pre ZED LOS ECAV, samizdat 2006;
A kámen je ten tam (vyd. Ochranovský seniorát pri ČCE, Dištrikt Jednoty bratrské, 2000);
Ľudovít Fazekaš: Prvý list Korinťanom (vvd. UMB PF, B. Bystrica 1997).
   

späť