Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006

Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster

10.9.2006 – 13. nedeľa po Sv. Trojici

Piesne: 186,554,198,284; A:57;
Epišt.: Gal 3,15-22;
Evanj.:  Lukáš 10, 23-37
Kázňový text: Lukáš 10,25 (v kontexte v. 26-37)

Milí: bratia a sestry!   

Či už si to pripúšťame alebo nie, rozhodne platí: Prvý dojem môže človek urobiť iba raz. V tomto ohľade budí počínanie chlapíka z Ježišovho podobenstva obdiv. Imponuje nám. Prvý dojem je veľmi dobrý. Veď nielenže ide o zákonníka – muža dôsledne sa zaoberajúceho Písmom Svätým, ale tento človek kladie najdôležitejšiu otázku života. A obracia sa s ňou na správnu adresu – na Ježiša.

To všetko budí obdiv, imponuje nám. Väčšinu ľudí totiž zaujíma akurát jedno: Čo musím robiť, aby som niečo vyťažil zo života, aby som z neho čosi mal? Inými slovami: Čo mám z toho? Koľko to hodí? Koľko, resp. čo za to? Onen muž sa pýta inak. Ide vo svojom uvažovaní hlbšie: Ako obdržať život, ktorý nekončí smrťou?

Táto hĺbka v premýšľaní, tento jeho – športovo povedané – priamy ťah na  bránu, nám imponuje. Výborný prvý dojem. Avšak je naškodu, že je to len prvý dojem. Zákonník totiž dobre pozná odpoveď na centrálnu otázku života. – Odpoveď, ktorá znie: Miluj Pána Boha a miluj svojho blížneho! Pokúša sa však túto odpoveď držať bezpečne od tela – svojím teoretizovaním, sklonom k nekonečným diskusiám. Pre starozmluvných ľudí bol blížny predovšetkým syn vlastného ľudu, spolu- Izraelec. Dnešnou rečou? Člen starozmluvnej židovskej náboženskej obce. Keď sa pán zákonník v ďalšom pýta: Kto je môj blížny?, rád by podiskutoval o tom, či aj Ježiš chápe lásku k blížnemu v tradičnom obmedzujúcom ponímaní: lásky k súkmeňovcom, k súvercom. Rád by počul správnu definíciu. A tu nám imponuje Ježiš.

Nenechá sa oslepiť výborným prvým dojmom zo zákonníka. Zároveň mu odbúrava všetky únikové cesty, keď namiesto odpovede – hľadania definície na otázku: Kto je môj blížny?, rozpráva príbeh. – Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Akurát o človeku, ktorý patril k nepriateľom židovskej viery. Práve tento cudzinec, nesúkmeňovec, nesúverec, pomôže chudákovi, ktorého prepadli a ozbíjali lotri, kým tí dvaja: kňaz a levíta, ktorí dobre poznali Božie prikázania, úbožiaka obišli.

Iste, mali solídne výhovorky, aby nemuseli priznať, že je lepšie do ničoho nestrkať nos. Kňaz sa mohol vyhovárať na to, že kontakt s nežidom či dotknutie sa mŕtveho tela boli dva zo zdrojov náboženského znečistenia, ktoré by mu zabránili vykonávať bohoslužby. Levíta, ktorý zrejme videl kňaza idúceho pred ním, sa mohol vyhovárať? Keď kňaz nič neurobil, prečo by som sa mal ja správať inak? (Ako  pán farár – tak aj ja...).

Príbeh, ktorý Ježiš rozpráva, končí pre zákonníka prekvapujúco. Ježiš nielenže ukazuje, že láskou k blížnemu sme zaviazaní bez toho, aby sme sa predtým pýtali, akého je náš blížny pôvodu či akého je vierovyznania. Ježiš nielenže ukazuje, že záväzok lásky sa vzťahuje na všetkých ľudí, bez rozdielu, ale obracia zákonníkovu otázku. Tá už neznie: Kto je môj blížny?, ale: Komu si ty (komu som ja) blížnym? A tu niet úniku. Tu končí teoretizovanie. Ježiš vraví – vtedy zákonníkovi, dnes nám: Choď a rob podobne!

Čo to znamená pre nás dnes? Nie je možné podať odpoveď, ktorá by otázku uzavrela, vyčerpala, lebo pri prikázaní lásky si nikdy nemôžeme urobiť čiarku: odfajknuté, splnené, problém je odbytý. V láske vždy zostávame dlžníkmi. Predsa, môžeme povedať aj čosi konkrétne: Milovať blížneho v zmysle Ježišovom neznamená, že sa nám blížny stane prostriedkom k tomu, aby sme dokazovali svoju lásku k Bohu. Nejde o to, aby sme si v kútiku duše počítali, čo dobrého sme spravili. Láska k blížnym sa nesmie stať vypočítavým doplnkom nášho vzťahu k Hospodinovi. To, čo našim blížnym máme dať – dávať, sme my sami. Milujeme svojich blížnych, lebo ich naozaj máme radi, nie preto, aby sme sa zapáčili Bohu a robili si u Neho zásluhy. Čo je mimo lásky, to sú nepravé pohnútky. Milovať značí dať kus seba, nie iba napĺňať povinnosť. Dať kus seba – to môže byť kus svojej pomoci, kus  svojho času, kus svojich peňazí, kus svojej pozornosti, kus svojej ochoty počúvať, povedať dobré slovo. Je dosť ľudí, ktorí – i v našom zbore – práve toto potrebujú: aby sme im dali kus času, kus ochoty vypočuť ich, prejaviť o nich záujem.

Ježišovo podobenstvo nám ukazuje, že hriech nie je len konať zlo, ale aj zanedbávať konanie dobra (por. Jk 4,17), zostať ľahostajným – ako kňaz a levíta. Znakom skutočnej lásky je to, že je činorodá. Choď a rob – čiň podobne, vraví Pán Ježiš aj nám. Je to také jednoduché a zároveň také ťažké. Lebo v mnohom sa podobáme ozbíjanému, polomŕtvemu človeku. Diabol denne prichádza a bije – ráňa nás starosťami, obavami, nedôverou. Chce nás olúpiť, orabovať o večné dedičstvo v nebesiach. Preto je dobrou zvesťou, že náš milosrdný Samaritán – Ježiš Kristus sa obetuje pre nás. Berie na seba naše bremená. Privádza nás do svojej cirkvi, kde sme slovom Božím a Večerou Pánovou liečení, uzdravovaní z našich zlyhaní i pochybení. Ba čo viac – Ježiš nás vedie až do domu svojho Otca, do nebeských príbytkov.

Kto si dá od Ježiša pomôcť, kto od Neho prijíma záchranu a uzdravenie, ten môže s láskou slúžiť blížnym. Bez spojenia s Kristom, bez sily, ktorú prijímame z Božej lásky, nám v láske k blížnym rýchlo dôjde dych. Nedokážeme v nej vytrvať. K láske patrí to, že dáva, ale aj to, že dostáva – prijíma. Ak milujeme Pána Boha, ak sa Kristom nechávame  obdarovať, potom budeme mať z čoho rozdávať blížnym.

Nezabudnime: spasení nie sme skrze našu lásku, ale pre lásku za nás sa obetujúceho Ježiša Krista. Boh je ten spojenec, spojenie s ktorým znamená najviac. Od Neho čerpajme lásku, aby sme mali silu milovať blížnych a slúžiť im, aby naše kresťanstvo nebolo iba pekným, no klamným prvým dojmom. Amen.

Pramene:  
Holger Degen  – Andacht /24.8./ in: Feste-Burg-Kalender 1997 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 1996);
(zost.) Adolf Novotný: Biblický slovník, heslo: „Bližní“ (vyd. Kalich, Praha 1956);
Jan Nohavica: Desatero (vydalo TRANS WORLD RADIO, Brno 1997);
Kolektív autorov: Zvěstování víry – Holandský katechismus (vyd. Síť, ekumenické nakladatelství a vydavatelství, Praha 2001);
Donald Hougard – Andacht /14.9./ in: Feste-Burg-Kalender 2003 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2002);
Harry N. Wendt: Ježišove podobenstvá (vyd. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1999).
  

späť