Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006

Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster

20.8.2006 – 10. nedeľa po Sv. Trojici

Piesne: 386, 332, 565; Antifóna: 79; Piesne k VP: 296, 453, 300;  
Žalm: 74,1-12.18-19
Kázňový text: Zjavenie Jána 3,1-6

Milí: bratia a sestry!

Ak by sme stáli pred rébusom – pred úlohou doplniť nasledovnú vetu: K najvzácnejším hodnotám patrí: , nebolo by to až také zložité. Medzi odpoveďami by sa zrejme objavili: zdravie, manželka/manžel, deti, vzdelanie...  To všetko sú hodnoty nesmiernej ceny, no faktom je, že nie sú dané všetkým. Nie každému bolo dopriate pevné zdravie, nie všetci majú milú manželku/starostlivého manžela, nie každý sa smie radovať z detí. Tiež možnosť kvalitného vzdelania zostala nejednému človeku nedostupnou.

Jestvuje však hodnota vysoko cenná, ktorá je všeobecne dostupná. Je ňou dobré meno. Mať dobré meno – to je devíza! A naopak: Je zle, mať zlé meno, zlú povesť. Je však ešte čosi horšie: mať dobré meno, dobrú povesť – povesť živosti, a pritom byť mŕtvy.

„Znám tvoje skutky, máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.“ Tieto Ježišove slová sú jedny z najtvrdších v celej Biblii. Sú najhoršou diagnózou. Môžeme ich prirovnať k situácii, v ktorej lekár vraví svojmu pacientovi: „Cítite sa síce dobre, ale ste nevyliečiteľne chorý.“ Ježiš Kristus, Pán cirkvi, hovorí: „Máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.“ Pôvodným adresátom týchto slov bol cirkevný zbor v Sardách. Aby sme rozumeli súvislostiam, načrime trochu do histórie.

Sardy boli kedysi  najvýznamnejším mestom dnešnej Malej Ázie. Mesto bolo postavené v 2 lokalitách: jeho stará časť na kopci a nová časť v údolí. Na horskom masíve vo výške približne 500 m nad morom sa týčil - sťa nedobytná pevnosť - hrad. Keď v riečnom piesku objavili náleziská zlata, mesto zbohatlo. Platilo to zvlášť za vlády kráľa menom Kroisos, ktorý bol Billom Gatesom tej doby – teda najbohatším človekom na svete. Kto svoju hodnotu meria podľa veľkosti svojho bohatstva, často sa preceňuje. Kroisos sa odvážil viesť vojnu s perzským panovníkom Kýrom, no bitku prehral a stiahol sa späť do pevnosti. Peržania však objavili  v skalnej stene trhlinu, ich vojaci prenikli do nedostatočne stráženého opevnenia a mesto dobyli. Víťazný Kýros urobil z boháča Kroisa doživotného zajatca. Obyvateľom Sárd zakázal nosiť zbrane, no ponechal im možnosť obchodovania i remeselnej výroby. Tak sa z hrdých mešťanov stali zmäkčilí poddaní. Sardy sa stali  mestom zašlej slávy.

So zašlou slávou súvisí aj Ježišova výčitka cirkevnému zboru v Sardách. Máš meno, že žiješ, ale ste kresťania len podľa mena. Vaša viera je len ozvenou slov.

Keď si dnes pripomíname zničenia chrámu v Jeruzaleme, vidíme, že história sa pakuje. Aj starozmluvný izraelský národ sa nazdával, že  je duchovne zdravý. Hrdil sa tým. No Boh – najlepší Lekár, ktorý vidí dovnútra, pozná pravdu: Pravdu o svojej cirkvi, pravdu aj o nás. Čo je platné mať pred svetom dobré meno, keď pred Božou tvárou neobstojím? Obraz, ktorý si o nás vytvorili ľudia, dobrú povesť, ktorú sme bez práce zdedili po našich otcoch, krása, ktorú predstierame – to všetko môže byť iba klamné vonkajšie rúcho. No telo je choré. Na smrť choré. Cirkev v Sardách nemala problémy s falošným učením, ale s nedostatkom života. Dnes by sme povedali, že cirkevný zbor existoval ešte v schematizme (v zozname zborov) na konci Tranovského kalendára, ale život sa z neho vytratil. Ježiš – Pán cirkvi – pre tento zbor, ako pre jediný zo 7. maloázijských cirkevných  zborov, listy ktorým zachytáva Zjavenie Jána (kap. 2.-3.), nemá pochvalu.

Dnešná nedeľa sa volá Nedeľa pokánia. Pripomína nám dôležitosť pokánia v našom živote: osobnom i cirkevnom. Je varovaním, lebo udalosťami zničenia chrámu v Jeruzaleme vystríha aj nás, súčasnú cirkev; nimi nám vraví: Nostalgické spomienky na zašlú slávu, na skutky živej viery, na dobré významné meno – nestačia! Ev. cirkev, ku ktorej sa hlásime, bola cirkvou čistého učenia, cirkvou s množstvom vzdelaných a obetavých ľudí, spoločenstvom, kde bola znalosť Písma Svätého a množstvo osobností znamenajúcich veľa pre celý náš národ. Sme za to vďační, avšak iba nostalgicky na to spomínať nestačí. Potrebujeme sa kajať. Myslieť nie iba na slávnu minulosť, ale dať sa ňou ovplyvniť, dať meniť svoje zmýšľanie Pánu Bohu. Potrebujeme,  aby Boh naplnil naše srdce svojimi (Božími) plánmi – aby sme nezostali v zajatí našich vlastných myšlienok a túžob.

Činiť pokánie – nanovo objavovať Boha, spoznávať Jeho zámer s nami – to je denná úloha pre kresťanskú cirkev, pre každého z nás. Reformátor cirkvi Dr. Martin Luther to  formuloval už vo svojej prvej téze proti odpustkom: - Keď náš Pán a Majster hovorí: „Pokánie čiňte“, tak chce, aby celý život Jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním. –

Ak je dnes nemálo znakov toho, že s našou cirkvou to ide „z kopca“, potom je čas zvrátiť toto smerovanie; je čas duchovne nie upadať, ale stúpať. Kto sa chce vzniesť do výšky, musí odstrániť balast (por. Žid 12,1b). Potom môže stúpať. To znie síce dobre, ale kde vziať balón a nekradnúť? A kam odvrhnúť balast, keď niet nikoho, kto by nám ho odňal?

Keď hľadáme Ježiša Krista – On nám umožňuje duchovný vzlet (por. Kol 3,1nn). Žijúc v Ňom - vierou sa môžeme vzniesť, s Ním - pre obeť Jeho života - smieme mať odvahu zložiť to, čo nám je na ťarchu, „vyčistiť svoj stôl“. Ruky Pána Ježiša Krista sú otvorené, On sníma bremeno nášho hriechu. Kristova otvorená náruč, Jeho za nás prebité ruky nás premieňajú. Dnes si môžeme uvedomiť cennú skúsenosť: Pokánie nás spája. Keď vyznávame svoje viny, keď prijímame dary Pánovej Večere na uistenie o odpustení hriechov – pokánie nám pomáha hľadieť na seba ako na bratov a sestry. - Ako na ľudí rovných pred Bohom. On chce, aby sme boli veriacimi nie iba podľa mena, ale živou cirkvou. Preto počujeme: „Prebuď sa!“ (Zjav 3,2a). – Prebuď sa k novému životu. Žiť znamená rásť. Zvykovosť a spokojnosť s dosiahnutým, je znakom úpadku. Žiť značí aj druhých obživovať – pomáhať im aby žili, nie len živorili, aby sa aj o nás mohli oprieť. „Prebuď sa a posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať!“

Pre to, aby sme duchovne žili, je potrebné vrátiť sa k základom – k Písmu - k apoštolskému učeniu (Ef 2,20nn), k nezmieriteľnosti s hriechom (Žid 12,4), k duchovnej bdelosti (1Pt 5,8n), skončiť s pasivitou. Od Pána počujeme: „Pripomeň si, čo si prijal a počul, a zachovávaj to“ (v. 3). Nijaký zbor nie je imúnny voči škodlivým vplyvom, ale máme proti nim bojovať. Nech je to pre nás nie zdrojom pýchy, ale zodpovednosti, keď z Písma počujeme, že aj v cirkvi zašlej slávy, je zdravé jadro - sú tí, ktorí chcú žiť s Bohom vážne, nie len naoko, ktorí si nepoškvrnili rúcho (v. 4) pasivitou a duchovnou malátnosťou. Pán Boh vie, kto mu patrí – čie meno zostane v knihe života (v. 5), kto bude oblečený do bieleho rúcha predstavujúceho očistenie a oddanosť Bohu.

Dnes nám znejú tvrdé slová: „Máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.“ Mŕtvy pred Bohom neznamená odpísaný. Vyhlásenie za mŕtveho v Biblii neznačí, že musí nasledovať pohreb. Naopak, je to výzva – burcovanie k pokániu, k životu. To, že Pán Boh ešte hovorí, že sa k nám prihovára – hoc aj tvrdo – je našou šancou. Veď, On sľúbil, že „trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí“ (Iz 43,2). Prijmime preto Pánovo slovo. Nech nás vedie k pokániu, ku kresťanskému životu  nielen podľa mena, k vzájomnej pomoci a posilňovaní sa v živote viery, lásky a nádeje. Amen.

Pramene:
Luděk Rejchrt: Apokalypsa (vyd. NOVÝ ŽIVOT, Praha 1994); Karl-Heinz Gehrt – Andacht /2.8./ in: Feste-Burg-Kalender 2003 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2002);
Jiří Otter: Dopisy andělům, odmeny vítězům (vyd. Jiří Otter v ENA Kalich, Praha 1, 1993);
Kol. autorov: Průvodce životem – Zjevení (vyd. IBS & Luxpress, Praha 1997);
F. M. Dobiáš – výklad /24.6./ in: Na každý den 1961 (vyd. Kalich, Praha 1960);
Marie Taichová – výklad /26.5./ in: Na každý den 1998 (vyd. Kalich, Praha 1997);
Werner Jentsch: Wer hört mir zu? – in: Bekenntnis aktuell /Briefreihe zum Augsburger Bekenntnis/ (hrsg. von VELK Deutschland 1980);
Ingmar Hammann  – Andacht /19.12./ in: Feste-Burg-Kalender 2000 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 1999).
 

späť