Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006

Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster

13.8.2006 – 9. nedeľa po Sv. Trojici

Piesne: 190,628,289,294,222; Antifóna: 64
Epištola: Títovi 3,3-8;
Evanjelium: Mt 18,1-5
Kázňový text: Evanjelium Matúša 22,14: “Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“.

Milý Stanko, vážení rodičia, krstní rodičia a príbuzní; bratia a sestry v Ježišovi Kristovi!

Jeden vážený pán profesor (psychológie Jaro Křivohlavý) sa stal váženým aj preto, že vedel názorne vysvetliť, o čo pri danej téme ide. Nerobil to tým, že o téme dlho prednášal, ale tak, že spravidla porovnával tézy a antitézy. Keď napr. hovoril o láske, spomenul najprv falošné predstavy o nej. Jednou z častých  predstáv o láske je, že ak sa 2-ja majú radi, je to dostatočný predpoklad, že im láska vydrží po celý život. Pán profesor túto predstavu považoval za falošnú a oponoval jej. Hovoril: Lásku treba živiť: slovami uznania, zdieľaním sa, odpúšťaním si, modlitbou o Božiu pomoc. Kto tvrdí, že to, ak sa 2-ja majú radi, je  dostatočným predpokladom, že im láska vydrží po celý život, zabúda, že ľudia, ktorých manželstvo stroskotalo sa na počiatku tiež mali radi. No lásku neživili, jej „zásoby“ nevydržali.  

Pomocou metódy pána profesora sa naučme čosi o krste. Spomeniem niekoľko /5/ falošných predstáv (Fp) o krste a budem im hneď aj oponovať (Op).

(Fp 1): Krst je jednou z formalít, ktorú treba vybaviť v čase blízkom po narodení dieťaťa.

(Op 1): Považovať krst za formalitu je blasfémia – urážanie Pána Boha, vysmievanie sa Jeho sľubom – znevažovanie Božej lásky.

(Fp 2): Krst je rituál, až po vykonaní ktorého sa môže  mama objaviť s dieťatkom na verejnosti.

(Op 2): Za takouto predstavou je pohanské zmýšľanie, ktoré vidí v krste akési magické očkovanie - pôsobiace, aby sa nám v živote nič zlého nestalo. Aj pokrstených však stretávajú nepríjemnosti a nevyhýbajú sa im problémy. Krst je však uistením, že ani v najťažších situáciách nie sme sami, že svoje starosti nemusíme riešiť sami, ale s pomocou Pána Boha – Ježiša Krista, ktorý sa k nám v krste priznal, sľúbil nám svoju lásku a to, že bude s nami až do konca sveta.

(Fp 3): Krst je len jeden z podnetov pre usporiadanie rodinnej oslavy. Nie je ničím záväzným.

(Op 3): Rodinná oslava je iste milá záležitosť, ale keby mal byť zmysel krstu iba v tom, že si príjemne posedíme s príbuznými, išlo by o „hluboké nedorozumění“. Krst je má dôsledky. Nie je nezáväzný. Tak, ako majú rodičia umožniť dieťaťu kontakt s ľuďmi, ktorých si vážia – so starými rodičmi a príbuznými bábätka, tak sa pri krste rodičia a krstní rodičia zaväzujú, že umožnia dieťatku kontakt s Pánom Ježišom Kristom, s Jeho cirkvou, že budú učiť svoju ratolesť milovať a ctiť si Pána Boha – i ľudí ktorých Boh stvoril.  Krst teda je aj záväzkom.

(Fp 4): Krst je pekný zvyk, ktorý ozdobí – dekoruje príchod nového človeka na svet.

(Op 4): Krst nemá do činenia s dekoráciou, ale s Ježišom Kristom, so spásou, ktorú nám Ježiš získal svojou obeťou. Krst nie je dekoráciou – bižutériou, ktorú môžeme nosiť, alebo sa bez nej celkom dobre zaobídeme. Je – má byť denným odevom (por. G  3,27; Ef 4,1; F 1,27; R 13,13-14). Kto je pokrstený, má byť s Kristom tak úzko spojený, ako so šatami, ktoré nosí na svojom tele. Bez Krista, bez spásy podstupujeme také riziko, ako keby sme v tuhom mraze chodili bez  patričného oblečenia, alebo v chemicky zamorenom prostredí bez ochranného odevu.

(Fp 5): Krst je iba vecou pokrsteného človeka, prípadne jeho najbližšej rodiny.

(Op 5): Krst nie je len individuálne stretnutie s Pánom, ale aj prijatím do cirkvi. Nie v zmysle zápisu do spolku „pre náboženské záležitosti“, ale v zmysle včlenenia do spoločenstva, ktoré chce žiť a slúžiť ako nás to učil Ježiš. Krst nechápme izolovane – len ako vec jednotlivca či jeho najbližších. Povedzme ako ruka je rukou iba v súvise s celým telom, aj krst nás uvádza do celku – do spoločenstva, ktorým je cirkev – Kristovo telo (1K 12,27a). Byť pokrsteným a nežiť v cirkvi je tak málo zmysluplné, ako ruka odseknutá od tela, ktorá leží kdesi  na zemi.

Z evanjelia sme počuli slová Pána Ježiša: “Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“. Ježiš ich povedal v súvise s pozvaním na svadbu, ktorú usporiadal kráľ. U mnohých  pozvanie nenašlo odozvu. Výrokom: “Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ Pán Ježiš smutne konštatuje, že mnoho je pozvaných, ale tých, ktorí vojdú (na svadobnú hostinu), je málo. Ježišove slová môžeme parafrázovať: Mnoho je pokrstených, ale nie veľa je tých, ktorí svoj krst žijú, ktorí sú s Kristom spojení. Chyba nie je v tom – ako niektorí namietajú, že krstené sú malé deti. Chyba je v tom, čo sa deje  - či nedeje po krste. V epištole z Listu Titovi (3,5) nám znelo, že  „Boh nás spasil kúpeľom znovuzrodenia“. Povedané inak: krstom v nás zažal  nový život. – Nový život Pán Boh dáva i malému Stankovi. Ide o to, aby ste vy, milí rodičia/krstní rodičia tento nový duchovný  život vášho synčeka chránili – napomáhali jeho rozvoj. Ako? – Tak ako pri telesne živom človeku chránime a napomáhame jeho život tým, že mu dávame jesť, piť, učíme ho hovoriť, neskôr čítať... . Aj duchovne živý človek potrebuje jesť, piť (myslíme na Božie slovo, na dary Večere Pánovej), potrebuje rozprávať sa (myslíme na modlitbu i na spoločenstvo cirkvi), potrebuje čítať – duchovne sa vzdelávať. Ináč sa jeho viera nemôže rozvíjať a je ohrozená. Mŕtvy človek nepotrebuje ani jesť, ani piť, ani sa rozprávať, ani čítať. Kto vraví, že nepotrebuje služby Božie, Večeru Pánovu, modlitbu, spoločenstvo cirkvi – u toho sa prejavujú znaky duchovného odumierania. Jeho viera odumiera.

Viera pochádza z počutia – je z počúvania Kristovho slova (R 10,17). Nie je to niečo, čo so sami vymýšľame. Veríme preto, lebo sme počuli o tom, čo Ježiš Kristus pre nás vykonal: Obetoval sa za nás. Svojou smrťou, ktorú prijal ako trest za naše previnenia, nás spasil a to nás vedie k vďake. Posúva nás k inému zmýšľaniu. Zvesť o Božej láske a spáse – keď ju vierou prijímame, z nás robí nových ľudí.

V úvode sme spomínali dôraz pána profesora na to, že lásku treba živiť. Podobne ako lásku  treba živiť, je potrebné Božím slovom, Večerou Pánovou, modlitbami – i spoločenstvom cirkvi a účasťou na jej službe -  živiť i vieru.  Našu i našich detí, krstných detí, vnúčat.

Krst je prvý a veľmi dobrý krok, na ceste viery. Keď sme boli pokrstení, boli sme pokrstení Bohu do pamäti. O chvíľku bude od nej pokrstení i malý Stanko. On – i my všetci smieme vedieť, že to, že sme v Božej pamäti, v Božej láske – to platí – po celý náš život. Ide o to, aby sme z tohto daru, že nás Pán Boh prijal – povolal za Božie deti, čerpali, aby sme sa k Božej láske denne vďačne vracali, aby o nás platilo: Som pokrstený a žijem v spoločenstve viery s Pánom Ježišom s Kristom. Amen.

Pramene:
Kolektív autorov: Zvěstování víry – Holandský katechismus (vyd. Síť, ekumenické nakladatelství a vydavatelství, Praha 2001);
Bo Giertz: Evangelisch glauben (Martin Luther – Verlag, Erlangen 19832);
Kurt Marti: Něha a bolest (Církev československá husitská v edici Blahoslav, Praha 2001).
  

späť