Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006

Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster

16.7.2006 – 5. ne. po Sv. Trojici (pred konventom – voľba predsedníctva ECAV)

Epištola: Títovi 1,5-9, 1. Petra 5,2-4;
Evanjelium: Lukáš 5,1-11
Piesne: 192, 482, 203, 224; Antif.: 52
Kázňový text:  1. list Timoteovi 3,1-7

Milí:  bratia a sestry, milí hostia!          

Na požiadanie kazateľa počítal v kostole jeden brat ľudí, ktorí v danú nedeľu pristupovali k Večeri Pánovej. Keď sa po službách Božích dotyčného spýtal, koľko ľudí prijalo Večeru Pánovu, dozvedel sa konkrétne číslo. Kazateľ sa opýtal: „A počítal si aj mňa?“ – „Vás nie, len veriacich.“ - „A  či vari ja nie som veriaci?“, pýta sa kazateľ? – „To áno, ale ja som myslel len normálnych ľudí.“

Keď máme dnes voliť predstavených našej cirkvi, z onoho príbehu nám vyvstávajú 2 dôležité kritériá pre úrad v cirkvi:

1) Mali by ho zastávať ľudia veriaci – úprimne dôverujúci Pánovi Ježišovi Kristovi.

2) Ľudia, ktorí budú v cirkevnej funkcii, by mali byť normálni. – Teda takí, ktorí cirkevný úrad nebudú chápať ako snahu vybudovať si pomocou cirkevnej funkcie pomník, ako presadzovanie seba, ale ako službu. Mali by zostať normálni – čiže vysoká pozícia v cirkvi by ich nemala pokaziť, viesť k nenormálnemu, nepravdivému, nedôveryhodnému počínaniu.

Biblické slovo: „Ak sa niekto snaží o biskupstvo, po znamenitom diele túži“, totiž nenabáda ku karierizmu. Rozumejme mu ako povzbudeniu k ochote a odvahe prevziať na seba zodpovednosť za cirkev. Aj my všetci, ktorým sa ani len neprisnilo kandidovať na najvyššie posty v cirkvi, by sme sa mali byť ochotní prevziať kus zodpovednosti za ňu.  Mali by sme spĺňať „biskupské“ predpoklady, pretože tak je to správne v Božích očiach.

Bez ochoty prevziať na seba zodpovednosť za cirkev, cirkev hynie. Prinajmenšom to s ňou ide „z kopca“, „dolu vodou“. Bez ochoty prijať kus zodpovednosti za cirkev, nemá kto kázať, kto vyučovať, kto navštevovať chorých a starých; bez ochoty niesť diel zodpovednosť za cirkev nemá kto spravovať účty, starať sa o majetok, ktorý cirkev využíva, upratovať, brigádovať... . Koľkokrát si ľudia želajú – povedzme pieseň spevokolu na sobáši alebo pohrebe blízkeho človeka. Nič proti tomu. No sú prípady, keď to nie je možné – keď je spevokol nekompletný, a potom sú žiadatelia mrzutí. Sami pritom neurobia nič preto, aby spevokol dobre fungoval, aby doň prichádzala „nová krv“, aby v ňom bol dostatok ľudí  – hoci mnohí by mohli.

Aby sme rozumeli: Iste nenechajme sa nasilu dotlačiť do toho, o čom jasne vieme: toto nie je môj dar, na túto službu nemám obdarovanie. Avšak na druhej strane berme vážne fakt, že ak chceme, aby cirkev rástla, potom je potrebné mať živú vieru, prijať v cirkvi aj zodpovednosť, nezostať iba divákmi, ľuďmi ľahostajnými, vlažnými.

3. kapitola 1. Listu Timoteovi hovorí o cirkevných pracovníkoch, funkcionároch. V nej použité slovo „episkopos“ (dozorca) označovalo toho, kto predsedal zboru, zhromaždeniu. V ranej cirkvi takýchto ľudí ustanovovali apoštolovia – a to autoritou, ktorú mali od Pána Ježiša Krista. Dnes na zemi apoštolov a teda ani obdobnú autoritu k dosadzovaniu ľudí do cirkevných úradov nemáme. No tiež niečo máme: V súčasnosti Pán Boh prepožičiava tým, ktorých si chce použiť pre službu v cirkvi, mravnú autoritu a potrebnú schopnosť pre konanie služby. A nám dáva svedomie a zdravý rozum, aby sme skúmali, či kandidát na cirkevného funkcionára spĺňa požiadavky, o ktorých hovorí Písmo.

O aké vlastnosti ide? – Biblia spomína v prvom rade požiadavky bežnej občianskej slušnosti: Bezúhonnosť – manželská a rodinná, triezvosť, nezištnosť. Tiež pohostinnosť – čiže schopnosť prijať ľudí a vedieť sa o nich postarať. Myslia sa tým aj novopríchodzí do cirkvi, nie iba hostia z Nemecka, Švajčiarska, Etiópie, Malawi, či z tábora na Smrekovici.

Slovami, že cirkevný predstaviteľ má byť muž jednej ženy, Biblia samozrejme nemyslí, že slobodný by nemohol mať funkciu v cirkvi, či ovdovelý sa nemohol opäť oženiť. Vraví: Miestom, kde sa má vedúci cirkvi predovšetkým osvedčiť, je rodina. – Ona je priestor, kde je na nás dobre vidieť, kde sme zbavení sviatočného lesku cirkevného predáka. Verš 5. (1Tim 3 kap.) naznačuje, že ak človek sklame v rodine, sklame pravdepodobne aj v cirkvi. Niektorí kresťania na vedúcich postoch sa domnievajú, že dôležitosť ich práce ich oprávňuje k zanedbávaniu ich rodiny. Nie je to tak. Kto si nevie spravovať rodinu, ani v cirkvi nebude vierohodný. Nechce to znieť pyšne, je určite Božím darom, keď sa deti vydaria, keď kráčajú po Božích cestách; no za naše deti/rodiny máme nemalú zodpovednosť.

Biblickým kritériom pre cirkevný úrad je tiež, že by ho nemal zastávať človek primladý. – Primladý vo viere. Má to byť  osoba so skúsenosťami vo viere. Iste, učíme sa aj praxou, no Písmo radí nedávať mladým  takú zodpovednosť, na ktorú nie sú vybavení, pre ktorú ešte nedozreli. Čerstvo obrátení ľudia sú spravidla veľmi zapálení, horliví. To samo o sebe ešte nestačí. Predstavme si, že by kantorkou bola nadšená, horlivá osoba. Ak by však nehrala na patričnej úrovni, ak by produkovala takú muziku, že by ju mohol počúvať iba náš milý Otec nebeský (- ktorý je trpezlivý a milosrdný), na prospech cirkvi  by to nebolo. Horlivosť a nadšenie pre duchovné veci sú žiaduce, no nemenej potrebné sú korene, pevné zakorenenie vo viere, aby nás ani ťažkosti a problémy hneď nevyvrátili. Pre cirkevný úrad je potrebný osvedčený človek, aby, keď  dosiahneme dôležité postavenie, sme neboli ohrození pýchou.

Ešte jednu požiadavku pre cirkevný úrad uvádza  1Tim 3. kap. Vo v. 7. verši čítame, že predstavený cirkvi má mať dobré svedectvo od ľudí mimo cirkvi. Javí sa to ako paradox. Čo tých mimo cirkvi do našich vnútrocirkevných záležitostí? Biblia vraví, že ani ich názor nie je nedôležitý. Funkcionár cirkvi má mať dobré svedectvo od ľudí mimo cirkvi, aby nebol ohrozený ohováraním či vydieraním. Obec, v ktorej žijeme, je miestom, kde na nás vidieť zo všetkých strán. Ak by osobe v cirkevnom úrade bolo oprávnene čo vyčítať, kvôli zlému svedectvu od ľudí mimo cirkvi hrozí, že Kristovo meno – meno Pána cirkvi bude uvádzané do hanby, že bude pohanené.

Čítali sme iba úvod 3. kapitoly 1Tim. V jej pokračovaní sa vraví o diakonoch, o ľuďoch v „nižšej“ cirkevnej funkcii. Tým je podčiarknuté, že nie iba vedúci, nie len najvyšší ale aj každá iná služba v cirkvi, má svoju záväznosť. Veci Kristovej môže napomôcť, ale ju aj zradiť nie iba biskup, farár, dozorca, ale aj nižší funkcionár cirkvi i každý radový člen cirkevného zboru. Preto je dôležitá vernosť v malom, vernosť aj v tej najobyčajnejšej službe. Keď viem, Komu slúžim, potom byť vrátnikom v Pánovom dome je viac, ako honosné postavenie kdekoľvek inde. Ak slúžime v Kristovej cirkvi, máme podiel na sláve Pána Ježiša Krista, ktorý zvíťazil nad hriechom.

V závere kapitoly (- ktorý sme nečítali), je cirkev pripodobnená domu. O dom sa musíme starať, rovnako aj o cirkev. Podľa Božích myšlienok má byť tento dom – domácnosť cirkevného zboru žiarivým svedectvom  o pravde. Pravda je ukazovanie toho, kto Boh je a ako o nás i o svete zmýšľa. Táto pravda bola zjavená v osobe Pána Ježiša Krista, skrze Jeho slovo, skrze Svätého Ducha (por. J 14,6; 17,1;  1J  5,6). Tajomstvo pobožnosti je prakticky poznať Pána Ježiša Krista, pevne sa Ho držať vierou.

Dobré vedenie v cirkvi je ohromne dôležité. No nijaký cirkevný funkcionár, ani generálny biskup, ani generálny dozorca nie je duchovným liekom na bolesti sveta a cirkvi. Tým je iba Pán Ježiš Kristus. My, v rozličnej zodpovednosti máme niesť, chrániť a aj ďalším odovzdávať plameň z Kristovho majáka: Ježišovu pravdu a lásku, tie hojivé lieky z Božej lekárne, ktorej spravovanie Pán Boh zveril práve nám, svojej cirkvi. Amen.

Pramene:
Jana Tožičková – výklad /23.8./ in: Na každý den 2001 (vyd. Kalich, Praha 2000);
Max Kašparů: V pášti a dalmatike (vzd. Karmelitánske nakladateľstvo, Bratislava 2006);
Kol. autorov: Průvodce životem – Pavlovy listy Timotejovi, Titovi, Filemonovi , List: Židům (vyd. IBS & Luxpress, Praha 1995);
Georg W. Forell: Zur Sache (Lutherisches Verlagshaus, Berlin)
   

späť