Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006

Úvod
História
Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster

2.7.2006 – pri spomienke na Cyrila a Metoda a na Majstra Jána Husa, 3. ne. po Sv. Trojici

Piesne: 373, 267, 475; Antifóna: 68; k VP: 297, 642, 603, 604, 341
Evanjelium: L  21, 12-19
Kázňový text: Evanjelium podľa Jána 5,33b: „...vydal svedectvo pravde.“

Milí bratia a sestry!          

Noviny a televízia  nám v týchto dňoch vrcholiacich majstrovstiev sveta vo futbale nezriedka ponúkajú obraz oslavujúcich fanúšikov. Volajú, priam kričia na slávu svojho mužstva, svojich futbalových hrdinov.

My sme sa sem, milí: bratia a sestry, zišli, aby sme si pripomenuli – aby sme oslávili pamiatku nie športových hrdinov, ale hrdinov  viery: vierozvestov Cyrila a Metoda a verného svedka Ježiša Krista, mučeníka Majstra Jána Husa. Oslavovať neznamená kričať ako dav fanúšikov, ktorý prudko mení svoju náladu podľa toho, či sa jeho mužstvu darí alebo nie. Oslavovať znamená milovať, nasledovať, pracovať v duchu toho, koho oslavujeme. Každá oslava – každé pripomínanie si veľkých osobností, k akým Cyril a Metod i Majster Ján Hus nepochybne patrili, musí byť vojdením do seba, sebareflexiou – ujasnením si svojho vzťahu k onomu človeku – k ľuďom ktorých si pripomíname. Ak oslavovať znamená milovať, nasledovať, pracovať v duchu toho, koho oslavujeme, potom sa pýtajme: Milujeme tých, ktorí našim predkom a cez nich i nám zvestovali Božie slovo? Nasledujeme ich odkaz? Žijeme v duchu svedkov viery – solúnskych vierozvestov a Majsta  Jána?  Milovať a nasledovať ľudí podobného formátu, podobného charakteru, akými boli Cyril a Metod i Majster Ján Hus, nie je jednoduchou vecou. Napríklad milovať Husa, nasledovať jeho odkaz, pracovať a žiť v jeho duchu znamená milovať pravdu za každú cenu. Milovať ju viac ako svoju cirkev, jej zvyky a obyčaje. Táto (Husova) pravdivosť nie je ani zďaleka príjemná každému. Hus totiž rozumel pravdivosti inak, ako jej rozumie väčšina ľudí, ako jej rozumie i nemálo z nás.

Po smrti človeka – hodnotení jeho života, sa zvykne vravieť: bol to dobrý človek, nikomu neublížil, nikoho neoklamal. Hus nielenže neklamal - hoci dnes je už aj neklamať čoraz väčšou vzácnosťou – Hus nedokázal mlčať o poznanej pravde. Iní sa uspokoja s tým, že hovoria, čo je pravdivé, ale mlčanie o poznanej pravde – ak sa im to javí ako rozumné, diplomatické, výhodné – tiež považujú za pravdivosť. Prečo? – Lebo pravda nie je hybnou silou ich života, hybnou silou ich charakteru. Necítia, že mlčanie môže byť klamstvom, že človek mravne upadá, ak dovolí, aby sa nepravda šírila viac ako pravda. Mnohému zlému v minulosti i súčasnosti v našej spoločnosti i cirkvi je na príčine nie iba počínanie zlých, ale aj mlčanie a nekonanie nás, ktorí chceme nasledovať Ježiša Krista. Aj zamlčať pravdu, nepostaviť sa za dobro je previnením – neraz naším previnením. Hus sa nedokázal prizerať, aby sa nepravda šírila viac ako pravda. On „vydal svedectvo pravde.“ Bol príliš pravdivý, než aby zo strachu či vypočítavosti mohol mlčať, keď došiel k nejakému presvedčeniu. Iný by si to presvedčenie ponechal pre seba, no Hus pokladal za lož, aby o čomsi takom mlčal. Preto hovoril. Hovoril nahlas, verejne, slovom i písmom, hoci ho to stálo mnoho obetí a dokonca život. Hus, ako to sám napísal, vedel: „Pravda navěky přemáhá, ač na čas poražena bývá“ – pravda sa naveky presadí i keby bola na čas  porazená. Alebo: „Lepšie je dobre zomrieť, ako zle (v nepravde) žiť.“ Kvôli trestu smrti sa nemá hrešiť. Kto sa bojí smrti, stráca radosť zo života. Pravda nad všetkým víťazí. „Len pravda ťa vyslobodí od hriechu, od diabla, od smrti duše a konečne od smrti večnej.“

Máme odvahu oslavovať Cyrila a Metoda, Jána Husa, pracovať a žiť v ich duchu? – V tomto ohľade poznávame mnohé svoje zlyhania, svoju nestatočnosť, zbabelosť, opatrníctvo a vypočítavosť. Máme, bratia a sestry, odvahu ísť za osobnosťami, na ktoré dnes obzvlášť myslíme? Veď pripomínať si ich odkaz, oslavovať ich dielo neznačí, že sa budeme o tom iba rozprávať, ale to, že sa odvážime toto dielo prijať ako vzor pre svoj vlastný život, pre svoje zmýšľanie, hovorenie i počínanie. Cyril a Metod ani Ján Hus – ich dielo nechce byť nami oslavované, ale akceptované, prijímané, napodobňované, nasledované.

Tejto kázni by sa dalo azda vytknúť, že sa v nej nezvestuje Kristus. No, kde sa Hus naučil pravdivosti, smelosti a odvahy? To neboli jeho vnútorné, vrodené morálne zdroje. Veď vo svojom spise „O svatokupectví“ o sebe píše: „Vyznávam svoju zlú žiadosť, že keď som bol žiačikom, vtedy som myslel na to, aby som sa skoro stal kňazom, mal dobré bývanie a rúcho a bol ľuďom vzácnym. Ale tú zlú žiadosť som spoznal, keď som porozumel Písmu“ (Svätému). Vidíme, že Husove motívy služby v cirkvi boli spočiatku spojené s vidinou lukratívneho povolania, v ktorom sa človeku dostane uznania, a nie predovšetkým so službou Bohu. No nikde inde sa Majster Ján pravdivosti a statočnosti nenaučil, ako z Písma Svätého – z Biblie. Nikde inde sa im nenaučil ako u Pána Ježiša Krista, ktorého hlas ho z Písma oslovil. To je koreň a zdroj Husovej pravdivosti, odvahy a statočnosti – živý, oslovujúci Ježiš Kristus. Husovi bol pravdou Ten, ktorý v Božej autorite o sebe povedal: „Ja som cesta i pravda i život“ (J 14,6) – Ježiš Kristus. Táto pravda, živý Kristus, bola onou silou, ktorá sa v samých koreňom dotýkala života Jána Husa i solúnskych bratov. Všetci títo muži sa Pravdou – Kristom, riadili v prejavoch svojho života.

Ak nechceme, aby naša úcta a obdiv k svedkom a hrdinom viery, ktorých si pripomíname, zostali planými rečami či pokrytectvom, potrebujeme počúvať ich hlas, ich odkaz. Mistr Jan ho formuloval nasledovne: „Verný kresťan! Hľadaj pravdu, počuj pravdu, uč sa pravde, miluj pravdu, hovor pravdu, drž pravdu, bráň pravdu až do smrti; lebo pravda ťa vyslobodí od hriechu, od diabla, od smrti duše a konečne od smrti večnej“. - Pravda, ktorou je Ježiš Kristus.

Totiž iba to, čo hýbe naším srdcom, bude určovať i naše počínanie, konanie. Inak ako cez Krista, ktorého spoznávame z Biblie, nedôjde k zmene k lepšiemu pri nás samých, v cirkvi a dal by Pán i v národe, v našej krajine.

Pamiatka slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda i mučeníka Majstra Jána Husa nám pripomína, že od jednotlivcov, ktorí boli verní Pravde, môže prísť zmena i do väčšieho celku - do národa. Keď v armáde zaznie povel k obratu (vpravo bok, vľavo bok, čelom vzad...), vykoná ho každý vojak sám za seba. Tak je potom správne obrátená i celá armáda. Od jednotlivca obracajúceho sa k Pravde, môže byť vykonaný obrat – zmena k lepšiemu v cirkvi, v národe. Keď nám na  tomto obrátení – na smerovaní k Pravde – na vydávaní svedectva Pravde bude záležať, o ostatné sa Pán Boh postará (por. Mt 6,33).  

Pán Ježiš nás volá k životu v Pravde – k životu  s Ním. Pozýva nás k nemu aj cez svedectvo bratov Cyrila a Metoda i Jána Husa, ktorí – podobne ako kedysi Ján Krstiteľ, vydali svedectvo pravde. Dnes, ak počujeme ich odkaz, ich hlas, nezatvrdzujeme si srdcia. Amen.

S použitím viacerých prameňov
   

späť