Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006 |
|
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku |
Piesne:
192, 281, 197, 341; Antifóna: 84 Milí: bratia a sestry! Sklamanie a smútok zo štvrťfinálovej prehry našich hokejistov, má čosi do činenia s Mojžišovým príbehom. Čo je spojivom medzi nimi? Čo spája dávne udalosti Mojžišovho pôsobenia s našou súčasnosťou? - Sláva. – Nenaplnená túžba po sláve. Mojžiš chcel vidieť Božiu slávu. Úsilie o olympijský úspech je vlastne tiež želaním vidieť – zažiť kus slávy. Prajeme si, aby sa našim športovcom darilo, lebo prípade ich víťazstva kus slávy padne i na nás – na súčasť národa, ktorý oni reprezentujú. Ponechajme teraz bokom sociologické dopady športu. V zásade platí, že túžiť po Božej sláve je zdravým prejavom života Božích detí. Slabosť pôsobenia kresťanskej cirkvi v našej dobe, jej malý vplyv na spoločnosť má korene aj v tom, že v cirkvi sa krútime priveľmi okolo seba. Namiesto spoznávania a zachovávania pravdy Písma Svätého, namiesto úsilia slúžiť blížnym, sa zaoberáme problematickými vzťahmi, zlyhávaním jednotlivcov, vzťahom k štátu, financiami, problémami s deťmi, mládežou... Niežeby to boli bezvýznamné témy, ale to všetko je krúženia okolo seba, nie okolo Boha. Pritom On má byť v strede a my „krúžiť“ okolo Neho – ako planéty okolo Slnka (po obežnej dráhe Jeho vôle), a nie naopak. Pokiaľ sa krútime okolo seba, kým my zostávame v strede a očakávame, že Pán Boh sa bude „točiť“ okolo nás, nepohneme sa ďalej. Nemôžeme duchovne napredovať, ak nám nepôjde o to podstatné: aby sme ako Kristova cirkev boli úzko spojení s Bohom, nasledovali Jeho vôľu, žili na Božou slávu - v Božej prítomnosti. Potrebujeme sa modliť ako Mojžiš: Daj mi, (Hospodine), poznať Tvoje cesty (2M 33,13), odhaľ mi svoje zámery, aby som Ťa lepšie poznal. Teológ Jürgen Moltmann napísal, že „cirkev má byť šípom vystreleným z budúcnosti.“ – Teda predzvesťou nebeských darov – výkladnou skriňou neba. Ak športovcom ide o úspech – tak aj preto, aby dobre reprezentovali svoju krajinu, aby národu, za ktorý hrajú, získali slávu. Úlohou nás, kresťanov, je dobre – verne reprezentovať Pána Boha – Jeho dielo v našom svete. – Žiť na Božiu slávu. Evanjelický majster organovej hudby Johann Sebastian Bach, podpisoval skladby, ktoré skomponoval skratkou: s.D.g. = soli Deo gloria (jedine Bohu sláva). Tým vyjadril dôležité poslanie nielen svojej hudby, ale kresťanského života vôbec: Vzdávať Bohu slávu. Ako cirkev máme byť Božou výkladnou skriňou, Jeho pouličnou reklamou, ktorá ľudí nadchne, osloví, získa pre vieru v Ježiša Krista. Máme sa stať potrubím, ktoré rozvádza – ktorým prúdi Kristova láska a pravda k mnohým ľuďom. Mojžišovi išlo o Božiu slávu, o Hospodinovu prítomnosť. Vraví Bohu: Ak by si nešiel osobne predo mnou, neveď nás odtiaľto! Ak by si to nemal byť Ty sám, kto s nami pôjde, potom nás radšej odtiaľto nikam neposielaj! – Veď podľa čoho by ľudia poznali, že sme našli priazeň u Teba, ak by si nešiel s nami? – Či nie po tom, že ty pôjdeš s nami? Mojžiš nechcel nič bez Bože prítomnosti. Nežiadal si: Nech ma všetci poslúchajú! Ani: Nech sa každému darí vždy len dobre. Neprosil: Nech nás je viac; ani: nech máme potrebné financie. To, o čo Mojžiš stál, o čo prosil Hospodina – o čo s Ním priam zápasil, je: aby Boh šiel s nimi – s Božím ľudom, Izraelom. Toto máme mať pred očami ako prioritu nášho osobného života i práce v cirkvi: aby Boh šiel - kráčal – zostával s nami. Ak sa o to budeme usilovať, keď budeme o to prosiť, zápasiť, keď sa budeme vedome vystríhať takého počínania, ktoré by Pána Boha spomedzi nás odháňalo, potom máme to zásadné. Potom nám Pán Boh pridá, čo potrebujeme (Mt 6,33): aj zdar, aj potrebné zabezpečenie, aj nových ľudí. Keď budeme nado všetko stáť o Božiu prítomnosť, a prestaneme sa krútiť okolo seba, potom sa naplní, čo čítame u Zachariáša (8,23), že ľudia bez viery v Hospodina sa pripoja k Božiemu ľudu so slovami: „Pôjdeme s vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh.“ Hospodin sľubuje že Mojžišovi vyhovie. Nie preto, že Mojžiš naŇ nalieha, že si to zaslúži alebo že by si to priam „vydupal“ u Hospodina. Pán Boh mu pripomína, že tak robí zo svojej milosti. „Zmilujem sa na kým sa zmilujem a zľutujem sa nad kým sa zľutujem“ (2M 33,19). Hospodin je zvrchovaným Pánom, On je Ten, okolo ktorého vôle máme my krúžiť – nasledovať ju, nie naopak. Mojžiš prichádza ešte s jednou prosbou. „Ukáž mi svoju slávu!“ Chce, aby bol odstránený oblak, do ktorého je Hospodin zahalený (2M 33,9). Je to Mojžišov rozmar? Nie je to bezočivosť? Nepreháňa Mojžiš, keď chce vidieť Boha tvárou v tvár? - Nie, Pán Boh má rád takto náročných ľudí. Má rád tých, ktorí Ho hľadajú, ktorí túžia po čo najbližšom vzťahu s Ním. Preto neopovrhuje Mojžišovou prosbou. Chce mu vyjsť v ústrety, nakoľko to je možné. Mojžiš však žiada niečo, od čoho neskôr Saul z Tarzu oslepol (Sk 9,3.8). Ak pod výrazom „Božia tvár“ rozumieme obraz vyjadrujúci bezprostrednú Hospodinovu prítomnosť, pojem „Boží chrbát“ je tiež obrazom. Naznačuje: pre svoju hriešnosť nemôžeme mať bezprostredný kontakt so svätým Bohom. Kým sme obmedzení svojou hriešnosťou, nemôžeme vidieť, pochopiť, obsiahnuť slávu svätého nekonečného Boha v celosti. – Iba čiastočne, „od chrbta“. Túto skutočnosť chce vystihnúť slovný zvrat: „vidieť Boží chrbát“. Keď Boh príde a pôsobí medzi nami, pre našu hriešnosť, vždy len potom – neskôr zbadáme, že medzi nami „chodil“, vidíme Ho iba odzadu. Až neskôr sme pochopili, čo nám dali rodičia, kazatelia, učitelia, keď nás viedli k viera v Boha. Apoštol Pavel o tom píše: „Doteraz totiž vidíme len hmlisté obrazy, ako by v zrkadle, ale potom tvárou v tvár. Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak, ako aj mňa poznal (Boh)“ (1K 13,12). Predsa nezostávame bez Božej dobroty. Hoci Boha nikto nikdy nevidel, jednorodený Syn Boží – Pán Ježiš Kristus, Ho známym učinil (J 1,18). Ježiš sľúbil: „Kto mňa videl, videl Otca“ „Ja som v Otcovi a Otec vo mne. Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý je vo mne, koná svoje skutky“ (J 14,9.10). V Ježišovi Kristovi nám bolo dané to, o čo Mojžiš žiadal: Plné zjavenie Božej milosti, dobroty a lásky. Ježiš Kristus nám otvára oči (por. L 18,40-43). V Ňom, v Jeho obeti , o ktorej svedčí nadchádzajúce pôstne obdobie, môžeme vidieť Božiu lásku. Táto láska je Božím obrazom, ktorý máme ukázať nášmu okoliu. Teologické definície, intelektuálne pojednania o Bohu majú svoj zmysel, predsa však zostávajú sťa len Božím chrbátom. Božiu tvár môžeme vidieť iba v láske. - V láske za nás ukrižovaného Pána Ježiša Krista k nám i v našej vzájomnej láske. Kde je láska, tam prebýva Boh. V láske je Boh – Jeho sláva prítomná. Ak v nás niet Božej lásky, potom sťažujeme aj iným ľuďom spoznať živého Boha. Pred nami je pôstna doba. Budeme si v nej – ešte intenzívnejšie ako inokedy – pripomínať lásku Pána Ježiša Krista, idúcu až po obeť Jeho nevinného života. Pôstny čas nám ešte väčšmi ako iné obdobia vraví: Ste – sme milovaní Boží. Za nás bolo vydané Ježišovo telo, za nás preliata Jeho krv. Naplnení touto istotou, kiež sa pri nás stane pravdou to, čo píše Ján: „My milujeme, lebo On prv miloval nás“ (1J 4,19). Kiež nám záleží na čo najbližšom vzťahu k Pánovi a v našej láske k Bohu i blížnym mnohí smú uvidieť Božiu tvár. Amen. Pramene:
|