|
|
Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006 |
|
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku |
Pieseň: 278 Text kázne: “Potom hovoril: Tak je to s kráľovstvom Božím, ako keď človek zaseje zrno do zeme; v noci spí, vo dne vstáva, a zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. Lebo zem sama od seba prináša úrodu; najprv byľ, potom klas a potom plno zrna v klase. A keď úroda dozrie, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ (Evanjelium podľa Marka 4,26-29) Milí: bratia a sestry! Nielen mrazy, aké práve panujú, ale aj názory a ľudské presvedčenie môže ísť do extrémov. Je nemálo tých, ktorí tvrdia: - Doba je zlá, svet a ľudia v ňom sú stále horší, všetko ide „dolu vodou“. Už nič nepomôže, nič dobré sa nedá čakať. Ani cirkvi nemožno veriť. Kauzy, zväzky, mocenské boje, skrátka: sklamali sme sa... Nemá zmysel snažiť sa o niečo dobré. - Sú aj mienky v opačnom extréme: Čo si sám neurobíš, to nemáš. Na nič a na nikoho sa nespoliehaj. Keď však budeš veľmi chcieť a budeš pracovať zo všetkých síl, nič nebude nemožné. – Dokážeš všetko! Ježiš nedáva za pravdu ani prvému presvedčeniu, ale ani druhej mienke. Veriť v Neho, veriť v Ježiša, byť kresťanom, totiž znamená nájsť svoj stred. - Stred života v bludisku rôznych názorov. Kto ho nachádza, ten vie, že v spoločnosti i v cirkvi nemáme zostať pasívnymi; máme pracovať, ale s Božou pomocou. Nie naše sily, ale Božia pomoc je to, na čo sa máme učiť spoliehať. Kto stred svojho života nachádza v Kristovi, vie, že nie je múdre podľahnúť skepse. Vie tiež aj to druhé, totiž, že všetko nemáme vo svojich rukách, že hoci sa máme snažiť - biblicky povedané: máme sadiť - to najdôležitejšie sa deje mimo nás. Tento dôraz obsiahnutý v Ježišovom podobenstve o rastúcom zrne, je veľkou pomocou. Pomocou pred sklamaním a chuťou rezignovať. Aj v službe v cirkevnom zbore by sme rýchlo hodili „flintu do žita“, keby sme nevedeli, že v tom, čo konáme, nie sme sami. Pánovo podobenstvo je dobrou zvesťou. Hovorí, že Pán Boh nás potrebuje, počíta s nami a tiež, že na to všetko nie sme sami. On, náš Boh koná. Napriek všetkým našim pochybnostiam a starostiam, Božie kráľovstvo – to dobré, čo nám Boh chystá, rastie. Nik to nezastaví. Chceme byť pritom? Božie kráľovstvo začalo Ježišovou zvesťou. Písmo nás uisťuje, že bude slávne dovŕšené. A medzi riadkami nám kladie otázku kde som? Kde budem? Budeme pritom? – Pri diele, ktoré koná Boh? Čo to znamená prakticky - povedané „po lopate“? I) Čo máme robiť, je rozsievať. Byť pritom – pri Božom diele. Rozsievať Božie slovo v zbore, v našej domácnosti, v spoločnosti, je našou úlohou. – Siať nádej, ktorá je v Kristovi, siať Božiu lásku, pozývať k pravde, byť príkladom v odvahe a trpezlivosti, počítať s tým, že zrno Božieho slova má niekedy dlhú inkubačnú dobu a môže padnúť aj do tvrdej, neprajnej pôdy. Pán Boh ráta s našou službou. To, že dokážeme byť k sebe navzájom pravdivými, priznať si viny, vzájomne si odpúšťať, deliť sa s núdznymi, povzbudzovať sa modlitbami – to za nás nik neurobí. Je našou úlohou siať semienka Božieho slova, lásky, pravdy, odpustenia a nádeje. A Boh dá vzrast. Našou úlohou je nechcieť od Pána Boha, aby za nás urobil to, čo máme konať my. II) Čo nemáme robiť? – Čo nie je našou úlohou? - Našou úlohou nie je, byť ustarostenými. Nemáme robiť problém, z toho, čo nie je našou, ale Božou vecou. Sejba je naša úloha; to, či zrno prinesie úrodu, Božia starosť. Iste, nie všetko vzíde, nie všetko sa ujme, ale učme sa spoliehať nie na naše sily, ale na Božiu pomoc – Božie požehnanie. Stačí si spomenúť na vlaňajší 4. Celoslovenský evanjelický festival. Stálo to veľa námahy, čas, obetavosti, ale keby Pán Boh nepožehnal, čo všetko by „vypálilo“ horšie, koľké nedostatky by sa ukázali? Koľko toho, čo bolo fajn, by sa nepodarilo? Konajme, čo od nás Pán Boh očakáva, a nestrachujme sa o výsledok. Božie kráľovstvo – to dobré, čo nám Boh chystá, rastie. Nik to nezastaví. Našou vecou, je byť pritom. Amen. S
použitím myšlienok J. Grubera a G. Maiera |