Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005
Úvod
História
Kázne
v r. 2008
Kázne v r.
2007
Kázne
v r. 2006
Kázne v r.
2005
Kronika
2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy
na weby
English
Deutsch
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
11.12.2005 - 3. adventná
nedeľa
Evanjelium:
Matúš 11,2-10;
Piesne: 18, 14, 3, 636; Antifóna:
4
Žid 11,24-26: „Vierou odoprel Mojžiš, keď už dorástol,
menovať sa synom dcéry faraónovej. Radšej zvolil protivenstvo
znášať s ľudom Božím, ako mať chvíľkový
pôžitok z hriechu, a pohanenie Kristovo pokladal za väčšie
bohatstvo ako egyptské poklady. Lebo mal pred očami odmenu.“
Milí: bratia a sestry!
V evanjeliu tretej adventnej nedele sme počuli Kristovo svedectvo o Jánovi Krstiteľovi. Pán Ježiš hovorí, že medzi narodenými zo žien nepovstal väčší nad Jána Krstiteľa“ (Mt 11,11). Niet nikoho, kto by svojím poslaním prevyšoval Jána Krstiteľa. No Pán zároveň dokladá, že aj najskromnejší, z Ježišových nasledovníkov sa dostal ďalej ako Ján. – Áno, Ján ohlasoval Ježišov príchod – svojou zvesťou Mu pripravoval cestu. My však po Ceste, ktorou je Kristus (J 14,6), máme kráčať. Smieme byť nasledovníkmi pre nás narodeného, ukrižovaného i zmŕtvychvstalého Pána. Smieme stáť v Kristovej službe.
Zvykneme vravieť: Aká to výsada stáť v službe Spasiteľa! A predpokladám, že sme šťastní, že v tejto službe stojíme – ako farár, presbyteri, učitelia v besiedke, na hodinách náboženstva, ako tí, ktorí slúžia dorastencom a mládeži, ktorí slúžia hudbou či spevom, praktickou či pomocou ako radoví členovia cirkevného zboru. Verím, že možnosť slúžiť Pánovi Ježišovi by sme ju nevymenili za nič iné. Kto však prežil v službe Kristovi niekoľko rokov, vie, že to nie je služba jednoduchá, že človek prechádza všelijakými obdobiami a prežíva rozličné pocity a zvláda i nezvláda rozmanité situácie. A nebolo by pravdou, keby ten, kto slúži Kristovi tvrdil, že je to prechádzka ružovou záhradou. Ak ani po rokoch človek neochabne v zápale a túžbe byť Božím služobníkom a nielen ním „byť“, ale byť užitočným, musí sa neustále konfrontovať so slovom Božím, ktoré nám ukazuje, kto je skutočným služobníkom Božím.
Nepopierateľne jedným z nich bol Mojžiš. Mojžiš - vychovaný na faraónovom dvore – medzi smotánkou vtedajšej spoločnosti, vzdelaný v najlepšom poznaní svojej doby. A predsa sa rozhodol, že bude stáť na strane svojho národa – národa, ktorý patril všemohúcemu Bohu a že tomuto ľudu bude aj on slúžiť. K tomuto rozhodnutiu dospel, keď sa postavil zoči voči neprávosti, zlovôli moci, z ktorej aj on sám mnohé pre svoj život prijal a bol tým formovaný. Viera, ktorú od svojej matky prijímal s materským mliekom, mu nedovolila hľadieť zakaleným zrakom hľadajúcim vlastné výhody a pohodlie. Viera v Boha spravodlivosti ho nútila, aby sa jasne postavil na stranu práva a pravdy. - Viera núti človeka vždy k tomu, aby sa rozhodoval, aby si volil buď – alebo, aby dal najavo jasný postoj a verejne sa priznal k svojmu Bohu.
Viera priviedla Mojžiša k rozhodnutiu stáť v Božej službe. A tá istá viera ho plnila odvahou vložiť celú svoju bytosť do tejto služby. Vystúpiť z pohodlia života kráľovského dvora a prejsť od služby tela do služby ducha. Od služby sebe k službe bratom.
Viera je hnací motor, ktorý vedie človeka k rozhodnutiu slúžiť a zanechať všetky výhody sveta. Keď človek začne hľadať cesty, ako skĺbiť obidve tieto veci, ako slúžiť Bohu a mať výhody sveta, zvyčajne niečo nie je v poriadku s jeho vierou!
Viera v Ježiša Krista, v Jeho spravodlivosť a ospravedlnenie nás hriešnikov, je motorom, ktorý vedie aj nás k službe bratom a sestrám. A táto viera núti aj nás, aby sme ju jasne deklarovali. Núti nás, aby sme sa vždy rozhodovali pre pravdu, pre lásku, pre dobro Božieho ľudu. Aby sme vystúpili z nejasností a krívania na dve strany a jasne povedali, na ktorej strane je pravda, kde je Boh. Bez viery nie je možné byť v službe Božej.
Začiatok Mojžišovej služby bol postavený na viere, na jasnom rozhodnutí, ktoré bolo odvážne deklarované.
A predsa k tomu, aby ho Pán Boh použil k tomu, po čom sám túžil, aby ho postavil do svojej služby bola potrebná ešte Božia škola. Na to nestačilo jeho rozhodnutie, ani nadšenie a zápal viery, ba ani plány a dobré predstavy. Božie dielo nemôže robiť človek. Božie dielo môže konať len Pán Boh! Vieme dobre, ako skončilo ľudské dielo človeka Mojžiša. Dielo, ktoré sa začalo tak sľubne, tak odvážne, ktoré sa začalo horlivosťou, zápalom za spravodlivosť. - Bol chytený do pasce vlastného hriechu, v ktorom končia všetky sny a odvážne činy. Ktorého následkom je samota a bezmocné vedomie poroby bratov.
Postaviť sa do Božej služby neznamená byť zbavený svojich hriechov. Naopak znamená oveľa ťažšie ich niesť a uvedomovať si ich ťarchu! A oveľa hlbšie prežívať samotu.
To neplatilo o len o Mojžišovi. Platí to platí aj o nás, ktorí sme v službe Pána Ježiša Krista. Výsada Kristovej služby nespočíva v tom, že budeme pochopení, že si nás budú ľudia vážiť, že budú po nás túžiť a opätovať nám našu lásku, obetavosť, námahu. Že budú vďační za našu službu, za našu pravdovravnosť, za slovo Božie. Služba Pána Ježiša Krista nám, hovorí skôr o opaku. O nepochopení, pohanení, ponížení, výsmechu, opustenosti. A vtedy zvykne naše nadšenie opadnúť, vtedy prichádzajú krízy, otázky, pochybnosti aj smútok. Ale to je súčasť našej služby. Pozrime na Mojžiša, pozrime na Ježiša. To sú chvíle veľmi ťažké. Niekedy tak ťažké, že by sme najradšej ušli z Božej služby. Ušli zo zboru, z cirkvi plnej sporov a smutných káuz, zo sveta niekde ďaleko a nechali všetko tak. A predsa, ťažké chvíle vnútornej samoty, vnútorného smútku sú časom, keď môže Pán Boh s nami niečo začať. Keď môže skrze nás začať konať svoje dielo. Vtedy keď si uvedomujeme, že my sami nestačíme, nemôžeme, nezvládneme, ba dokonca my sami kazíme vlastným hriechom! To je čas, keď sme použiteľní pre Boha. „Čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil; čo je svetu neurodzené a opovrhnuté, vyvolil Boh.“ (1K 1,27b.28a) A preto apoštol Pavel napísal: „A ja som bol u vás i slabý i bojazlivý a veľmi prestrašený, moja reč a moja kázeň nebola v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.“ (1K 2,3-5) Len vtedy mohol zvestovať to podstatné a to pravé: Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného. Toho, v ľudských očiach zavrhnutého a porazeného. Navzdory tomu Víťaza, ktorý vyvádza z otroctva hriechu do slobody detí Božích, ktorého pravda oslobodzuje hriešnikov, a ktorého život je večný pre všetkých, ktorí v Neho uveria. Jedno či sú na kráľovských trónoch, alebo medzi ohradami. On slúžil všetkým. On slúžil nám najmenším z najmenších, aby sme slúžili aj my. A je to služba slávna aj v našom zbore.
Mojžiš - vychovaný na kráľovskom dvore a žijúci v prepychu, sa stal jednoduchým pastierom, posledným z posledných, zabudnutým, bezvýznamným. Konal si denne svoju zdanlivo nevýznamnú prácu pri ovečkách a učil sa tichosti a pokore. Ale nebol zabudnutý Bohom. Boh nezabudol na jeho vieru, jeho túžbu, na jeho horlivosť. Boh vedel o jeho hriechoch aj o jeho sklamaniach. Boh vedel o jeho tichosti aj vernosti, s akou pásol stáda oviec. Boh vedel, že Mojžiš teraz už vie, čo je to služba. Vtedy, keď si Mojžiš myslel, že je na konci, že už nič nepríde, nič sa nezmení, vtedy ho Hospodin posiela, zmocňuje urobiť to, po čom túžil v mladosti. Nebude však už konať vo svojej moci, ale v moci Božej. A nezastraší ho tvrdosť faraónovho srdca, ani ho neodradí reptanie vlastného ľudu. Bude stáť verne pri Bohu v službe Jeho ľudu. A nebude si zakladať na sebe ani na svojej službe, ale len na svojom Bohu. Na tom Bohu, ktorý mu sľúbil: Ja budem s tebou!
To je odmena aj našej služby. Najväčšia odmena. On na nás nezabudol. Hoci sme bezvýznamní, hoci sme hriešni, hoci by si poradil aj bez nás. Predsa nám sľúbil a tomu je verný: Ja som s vami. Po všetky dni až do konca sveta. Choďte teda a čiňte mi učeníkmi všetky národy.
Stojí zato v tejto službe stáť. Nielen v radosti, ale aj v pohanení aj v slabosti. Nie je to cesta ružovou záhradou, ale je to cesta so Spasiteľom. S naším drahým Pánom Ježišom Kristom. – S Ním, ktorý sa pre nás vzdal slávy neba, pre nás podstúpil nevinnú a potupnú smrť, pre naše ospravedlnenie vstal z hrobu. Preto slúžme Mu verne, oddane a v pravde až do smrti. Amen.
Modlitba: Pane Ježiši Kriste, povolal si nás do svojej služby. Neraz si ani si neuvedomujeme akej výsady sa nám tým dostalo. Ďakujeme, že môžeme zvestovať Tvoje evanjelium našim deťom, ľuďom, s ktorými sa stretávame a ukazovať im že Ty máš moc priviesť hriešnikov k slobode Božích detí. Vyznávame, že neraz je nám táto služba ťažká. Veď je pri nás veľa hriešnosti, zvádza nás svet a ťažko nesieme jeho nepochopenie a odmietanie. Ty vieš, že sa cítime aj opustení, aj sklamaní, ale aj nehodní pre svoje vlastné hriechy. Preto nám aj chýba odvaha stáť za pravdou, vyznávať ju a niesť aj opovrhnutie. Zmiluj sa nad nami, svojimi biednymi služobníkmi. Očisti nás svojím slovom a vyuč svojej službe, ako si očistil a vyučil aj Mojžiša i Jána Krstiteľa. Prosíme Ťa, za náš cirkevný zbor, v ktorom konáme Tvoju službu. Daj, aby sme ho milovali. Aby naša služba nebola len na oko, ale úprimná, obetavá a opravdivá. Aby sme všetkým, čo konáme, zvestovali Tvoje lásku. Pane Ježiši Kriste, prosíme Ťa za celú našu cirkev, daruj jej svojho Ducha, ktorý ju privedie k pokániu a urobí ju svetlom pre tento svet, pre náš národ. Zmiluj sa nad nami! Amen.
Prameň:
Katarína Hudáková: Pobožnosť na stretnutí
ZED LOS ECAV vo Veličnej: 7.11. 2005