Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005

Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster

6.11.2005 - 3. nedeľa pred koncom cirkevného roku

Piesne: 187, 200, 644; Antifóna: 68, Piesne k VP: 453, 237, 445, 300

Úvodná modlitba: Pane Bože, prichádzame k Tvojmu slovu. Prosíme, upokoj naše mysle od starostí všedných dní, od toho, čo nás po tieto dni osobne sužuje a ťaží. Prosíme Ťa, oslov nás. Nech Tvoje slovo, ktoré nám bude znieť i dary svätej Večere Pánovej, zaplnia našu prázdnotu a dajú nám nové svetlo na ceste života, uistenie o tom, že nás máš rád a že si s nami. Chválime Ťa za to. Amen.

Kázňový text: 2. Mojžišova 5,1-4

Milí: bratia a sestry!

K obľúbeným  dovolenkových cieľom - destináciám - Slovákov patrí – čuduj sa svete:  Egypt! Diviť sa však ani veľmi netreba. Teplá klíma, šanca vidieť na vlastné oči mohutné pyramídy, nechať na seba dýchnuť dávnu históriu, či povoziť sa na ťave, môže byť vskutku atraktívne.

Egypt sa neraz spomína aj Biblii. No nemyslí sa pod ním iba krajina okolo rieky Níl. V Písme je Egypt duchovnou oblasťou, ktorá verí len sama sebe. – Neuznáva nad sebou Hospodina. Egypt predstavuje svet so všetkou jeho mocou, oslňujúcim leskom, ale aj pýchou a vypočítavosťou. Stačí len pomyslieť na majestátne pyramídy, na vojnové umenie a silu starej egyptskej armády, na egyptské náboženstvo, v ktorom bol faraón zbožstvený alebo na vzdelanosť Egypta – to všetko potvrdzuje už povedané: Egypt je symbolom ľudskej slávy a ľudského konania bez pomoci Hospodina – pravého  Boha.

Celé egyptské myslenie sa dá zhrnúť do faraónových slov: „Hospodina nepoznám“. V tom sa stáva jasnejším: Kto má rád teplo a históriu, nech si ide dovolenkovať do Egypta, no v duchovnom, zmysle sa do Egypta niet prečo uberať.  Treba nám uvažovať: Nemení sa naše –  údajne kresťanské – Slovensko, na Egypt? Čo sa tým mieni?

Predovšetkým egyptský názor na služby Božie – povedané rečou Starej zmluvy: na obete Hospodinovi. Z faraónovho pohľadu bohoslužby Božieho ľudu sú len pláštikom záhaľky Hebrejcov, zastieraním ich lenivosti. Služby Božie sú preň zbytočným  plytvaním času; dobou, ktorá sa dá využiť aj užitočnejšie - efektívnejšie. Keby ľudia viac pracovali, tak by na bohoslužby a veci viery nestihli ani len pomyslieť. Viera v Hospodina, služby Božie – sú pre faraóna – to jest pre každého človeka tohto sveta – iba záležitosťou starých ľudí, či malých detí – ľudí, ktorí už alebo ešte nemôžu pracovať. Ľudia v najlepšom veku sú tu predsa na to, aby pracovali – bez zastavenia sa, bez odpočinku. Takto sa rozmýšľa v Egypte. Iba tam? Aké zmýšľanie prevláda u nás – v „krajine“ zvanej evanjelická  cirkev na Slovensku? – Alebo v „krajinke“ menom ružomberský evanjelický cirkevný zbor? Hoci je Egypt od nás zemepisne pomerne ďaleko, v duchovnom zmysle sťa by sa vzdialenosť medzi nami a Egyptom strácala. Preto sa ako cirkev musíme zamýšľať aj nad prácou, ktorú konáme, nad tým čomu a komu žijeme.

Starozmluvné pomenovanie Izrael neoznačovalo iba národ, ale v prvom rade Boží ľud – cirkev. Cirkev nie sú iba záznamy v matrikách; cirkvou sú všetci tí, ktorí počúvajú Božie volanie. – Ktorí majú nepochybne rôzne úlohy a veľa povinností, venujú svojej práci mnoho úsilia; ktorí aj prácou oslavujú Pána Boha, lebo ju konajú pre dobro blížnych. No cirkvou sú tí, ktorí vedia, že je čas aj odložiť každú prácu, zložiť ruky a poďakovať, stíšiť sa, počúvať Božie slovo. Cirkvou sú tí, ktorí takéto chvíle nepokladajú za záhaľku, či za stratu času, ale vedia, že ony sú pre nich občerstvením a dennodenným zdrojom sily. Vedia, že ak sa takéto chvíle z ich žitia vytratia, ľahko sa stratí aj správny smer,  ktorým sa ich život má uberať.

Azda najintenzívnejšie to smieme prežívať pri Večeri Pánovej. Kto k nej neprichádza iba formálne, ten rozumie, že nie samým telesným chlebom budeme žiť, ale Božie Slovo – Ježiš Kristus, je tým chlebom, bez ktorého nakoniec budeme lačnieť i keby sa stoly v našich príbytkoch prehýbali.

Lebo všetci: žiaci, študenti  i pracujúci, mladí aj skôr narodení, potrebujeme nielen deň odpočinku, aby sme nadobudli nové sily, ale potrebujeme tiež počuť Boží hlas, ktorý nás volá k pokániu, k skontrolovaniu si smerovania nášho života a k zmene nášho zmýšľania i počínania.

Večera Pánova je takým Božím hlasom, Kristovým oslovením. Zreteľne poukazuje na fakt, že sme živí kvôli tomu, že nám Pán Boh zachoval priazeň, že v Kristových zdrojoch odpustenia nachádzame blaho i slobodu.

Večera Pánova hovorí: Človeče, nežiješ predovšetkým z toho, čo sám vyprodukuješ, tvoja hodnota nespočíva v tom, koľko si vykonal. Iba ja – hovorí nám vo svojej Večeri Pán Ježiš Kristus – môžem nasýtiť tvoj – váš život. Pre Ježiša Krista sme vzácni, aj keď sme starí a nevládni, aj vtedy, keď už v práci nedokážeme trhať rekordy. Kto zastáva názor, koho prax potvrdzuje, že to tak nie je, kto tvrdí, že hodnota človeka je úmerná jeho pracovným výkonom a zisku – kto považuje čas venovaný modlitbe – vďake Pánu Bohu a počúvaniu Božieho slova za zbytočne premrhaný, ten je na strane faraónovej, nie Božej. – Je na strane faraóna, ktorý nechce poznať Hospodina, ale planými sľubmi a zotročením mysle sa usiluje ovládnuť celý náš život.

Od faraóna nečakajme slobodu, radšej viďme jeho koniec – viďme, kam vedie myslenie – život, ktoré chce vybudovať raj na zemi, ale bez Pána Boha.

Príbeh o faraónovi nekončí správou o prosperujúcej Egyptskej ríši, ale faraónovým pádom – jeho záhubou (2M 14,28).

Týmto Biblia vonkoncom nechce postaviť vieru v Hospodina proti usilovnej práci a už vôbec nie podporovať lenivosť (por. 2Tes 3,10b-13). Vedie nás však k premýšľaniu: Od koho dostávame zdravie a silu k práci, kto ju požehnáva (por. Ž 127,1-2a) a kto je vskutku naším Bohom? Stavia nás pred otázku: Nežijem i je tak, ako by som Hospodina nepoznal? Odpovedať na ňu si musí dať každý sám za seba.

Dal by Pán, aby aj naša práca bola Boho-službou – aby sa pri nás naplnili slová: „Čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša Krista; a ďakujete Bohu Otcu skrze neho“ (Kol 3,17; por. aj v. 21).

Modlitba po kázni:

Hospodine, uvedomujeme si, že sme stvorení, aby sme pracovali – žili život užitočne pre blížnych. Ty si už v záhrade Éden povedal, človeku, aby ju obrábal a strážil. Chráň nás od lenivosti – od duchovnej vlažnosti.  Pomôž, aby sme to, čo konáme, nerobili iba ako povinnosť, ale činili to tak, ako pre Teba samého. Vyznávame Ti však, že keď vidíme svoje mnohé povinnosti i to všetko, čo sme už dokázali, sme náklonní myslieť si, že od toho závisí naše blaho. Odpusť, prosíme, keď sa nám zdá, že čas pri Tvojom slove a rozhovor s Tebou, sú stratenými chvíľami.

Áno, Pane, ústa mnohých z nás by to takto nikdy nevyslovili, no dnes si uvedomujeme, že v praxi predsa konáme podobne, že na Teba nemáme čas, odsúvame Ťa kdesi do úzadia nášho života, ako čosi nepotrebné. Odpusť nám, ak sa nám povinnosti stali modlou a zastreli nám Teba. Pane Ježiši Kriste, ďakujeme, že aj teraz, keď nás pozývaš k Tvojmu stolu, smieme vnímať, že žijeme predovšetkým z Tvojich darov  Prosíme, aby sme nimi posilnení - Tvojou, za nás preliatou krvou – očistení, vedeli konať povinnosti, ktoré nás v novom týždni čakajú – na Tvoju chválu a prospech našich blížnych. Amen.
   

späť