Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005
Úvod
História
Kázne
v r. 2008
Kázne v r.
2007
Kázne
v r. 2006
Kázne v r.
2005
Kronika
2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy
na weby
English
Deutsch
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
1.11.2005 – Pamiatka zosnulých
Piesne:
190, 693, 199, 669; Antifóna: 82
Téma kázne:
Ako najkrajšie ozdobiť hrob?
Texty: 2 Tim 4,7-8; 1 Kor 15,3b-6a;
Skutky 10,40-41
Milí: bratia a sestry!
Svet, v ktorom sa odohráva dej nášho života, môžeme nazvať (zhodne s titulom istého filmu): Krajina tieňov. Najdesivejší tieň vrhá na náš život smrť, lebo proti jej nadvláde sme bezmocní.
Nadanie a usilovnosť nám pomáha v zápase s priemernosťou. Učenosť, vzdelanie, múdrosť i zručnosť zase v riešení zložitých problémov. Krása, sila, mladosť a zdravie – napr. vnúčat, neraz vlievajú energiu starším a slabým. Áno – s celým zástupom nepriateľov – ako priemernosť, sklon opustiť sa, rezignovať, ale aj bolesť, utrpenie, choroba, zranenia na duši i tele – s celým týmto zástupom protivníkov môžeme zápasiť. Nie však so smrťou. Jej podlieha všetko – i človek, koruna stvorenstva.
Smrť neokolkuje. Nepozná prekážky. Nenechá sa odbiť ani uprosiť. Príde nezavolaná, neraz keď ju najmenej čakajú. Ba aj vtedy, keď na ňu ľudia vôbec nemyslia: na ceste za volantom, na výlete, v spánku či na peknej hostine. Nezachráni nás pred ňou ani nadanie, ani učenosť, ani krása, ani sila, ani mladosť, zdravie; dokonca ani to, že zosnulý bol ľuďmi milovaný a obľúbený.
Podčiarknuté a spočítané: Život každého človeka i každého z nás smeruje k cintorínu. Každým krokom, každou hodinou a minútou sa blížime k hrobu. Túto cestu k smrti nik z ľudí nie je schopný zastaviť. Uvedomujeme si to pri návšteve cintorínov, miest hrobového odpočinku našich drahých príbuzných priateľov. – Tých, od ktorých sme v živote veľa prijali, ktorí nás neraz viedli a mnohému naučili.
Materialisti vravia, že smrťou končí všetko: srdce prestáva biť, krv prúdiť, zmysly človeka reagovať na vonkajšie popudy; ľudské telo sa začína rozkladať. Podľa materialistov – ľudí bez viery v Boha – po človeku nezostáva po jeho smrti nič – iba jeho potomstvo a ovocie jeho práce. No aj u materialistov – a z minulej éry si na to ešte mnohí dobre pamätáme – boli a sú cintoríny posvätnými miestami. Pri hroboch padlých vojakov sa konali pietne ceremoniály. Z toho badať, že aj u materialistov – nie iba u veriacich – sú zrejmé neprehliadnuteľné prejavy úcty k mŕtvym.
Spomedzi všetkých živých bytostí iba človek – veriaci i vieru v Boha nevyznávajúci – prejavuje úctu telesným pozostatkom svojich zomrelých. Niet kraja na svete, kde by ľudí pochovávali ako zvieratá, alebo ich nechali niekde na smetisku. Aj telá vo vojne popravených zajatcom uložia aspoň do masového hrobu. Za bežných okolností sú vo všetkých národoch zosnulí pochovávaní na osobitných miestach a pohreb je spojený s určitými obradmi. Ak to nemôžeme pokladať priamo za dôkaz, tak určite prinajmenšom za svedectvo, že smrťou nie je všetko skončené.
Cintoríny, osobitné miesta na pochovávanie, pohrebné obrady, zdobenie hrobov – sú i pre materialistov pokusom, ako sa vyrovnať s tvrdou realitou smrti. Ľuďom nevyznávajúcich vieru v Boha to nevytýkame, hoci je paradoxné, že navzdory materialistickému presvedčeniu majú idealistickú – s kresťanmi obdobnú prax (čo sa úcty k zomrelým týka). Oveľa horšie je, keď mnohí ľudia z cirkvi – zastávajúci idealistickú mienku, hlásiaci sa k viere, vedú materialistický spôsob života.
Už Cicero videl v prejavoch úcty k zosnulým potvrdenie viery v posmrtný život. Veď keby smrťou prestávalo všetko, bolo by potom zbytočné alebo každopádne prehnané, starať sa s toľkou úctou o cintoríny a hroby. Naopak, prejavy úcty zomrelým – ktoré sú zreteľné u veriacich i neveriacich – sú veľavravným svedectvom, že my, ľudia, sa vzpierame myšlienke na úplný zánik, že máme vrodenú túžbu po večnosti – ktorú Boh vložil do našich sŕdc (Kaz 3,11).
Dnes, keď zvlášť myslíme na našich milých zosnulých, vezmime si so sebou z týchto služieb Božích aspoň jediné. V centre zvesti je myšlienka – takpovediac návod: Ako najkrajšie ozdobiť hrob?
Nie, nebudeme robiť reklamu kvetinárstvam či ďalším predajniam, kde možno kúpiť kahance, sviece, vence a ďalšie záležitosti k ozdobeniu hrobov. O tomto všetko vieme. Ba niekedy sa stáva, že nielen obchody, ale aj ľudia sa priam pretekajú, o krajšiu výzdobu hrobov. Za pekne ozdobeným hrobom by nikdy nemali byť pomyselné preteky, porovnávanie sa s ostatnými, ale vždy snaha vyjadriť úctu tým, ktorí v hrobe odpočívajú.
Ponuku ako nielen pekne, ale ako najkrajšie ozdobiť hrob, nenájdeme v reklamných letákoch predajní a obchodných reťazcov, ale v Biblii. Má to jednu zvláštnosť: nejde o ozdobenie hrobov blízkych, ale o náš, vlastný. V jeho „výzdobe“ sme nezastupiteľní; nik to nemôže urobiť namiesto nás.
Ako teda najkrajšie ozdobiť hrob? – Najkrajšou ozdobou hrobu je priateľstvo s Ježišom Kristom, vzťah dôvery k Pánu Bohu. Na základe čoho sa to odvažujeme tvrdiť? – Na základe svedectva Písma Svätého. Pavel hovorí, že (čítaj: 2Tim 4,7-8) tým, ktorí zachovali vieru dá ozdobu – veniec víťazov sám Ježiš.
Spomenuli sme, že môžeme zápasiť s celým radom nepriateľov: s bolesťou, utrpením, chorobou, zraneniami na tele i duši, s priemernosťou, rezignovanosťou, avšak smrť nepremôžeme. Zomrieme, lebo sme hriešni, lebo odmena za hriech je smrť (R 6,23). Nemecký preklad Biblie to vystihuje ešte názornejšie: „Der Tod ist der Sünde Sold“ – smrť je žoldom hriechu. So smrťou nemôžeme úspešne súperiť. No temným údolím – údolím tieňov smrti – nám môže ísť po boku jediná osoba – a tá nás bezpečne prevedie na druhú stranu. – Je to Pán života, Hospodin, náš Boh, náš dobrý Pastier (čítaj: Žalm 23,1.4). Hoci nevieme, kedy nastane čas našej smrti, smieme sa držať dobrého Pastiera a nasledovať Ho s neochvejnou dôverou. Pán Boh sľúbil, že tých, ktorí Ho milujú, ktorí sa stali Jeho priateľmi neponechá v hrobe, v ríši smrti (čítaj: Žalm 16,10). Náš ľudský strach pred smrťou má koreň v tom, že smrť sa vymyká našej kontrole, a v podvedomí cítime, že smrť je žoldom hriechu, odplatou za hriech. Ako tí, ktorí sa poslušnou vierou stali Ježišovými priateľmi (por. J 15,14-15), si môžeme byť istí, že Pán Boh na nás nezabudne ani pri našom skone. Dal nám uistenie, svoje Božie slovo – slovo, ktoré aj keď usychá tráva a vädne kvet (nášho žitia) zostáva naveky (Iz 40,7-8), že nás znovu privedie k životu, aby sme s Ním navždy zostali: (čítaj: J 11,25-26). To dáva skutočné bezpečie. Božie slovo platí, trvá, i keď sa my meníme.
Najkrajšou ozdobou hrobu je priateľstvo s Ježišom Kristom, vzťah dôvery k Pánu Bohu. Možno ste videli obrazy vzkrieseného Ježiša v záplave svetla, a vojakov ako padajú na zem. (jeden taký obraz je napr. v ev. kostole v Šamoríne). Evanjeliá sa však nesústreďujú na moment vzkriesenia. Oveľa väčšiu pozornosť venujú stretnutiam vzkrieseného Ježiša s Jeho priateľmi. Výsada: smieť byť Ježišovým priateľom, to je ozdoba, ktorú nič nezničí ani smrť!
Naša kresťanská viera stojí a padá na tom, či je Ježišovo vzkriesenie pravdou. Niektorí skeptici tvrdia, že Ježiša vzkriesila iba viera učeníkov. Uvažujme: keďže okrem Judáša a Jána zomreli ostatní učeníci mučeníckou smrťou, chcelo by sa im trpieť a zomierať za vymyslený príbeh – za lož?
Nová zmluva obsahuje nemálo správ o stretnutiach vzkrieseného Ježiša s učeníkmi. Hoci, ak by bolo po našom, silnejšiu dôkazovú hodnotu o tom, že Ježiš žije by malo to, keby sa zjavil Pilátovi alebo zástupu, ktorý sa dožadoval Ježišovej smrti. Namiesto toho v Biblii čítame o tom, čo je skôr vecou viery ako verejného zázraku (čítaj: Sk 10,40-41: Vzkriesený Ježiš sa nezjavil „všetkému ľudu, ale svedkom, Bohom vopred vyvoleným“ – učeníkom, ktorí s Ním jedli a pili po Jeho zmŕtvychvstaní. Ukázal sa Petrovi, apoštolom a potom viac ako 500 bratom (– čo bol širší okruh Ježišových učeníkov /1Kor 15,3b-6a/). Zmŕtvychvstalý Pán sa zjavil jedine tým, ktorí boli Jeho priateľmi. Priateľstvo s Ježišom má svoje zasľúbenie; je najkrajšou ozdobou, ktorá neuvädne ani v smrti. Zaujímavé je, že vzkriesený Ježiš učeníkom viackrát povedal pozdrav, ktorý pred svojou smrťou nepoužíval: „Pokoj vám! (J 20,19.21.26; L 24,36) Tento pozdrav vystihuje novú situáciu – víťazstvo a dôveru – a to je čosi, o čo sa s nami Ježiš delí, čo nám dáva ako svoj dar.
Pánovo vzkriesenie pôsobí, že môžeme vstúpiť do nového života (por. 1Kor 15,20-22). Kristovo vzkriesenie je teda viac ako vonkajšie fakty o Ježišovi: Je to prísľub pre nás, pre všetkých, ktorí sú Ježišovými priateľmi (J 15,14n): Tak, ako za nás Kristus zomrel, pre nás vstal aj z mŕtvych – aby sme nemali nádej iba v tomto živote (por. 1 Kor 15,19). Naše najvnútornejšie túžby sú skutočnosťou. Smrť neznamená koniec. Božia láska zvíťazila. Tým sa smieme potešovať ako nádejou, ktorá nezahanbuje. V tomto súvise si všimnime ešte dva momenty:
(1) Ježiš sa zjavil iba tým, ktorí boli Jeho priateľmi – a zjavuje sa im vtedy, keď boli v stave bezútešnosti – beznádeje. (Zo strachu sa zavreli /J 20,19/, plakali pri hrobe /J 20,11.15/, opustili Jeruzalem /L 24,13.17/, premárnili noc, keď nechytili nijakú rybu /J 21,3-4/. Svojím zjavením im nepotvrdil iba svoje víťazstvo, ale najmä ich učil, že je s nimi – i vo všetkých ich bolestiach a pochybnostiach. Táto Pánova blízkosť – Ježišovo priateľstvo, nám smie byť útechou i dnes, pri spomienkach na našich zosnulých.
(2) Osobitný dôraz obsahuje príbeh o „neveriacom“ Tomášovi. Vo chvíli, keď nebol v spoločenstve, o niečo podstatné prišiel (J 20,24). – Skutočnosť vzkriesenia sa zdá neuveriteľnou, keď sa na ňu dívame zvonku, ale vnútri spoločenstva – v cirkvi, sa nám otvárajú oči. Tam prišiel Pán za Tomášom, tam sa chce stretávať i s nami (por. aj ES č. 209,1). Tam sme nanovo uisťovaní o priateľstve, ktoré je z voči nám z Ježišovej strany nezrušiteľné. Práve v našom zármutku a smutných spomienkach nás Pán volá k priateľstvu s Ním. Ozdobne ním svoj život, aby i vtedy, keď raz naše telo uložia do hrobu, zostalo tou najkrajšou ozdobou, ktorá neuvädne ani v smrti. Amen.
Pramene:
Stanislav Polčin: Tým, čo hľadajú Boha (vyd.
Slov. jezuiti, Galt, Ontario, Kanada 1968);
Kolektív autorov:
Průvodce životem – Žalmy (vyd. IBS-CZ, Praha 2004);
Michael Paul
Gallagher SJ, Čestně o víře(vyd. Cesta, Brno 1998).