Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005

Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster

31.10.2005 - Pamiatka reformácie

Piesne: 192, 274, 273, 263;  Antifóna: 67
Kázňový text:  Rímskym 3,21-28

Milí: bratia a sestry!

Názory, ktoré zastávame, to, o čom sme presvedčení, sa odzrkadľuje i v našom praktickom počínaní. Pamiatka reformácie - začiatku procesu obnovovania cirkvi Božím slovom – je vhodnou príležitosťou, aby sme si zopakovali základy reformačného – evanjelického učenia. Ako je pomocou pre športové družstvo, keď si neustále opakuje základy, sprecízňuje techniku a prihrávky, precvičuje súhru pri štandardných situáciách – i nám veľmi pomôže vo viere, ako si pripomíname jej základné pravdy. Keď to budeme robiť, ak v tom budeme dobre „trénovaní“, nebudeme mať pochybnosti, Komu a čomu máme veriť (por. Ef 4,13-15; Kol 2,6-10).  To má nezanedbateľný význam, lebo kresťanstvo nie je abstraktnou teóriou bez súvislostí so životom, ale má praktické dôsledky, ktoré ovplyvňujú naše každodenné počínanie.

Vedomý toho, že medzi učením a životom cirkvi existuje úzky vzťah, si bol aj Martin Luther. Bolestne pociťoval zhubné dôsledky nesprávneho učenia pre podobu života kresťanov a vážnosť nasledovania Krista. Boli to pastoračné  - dušpastierske dôvody, ktoré Luthera viedli k napísaniu 95 výpovedí proti odpustkom. Ako ten, kto pravidelne spovedal ľudí, Luther zistil, že predaj odpustkov mal pustošiaci vplyv na ľudské duše. Veľa tých, ktorí prichádzali na spoveď, tak robilo bez toho, aby brali vážne svoje hriechy. Vtedajšie učenie cirkvi a prax predaja odpustkov ponúkali ľuďom lacný pokoj, bezstarostný prelud, falošnú sebaistotu – pričom sa zo života vytratila bázeň pred Bohom. Ľudia sa síce spovedali, ale mnohí z nich sa nekajali. Nebáli sa Pána Boha zarmucovať. Spoliehali sa na odpustky. Predavači odpustkov totiž učili, že odpustky sú platné, i keby človek nečinil pokánie. V cirkvi sa hlásal názor, že tzv. svätí vykonali viac dobrých skutkov, ako bolo potrebných k ich vlastnému spaseniu a že tieto ich nadbytočné dobré skutky tvoria poklad cirkvi. Spravuje ho pápež, ktorý zo zásluh svätých môže udeľovať tým, ktorí nemajú dosť dobrých skutkov. – Ako? – Cez odpustky.

Martin Luther – profesor biblických vied na univerzite v nemeckom Wittenbergu – naproti tomu – na základe štúdia Písma Svätého  učil, že pravým pokladom cirkvi je evanjelium o Božej milosti. Tvrdil, že tým, ktorí od odpustku očakávajú oslobodenie od trestu za hriech, je odňatý Kristus – sú olúpení o to, čo Kristus vykonal. Zakrývanie evanjelia pred ľudom považoval Luther za poblúdenie pápežskej cirkvi. Začal preto dielo obnovy cirkvi - dielo reformácie – návratom k pravde Písma Svätého.

Hneď v 1. téze proti odpustkom Luther nadviazal na biblickú – Ježišovu výzvu: „Pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ (Mk 1,15) a napísal: „Keď náš Pán a Majster hovorí: Pokánie čiňte, tak chce, aby celý život Jeho veriacich bol ustavičným pokáním.“ V zmysle Písma Svätého – listov apoštola Pavla, chápal Luther pokánie ako celoživotné nasledovanie Krista. Podľa Novej zmluvy sa pre Luthera pokánie stalo synonymom pre vieru. Viera, ktorá nezahŕňa pokánie, ignoruje radikalitu hriechu – a pokánie, ktoré nie je nerozlučne spojené s vierou, vedie k skutkárčeniu (ku „kupovaniu“ si Božieho odpustenia za naše skutky). Pokánie nie je záslužným skutkom. V pokání Božiu milosť len prijímame, v pokání sa nám Božie odpustenie stáva živým.

Ak máme otvorené oči, vidíme aktuálnosť týchto biblických – reformačných dôrazov. Veď či dnes už nie je problémom, že ľudia sa chcú pred Bohom ospravedlniť sami, svojimi zásluhami – že sa chcú  pred Ním obhájiť vlastnou spravodlivosťou? Odpustky si síce už nekupujeme, ale sami si „vyrábame“ dôvody, prečo by nám  mal byť Pán Boh milostivý. Stačilo by vari urobiť anketu s otázkou: „Povedzte nám, prosím, myslíte si, že obstojíte pred Bohom a ak áno, tak prečo?“  - a možno by sme až žasli, ako je reformácia – obnova ľudských myslí a života - podnes aktuálna.

Martin Luther svoje reformačné učenie formuloval najmä na základe štúdia Listu Rímskym. Aj my sme dnes z neho čítali. Všimnime si bližšie, čo nám jeho texty živo hovoria - podobne -  ako za čias reformátorovho života.

Verš 23: „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej“. – Hriech nás oddeľuje od Boha, nemáme sa pred Ním čím chváliť. Náš súhlas s hriechom spôsobuje, že žijeme radšej podľa vlastných predstáv, namiesto aby sme žili podľa predstáv Božích. Nejednému sa môže zdať, že tvrdenie Biblie: „Všetci totiž zhrešili“ alebo: „Niet spravodlivého ani jedného“ (R 3,10 – por. i v. 11-12) sú veľmi prehnanými tvrdeniami: Veď človek má aj toľko dobrých stránok – poznáme predsa toľko dobrých ľudí! Ako môže Biblia nástojiť, že v otázke hriechu a milosti sme všetci bez výnimky na rovnakej štartovacej čiare? – Podľa nášho uvažovania a ľudského práva sa niektoré hriechy javia byť horšie ako iné – lebo ich viditeľné následky sú omnoho vážnejšie. Napríklad vražda sa zdá horšia ako nenávisť, smilstvo horšie ako hriešna žiadosť (no por. Mt 5, 21-22.27-28). Neznamená to však, že niektoré hriechy môžeme páchať beztrestne a iné nie. Každý hriech – či už mysľou, slovom alebo činom - nás oddeľuje od Svätého Boha. Môžeme mať veľa dobrých stránok charakteru, ale stačia niektoré osobnostné chyby a vieme „vďaka“ nim druhých vnútorne zraňovať – strpčovať im život. Alebo: môžeme byť celý život zdraví, no keď dostaneme infekčnú chorobu (napr. žltačku), predošlý dobrý zdravotný stav nás nezachráni od toho, že nás izolujú. Môžeme tiež najazdiť milión kilometrov bez dopravnej nehody, ale stačí, aby sme raz v nepozornosti svojou jazdou poškodili zdravie či ohrozili život človeka a máme do činenia so súdom, hrozí nám trest. Tak je aj každý hriech trestuhodný a Ten, kto nás súdi je Svätý Boh. On hovorí: „Odmena za hriech je smrť“ (R 6,23; por. 1M 2 16-17). Nedeľme hriechy na malé a veľké; každý jeden nás oddeľuje od Pána Boha, ale všetky môžu byť odpustené.

Verš 24: „Ospravedlnení sú zadarmo z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi“. – Keď sudca na súde vyhlási obžalovaného za nevinného, sú všetky obvinenie odstránené z jeho záznamov. Po právnej stránke je na tom taký človek rovnako, ako by nikdy nebol obžalovaný. Biblia to nazýva „ospravedlnenie“. Právne to značí vyhlásiť za nevinného, za spravodlivého. List Rímskym zdôrazňuje, že sa tak deje „skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi“. „Vykúpenie“ označuje situáciu na trhu s otrokmi“. Otrok sa stal slobodným vtedy, keď za neho niekto zaplatil výkupné. Za naše previnenia zaplatil výkupné Pán Boh. – Vykúpil nás nie striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou nevinného a nepoškvrneného Baránka, Krista“ (1Pt 1,18-19).

Verš 25: (Ježiša Krista) „Boh dal ako prostriedok zmierenia skrze vieru v Jeho krvi“. – Kresťania v Ríme týmto slovám dobre rozumeli, lebo v ich v cirkevnom zbore bolo mnoho bývalých vyznávačov židovského náboženstva. V starozmluvnom Izraeli sa slávil raz ročne Deň zmierenia, keď ako obeť za hriechy Izraelcov bol zabitý bezchybný kozol. Táto obeť smerovala ku Kristovi, ktorý sa stal Bohom vybranou obeťou zmierenia za hriechy všetkých ľudí.          Milosť – odpustenie hriechov, nie je nijaká slabosť, nie je nijakým zľahčením vážnosti rozdielu medzi dobrom a zlom. Milosť neškrtá Božiu spravodlivosť, ale potvrdzuje ju tým, že nevinný Ježiš musel podstúpiť smrť, ktorá je koncom ciest každého hriechu. V ukrižovanom Božom Synovi Ježišovi je potvrdené, že Boh je spravodlivý a láskavý zároveň.

Jestvuje dosť tých, ktorí sa pýtajú: Nešlo to jednoduchšie? Nemohol Boh prepáčiť hriechy bez Kristovej obete? – Bez toho, aby sa staral o spravodlivosť? Tieto otázku ukazujú zásadný problém našej súčasnosti. Stráca sa nám zmysel pre hriech – pre fakt, že hriech má smrtonosné dôsledky – že je smrtonosnou pascou. Iste, koho hriech nehryzie, kto nedokáže vidieť jeho závažnosť, ten veci rád zjednodušuje, ten ani neprahne po Božej milosti.

Vo svojom vlastnom hriechu vidíme spravidla iba akési nevinné nedopatrenie, ale... – Ale keď sa stretneme s hriechom druhých, najmä s ich previnením sa proti nám, hneď ho vidíme ako hriech skutočný, zámerný, krutý a zdá sa nám, že odpustiť ho nemožno. – Veď kam by sa podela spravodlivosť?

Písmo vraví, že všetci sme pod kliatbou hriechu, ale pre každého je aj nádej, lebo Pán Boh odpúšťa. Nie lacno – stálo to nevinný život  Božieho Syna Ježiša Krista. – To je základné posolstvo reformácie.

K dielu Božej milosti nemôžeme nič pridať. Môžeme ju len prijať – s vďakou, bez pýchy, bez nárokov – a to je viera. Viera znamená mať prázdne ruky, všetko prijímať od Boha , ničím sa pred Ním nechváliť. Viera sa nedíva na seba, ale na Pána Ježiša Krista – na Jeho slovo. – Toho sa drží. Takýto prístup k Bohu nazýva Biblia spravodlivosťou – ospravedlnením z viery. Zvesť o nej je evanjeliom - dobrou správou pre všetkých, ktorí ju prijímajú.

Niekedy na adresu nás, evanjelikov, iní namietajú, že na Pamiatku reformácie oslavujeme Luthera.  – Neoslavujeme! Dnes ani inokedy neoslavujme Luthera, to by sme sa stali modlármi. Modlárom je, kto Luthera spomína, a Božie slovo zanedbáva. Modlárom je, kto sa dovoláva Luthera, kto jeho oslavuje a Kristovo evanjelium, ktoré reformátor hlásal, nemá za nič.

Na základe Písma Svätého ako evanjelickí kresťania  učíme ospravedlnenie bez skutkov zákona (R 3,28), ale neučíme život bez dobrých skutkov - čítaj:  Ef  2,8-10. Tieto nasledujú vieru. Nikdy si však nimi nemôžeme zaslúžiť Božiu priazeň. Bohu sme milí pre vieru v obeť Jeho Syna za nás. Viera nám znemožňuje byť pyšnými. Viera vyvyšuje Boha, nie človeka. A o to, aby bola Pánu Bohu vzdávaná sláva našimi životmi (por. Mt  5,16; R 12,1-2) reformácii išlo. O čo ide dnes nám? Amen.

Pramene:
Pavel Proksa: Výber z diela Juraja Struhárika (vyd. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2000);
Josef B. Souček: Spravedlnost Boží (vyd. Kalich, Praha 1997);
Kol. autorov: Průvodce životem – Pavlovy listy: Do Říma, Do Korintu (vyd. IBS & Luxpress, Praha 1995);
Daniel Mišina: Homiletická prípravka na 31.10. /in: Služba Slova  č. 4-2005, roč. LII / (vyd. VMV ECAV na Slovensku v Bratislave, 2005);
zost. Martin Šefranko: Zborník prác a štúdií študentov EBF UK – zväzok 1 (vyd. nadácia J.A.Komenského , Žilina 1999).
    

späť