Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005

Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster

11.9.2005 - 16. nedeľa po Svätej Trojici (s požehnaním detí pri začiatku školského roku)

Piesne: 189, 480, 197, 625; Antifóna: 56
Čítanie: Ezechiel: 33,7-11   Kázňový text:  Matúš 18,15-20

Milí: bratia a sestry!

Texty z Ezechiela i Matúša sú vážnou, tvrdou, priam nepríjemnou rečou. Vážne sú, lebo pri tom, či žijeme v hriechu, či v ňom žijú naši blížni, nejde o fazuľky. Je to otázka života a smrti. - Večného života a večnej záhuby. Veď hriech nie je iba jednotlivý poklesok, ale cesta zlým, falošným smerom. A keď hrešíme – keď sa vzďaľujeme od Boha, prameňa života (Ž 36,10), môžeme dôjsť iba do zahynutia.

Vážnosť počutých biblických textov je tiež v tom, že nás zaväzujú k zodpovednosti. Písmu je vzdialené počínanie: Môj život – do toho ťa nič... Alebo: Čo ťa nepáli, nehas... Naopak sme, máme byť strážcami svojich bratov (1M 4,9-10) a sestier, našich  blížnych – predne domácich viery (G 6,10). Je dobré všimnúť si, že oná tvrdá, nepríjemná reč nasleduje po podobenstve o stratenej ovci. Ježiš ho končí slovami, že vôľou nášho Otca v nebesiach je, aby sa nestratil – aby nezahynul čo aj len jeden z našich blížnych (Mt 18,14).

V zmysle biblickej zvesti teda neplatí: Čo ma je po ňom/po nej?... – ale je to môj brat, moja sestra. „Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata je luhár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel? A toto prikázanie máme od Neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj brata“ (1J 4,20-21).

Stati z Ezechiela by sme neporozumeli správne, keby sme ju čítali s „okuliarmi“, ktoré sa hodia našim túžbam. Teda tak, že autority z textu vyrozumejú, že ich úlohou je napomínať a podriadení sa budú nazdávať, že zodpovednosť za nich nesú iní - autority. Pravdou je, že celý Boží ľud i tí, ktorým bola zverená väčšia zodpovednosť (autority), majú žiť na slávu Hospodinovu. O autoritách to platí dvojnásobne. Keď je niekto povolaný k službe pre blaho iných, nie je tam azda pre svoje vypestované kvality, ale skôr je to tak, ako na vojne: tam je niekto v strážnej službe preto, aby mohli ostatní slobodnejšie tvoriť, konať bez obáv a ohrozenia. Služba nepreberá za iných väčšiu ostražitosť preto, aby mohla z moci úradnej pokarhať každú odchýlku. Ezechiel nazýva autoritu strážcom. Strážca nie je panovník nad tým, koho stráži, ale je mu k dispozícii, koná pre jeho dobro.

Strážcami zverených nie sú iba farári, dozorcovia či presbyteri, ale aj rodičia, krstní a starí rodičia, učitelia. Strážcom blížneho má byť každý, kto je duchovne ďalej. Neprepočujme, má mu byť strážcom, nie sudcom.

Iste, sú situácie, keď treba zakročiť pri narušení jednoty v spoločenstve cirkvi. Spôsob, o ktorom vraví Pán Ježiš, ukazuje, že cieľom je získať poblúdených pre Božie cesty.

Perikopa z Matúša je nadpísaná ako cirkevná kázeň (disciplína). Našej evanjelickej  cirkvi sa zvlášť od bratov katolíkov dostáva výčitiek, že u nás je možné všetko, že na disciplínu vonkoncom nedbáme. Čo o disciplíne v cirkvi hovorí Písmo?

Chyba previnilca sa má najprv prerokovať s ním - medzi 4-mi očami, pretože tak je najväčšia šanca získať ho k náprave. Nejde pritom o nijaké utajovanie, a už vonkoncom nie o utajovanie chýb autorít, s odôvodnením, aby nepadla hanba  na cirkev. Veď evanjelium nezastiera, že čo sa šepkalo v komôrkach, bude rozhlasované zo striech (L 12,3).

Cieľom nie je utajiť, ale získať. Kde takýto ústretový postup zostane bez účinku, má sa urobiť ďalší pokus pred svedkami. I za tým je prejav ústretovosti. Keď sa totiž za nejaké tvrdenie mohli postaviť dvaja svedkovia, pokladalo sa za pravdivé aj bez dôkazov. Svedkovia tam neboli kvôli tomu, kto napomína, ale ako memento vážnosti situácie pre toho, kto má pokarhanie prijať. Povedané ináč: Keď boli kdesi dvaja svedkovia, potom by bolo veľmi nepravdepodobné, že by napomínajúci „sedel“ na previnilcovi.

I tretí pokus - „povez to cirkevnému zboru“ – sleduje ústretovosť. Veď možno sa v zhromaždení nájde niekto, kto dokáže v konkrétnej ťažkosti  pomôcť a ponúkne pomoc. Spôsob riešenia pálčivých problémov pred celým zhromaždením cirkevného zboru je podnes bežný v menšinových cirkvách. U nás je sotva predstaviteľné /snáď aj kvôli väčšej početnosti zhromaždenia/, aby sme sa zaoberali povedzme prípadom, keď pán XY žije spolu s pani XZ a nie sú manželmi. Neznamená to však, že si na veci protiviace sa Písmu Svätému máme zvyknúť. Veď hriech, i keď sa najprv môže zdať príjemným, nikdy nepôsobí požehnanie (por.  1M 3,6-10).

Nepožehnaná – neblahá je situácia previnilca, keď nezabral ani jeden z troch ústretových pokusov, ktoré spomína evanjelium. Stane sa napomínaným vinníkom a – čo horšie – zostane so svojou vinou sám. Podobne ako osameli so svojím hriechom  publikáni – vyberači cla, napr. Zacheus: L 19,1nn, alebo aj sám Matúš - pisateľ evanjelia, ktorý bol tiež colníkom (Mk 2,13nn). Kto si svoju mienku cení viac, ako spoločenstvo cirkvi - spoločenstvo tých, ktorí tu chcú byť pre blížnych, zostane sám so svojím hriechom. Je to čosi podobné, ako keď sa ktosi topí v bahne močiara a niet toho, kto by mu poskytol pomoc - záchranu. Vymeniť spolupatričnosť s Božím ľudom za okamžitý zisk, vplyv, moc či pôžitok sa pre človeka ľahko stane zhubným.

Ježiš vraví o takom človeku, že ak neposlúchne ani cirkevný zbor, nech je ako pohan a colník. - Ako ľudia, s počínaním ktorých nijako nemožno súhlasiť, ale ich (osobu) máme predsa mať radi. Ježiš sa ujímal aj pohanov, aj colníkov (Mk 7,24; 2,15-17; L 19,5.9-10). Biblia nám tým pripomína našu spoluzodpovednosť za budúcnosť blížnych. Zároveň nás varuje pred unáhlenosťou: Čokoľvek zviažete, bude to zviazané nie iba v súvislostiach, ktoré momentálne vidíte.

Pán ukazuje cestu, ktorá sa má i nám stať vlastnou – cestu príhovornej modlitby. Modlitba je veľmi konkrétnym, ako druhého človeka získať, ako prosiť, aby mu Boh pripravil pôdu srdca a otvoril zrak viery. Veci sa nedejú rovnako či sa modlíme, alebo nemodlíme. Je oveľa prospešnejšie a zmysluplnejšie hovoriť o biede blížneho s Bohom v modlitbe, ako hovoriť o tom poza chrbát dotknutého s inými.  

Modlitby, v ktorých sa u Pána Boha prihovárame za blížnych,  sú čímsi zásadným v cirkevnej disciplíne. Veď cieľom disciplíny je získať späť pre Božie cesty, nie zatratiť. Ako členovia Pánovej cirkvi patríme spolu. Naše životy sú prepojené – i keď nie bez problémov. – Napr. tak ako sú prepojený rodič a jeho dieťa v puberte či ako starnúci rodičia, odkázaní na opateru mladej generácie. Všetko, čo sa podarí rozviazať: zatrpknutosť, stratu nádeje – nad tým jasá i nebo, to je rozviazané aj v nebesiach. A naopak, čo v akejkoľvek rovine medziľudských vzťahov zviažeme, lebo nemáme dosť trpezlivosti a dosť dobrej vôle vyjsť niekomu v ústrety, potom vedzme, že onen „uzol“ má ďalekosiahle dôsledky.

Daj nám Pán Boh ochotu porozumieť Jeho slovu, mať tiež dostatok pokory prijať aj Jeho varovania a byť ľuďmi, ktorí s bázňou a chvením (F 2,12) konajú nielen svoje spasenie, ale v modlitbách zápasia aj za spásu blížnych. – Ktorí nie sú sudcami, ale strážcami svojich bratov a sestier. Vskutku modliacou sa cirkvou, cirkvou, ktorá tu je pre blížnych.  Amen.

Prameň:
Jan Konzal: Homiletická prípravka -  23. nedele v mezidobí „A“ in: mesačník Getsemany, rok 1996  (vyd. Síť, Praha 1996).
   

späť