Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005

Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster

29.5. 2005 - 1. nedeľa po Svätej Trojici  

Piesne: 189, 182, 493, 221; Antifóna: 54
Žalm 131

Modlitba: Milosrdný Pane, nech sa stane, čo sa stane, máš nás rád, si dobrý Boh: Otec, Syn a Svätý Duch. Vďačíme Ti každý deň, že Tvoja láska nie je sen.  Prosíme, aj teraz k nám prehovor. Amen.   (Voľne podľa: Modlitby, vyd. Kalich, Praha 2004)

Milí: bratia a sestry!

Pri biblických textoch má význam nie len to, čo sa v nich píše, ale tiež, kde je to napísané. Napríklad čo je napísané v úvode, má spravidla osobitne silný teologický  dôraz. Uvediem dve konkrétne zmienky:

(I) Ako prvé slová v Biblii čítame: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (1M 1,1). Ich zaradenie na úvod celého Písma Svätého chce nám - poslucháčom a čitateľom Biblie - povedať: Ako základnú istotu máte vedieť, že ten, kto drží a nesie váš život je Boh - Hospodin. Svet a život v ňom nie sú obrovské náhody; svet má skvelé východisko, spoľahlivého ručiteľa; začína dobre - má svoj zmysel - lebo na počiatku stojí Boh. - Ten najlepší režisér. Fakt, že zmienka o stvorení sveta Bohom je zaradená hneď na úvod Biblie chce zdôrazniť: Človeče, od počiatku máš vedieť, že všetko nezačína až tebou, nie si šéfom - ani nad sebou, ani nad blížnymi, ani nad svetom. Si stvorený, život si dostal do daru, a už to ťa pozýva k takému spôsobu žitia, z ktorého Pána Boha nevynecháš.

(II) Alebo v úvode Božích prikázaní počujeme: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (2M 20,2).

Ja som  Boh, ktorý ťa zachránil, a preto: Nebudeš  mať iných bohov okrem mňa!     Ja som  Boh, ktorý ťa zachránil, a preto: Pamätaj, že máš sviatočný deň svätiť!

Ja som  Boh, ktorý ťa zachránil, a preto: Nezabiješ!, Nescudzoložíš!, Nepokradneš! Preto, že ja, tvoj Boh, som ťa zachránil: Nevypovieš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! - Ja, tvoj Boh, ti to neprikazujem z rozmaru, ani aby som ťa zviazal svojimi príkazmi, ale preto, že som ťa zachránil, že vždy sledujem tvoje dobro. Preto, že ťa zachraňujem, zachovávaj moje prikázania. Ak nestrácame zo zreteľa Božie zachraňujúce konanie, potom je učenie sa i plnenie Božích prikázaní iná „káva“, ako keď nám ich káže niekto namemorovať a povie že ich máme plniť a „punktum“.

Na počiatku 131. žalmu je prvým slovom Hospodinovo meno. Už to naznačuje, že Hospodinovo meno má výsadné postavenie. Meno Hospodinovo, spomenuté v samom úvode,  je kľúčom k porozumeniu celého žalmu. Hospodinovo konanie má zostať aj v strede našej pozornosti. V Starej zmluve je Hospodinovo meno zmienené 6828 krát. Už táto početnosť zmienok Hospodinovho mena nám pripomína: Boha neprehliadneš, neobídeš, nevynecháš Ho zo svojho života!

Je ťažké presne preložiť hebrejský výraz označujúci meno Božie. Nie je  totiž podstatným menom, ako sme na to zvyknutí pri našich menách, ale slovesom: Som, ktorý som, doslova: Súci, ktorý je súci - čo vyjadruje trvalú činnosť a prítomnosť bez ohľadu na čas, ktorému my, podliehame. Svet sa mení, menia sa hodnoty, morálka, zákony - ale v Bohu nachádzame stabilitu, hlbinu bezpečia vo všetkých zmenách. Boh je Ten, ktorý sa stáva pôsobivo prítomným, ktorý je (tu a kdekoľvek) s nami. Táto zvrchovanosť, nepomenovateľnosť, neuchopiteľnosť Božia, a predsa láska - Jeho milostivé sklonenie sa k nám, ktoré sme si zvestovali v udalostiach Vianoc, Veľkej noci i svätodušných sviatkov - v nás má vyvolať odpoveď, k akej nás vedie žalmista. „Hospodine, moje srdce nie je pyšné a moje oči nie sú hrdé.“ - To, kto je Boh, ako koná, nás vedie k úcte, k rešpektu, k pokore. Prvý verš popisuje z čoho a kde vzniká pýcha: v srdci - zo zlého, skresleného pohľadu na seba, druhých i svet.

Srdce je v Starej zmluve najvnútornejšou časťou, stredom človeka (Ž 22,15). - Trinástou komnatou (Ž 44,22); miestom, kde vznikajú motivácie našich slov i skutkov; miestom, kam vidí iba Hospodin. Vôľa, cit i rozum - to všetko sídli podľa Starej zmluvy v srdci. Tým, že žalmista spomína Hospodinovo meno ako prvé slovo žalmu, vyznáva, že je to Hospodin, kto nedopustil Jeho domýšľavosť, kto ho uchránil od pýchy. Kiež to i my takto vidíme!

Žalmista ďalej vraví: „Moje oči nie sú hrdé“ - to jest, nemám povýšený pohľad. Nepreháňam. Nezveličujem. Nepoškuľujem po poctách. Nie som pyšný na svoju pokoru, nevychvaľujem sa svojou skromnosťou. Nenahováram si, čo nie je pravda, ale otváram svoje srdce  Hospodinovi. Jeho, nie seba považujem za dôležitého. - A to má čo povedať aj nám dnes. Ďalší znak pokory vyjadrujú slová: „Nejdem za veľkými cieľmi“. - Nechápme ich v zmysle: Rezignoval som, som pasívny, ale vo význame: Nenárokujem si pre seba výhody, nederiem sa hore, som prostý všetkého upozorňovania na seba. Vidíme v tom čosi kristovské. Ježiš Kristus sa vzdal hodnosti, vzal na seba podobu služobníka (F 2,7). Žalmistova pokora pripomína tiež slová Jána Krstiteľa: On - Ježiš Kristus - musí rásť, a ja sa umenšovať (J 3,30).  

To, kto je a čo koná Hospodin nás vedie k pokore (por. ES 493,2), ale aj k oddanej dôvere. Je vyjadrená obrazom: „Som ako odlúčené dieťa pri svojej matke, ako odlúčené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša“ (Ž 131,2). Predstavme si malé dieťa, spokojné, dobre napapané, ležiace v náručí milujúcej matky. Upokojenie a utíšenie je postojom toho, kto nevymáha na Bohu, čo si sám zmyslel, ale odovzdáva sa Božiemu vedeniu. Je to postoj človeka vnútorne zrelého. Výrazom odstavené, teda nasýtené, pokojné dieťa   žalmista hovorí, že podobne on je upokojený,  nasýtený v Božej blízkosti (por. Ž 62,2-3.6). Oddane dôveruje Hospodinovi, očakáva na Neho.

Hebrejský výraz „Očakávanie“ súvisí s vytrvalosťou. Nie je prejavom nedočkavosti a dychtivosti, ale orientácie na Hospodina, nie na vlastné ciele. Niežeby sme nemali mať vlastné ciele, niežeby nemalo zmysel plánovať, no Božie plány, Hospodinove ciele majú mať absolútnu prednosť, jasnú prioritu pred našimi plánmi.

Podľa 3-tieho  verša („Izrael, čakaj na Hospodina, odteraz až naveky“) - sme  pozvaní nielen ako jednotlivci, ale ako celý Boží ľud - ako celá cirkev - k úcte, rešpektu, pokore pred Bohom. Je síce neuchopiteľný, no predsa sa k nám v Ježišovi Kristovi znížil, ujal sa nás a naďalej sa stáva pôsobivo prítomným. Ako celý Boží ľud sme pozvaní k dôvere, že život podľa Božích plánov, smerujúci za Božími  cieľmi, nemôže skončiť zle, lebo v Bohu dobré východisko - Toho najlepšieho režiséra.

Žime teda v pokore pred Pánom Bohom, v rešpekte voči Jeho slovu, voči Jeho zachraňujúcim skutkom. Dôverujme, že Hospodin nás dobre vedie a pozývajme k tejto pokore a očakávaniu na Boha i ďalších. Amen.

Pramene:

Jan Heller, Jiří Beneš: Poutní písně (Pro Centrum biblických studií vydal Advent-Orion s.r.o., Praha 2001);
Štěpán Hájek: Příběhy nových počátků (vyd. EMAN, Benešov 2004);
Jan Nohavica: Na začátku (vyd. sbor ČCE v Olomouci 1996);
Kol. autorov: Průvodce životem - 2. Mojžíšova (vyd. IBS &, Luxpress, Praha 1999).
 

späť