Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005
Úvod
História
Kázne
v r. 2008
Kázne v r.
2007
Kázne
v r. 2006
Kázne v r.
2005
Kronika
2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy
na weby
English
Deutsch
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
22.5. 2005 - Nedeľa Svätej
Trojice
Piesne:
206, 182, 358, 350; Antifóna: 47
4. Mojžišova 6,22-27
Modlitba: Trojjediný Bože, ďakujeme Ti, že Ťa smieme poznávať. Dávaš sa nám poznať ako dokonalé spoločenstvo Otca, Syna i Ducha Svätého. Ďakujeme, že nie si akýsi vznešený, no osamelý jazdec, ale spoločenstvo láskyplných vzťahov, do ktorého pozývaš aj nás. Prosíme Ťa, aby sme toto pozvanie k životu s Tebou prijímali stále ochotnejšie. Nech nás v tom posilní aj slovo, ktoré nám bude zvestované. Amen. (Voľne podľa: Modlitby, vyd. Kalich, Praha 2004)
Milí: bratia a sestry!
Nedeľa Svätej Trojice je výzvou. - Výzvou k úcte, k stíšeniu sa pred Bohom, ktorý presahuje naše predstavy. Náš rozum je prikrátky, aby Ho dokázal pochopiť. Naše slová nestačia na to, sme rozlúštili tajomstvo trojjediného Boha. Môžeme len žasnúť, ako to urobil apoštol Pavel - človek s prvotriednym vzdelaním, keď napísal: „Ó hlbokosť bohatstva a múdrosti a známosti Božej! Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho!“ (R 11,33)
V úžase, no najmä v pokornom vzývaní - uctievaní, ako sa o tom zmieňuje Izaiáš, keď v jeho knihe čítame: „Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy“ (Iz 6,3), sme trojjedinému Bohu bližšie.
Ladislav Fričovský jednu zo svojich básní nazval: Boh ma nedrží v hrsti. Nedeľa Svätej Trojice nám - dopĺňajúc túto pravdu - pripomína, že my nedržíme Boha v hrsti; že Ten, trikrát Svätý Pán nie je nejaký úbohý „pánbožko“, ktorého meno mnohí svojvoľne vyslovujú svojimi nečistými perami, ale zvrchovaným Pánom neba i zeme, pred ktorým nám nezostáva iné, ako v úcte a v úžase sa skloniť (ES 237). Je nepochopiteľný (por. Ž 139,6), neuchopiteľný a nad všetky naše pokusy predstaviť si Ho.
Básnik a nábožný pevec Paul Gerhardt hovorí o trojjedinom Bohu ako o studni milosti a večnom prameni, z ktorého tečie mnoho spásy a dobra. Týmto básnickým obrazom Gerhardt dobre vystihol, že ani objemné teologické spisy (nieto jedna nedeľná kázeň) neobsiahnu Boha, ktorého vyznávame. Z nevyčerpateľného bohatstva a nám nepredstaviteľnej plnosti nikdy nevysychajúcej studnice dobra, ktoré je v Bohu, sa dnes sústreďme na jeden moment. - Na čosi praktické, čo pre nás z učenia o trojjedinom Bohu vyplýva. Urobme tak pomocou názorného príkladu.
Boha si nevieme predstaviť. Predstaviť si však vieme stôl plný darčekov. Na jednotlivé predmety, ktoré na stole ležia, sú pripevňované malé menovky. Označujú, komu je ten - ktorý darček určený. Zo 4. Mojžišovej sme počuli, čo Mojžišovi zaznelo ako Božie slovo: „Tak nech kladú moje meno na Izraelcov a ja ich požehnám“ (4M 6,27). Tu nejde o neživé darčekové predmety, ako na spomínanom stole, ale o živých ľudí. V požehnaní, ktoré je jedným z najstarších biblických náznakov Svätej Trojice, sa kladie na meno trojjediného Boha. To znamená: My sme pre Boha určení. Ako menovka položená na darček vypovedá, komu je dar určený, komu patrí, tak aj požehnanie, ktorom je na nás kladené Božie meno, hovorí, komu patríme. Teda, že náš život je určený pre Boha; že cieľom nášho života je žiť v Božej blízkosti.
Iste, o mnohých ľuďoch neplatí, že žijú v Božej blízkosti, neraz to neplatí ani o nás, či však už máme k Bohu vrúcnejší alebo chladnejší vzťah, či sme Mu bližšie alebo ďaleko od neho, slovo Božieho požehnania má svoju vlastnú váhu, ono platí. V ňom sa k nám priznáva trojjediný Boh. Stvoriteľ sa priznáva k nám, svojmu stvoreniu - Boh nás žehná ako Otec. Vykupiteľ sa k nám priznáva ako k strateným ľuďom - rozjasňuje svoju tvár nad nami, čo nám pripomína milosť darovanú nám v obeti Ježiša - Boha Syna. Svätý Duch nás uvádza do sféry Božej milosti - udeľuje nám časný i večný pokoj. Slovom pokoj - šálóm - sa vyjadrovala dokonalosť, blaho, dobro, opak všetkého zlého.
Je pre nás dobrom, vskutku požehnaním, že je na nás až dosiaľ kladené meno trojjediného Boha. Udialo sa to už pri našom krste. Boh, v mene ktorého je spása a posvätenie (por. Sk 4,12; 1K 1,30), nás už pri našom krste uistil, že kráča vždy s nami. Nezabudnime, že na koho sa kladie na meno trojjediného Boha, ten je určený pre Boha. Určený žiť s Ním v úzkom vzťahu dôvery a lásky.
Hovorieva sa: Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania. V tomto zmysle stojí za zmienku, že až od čias reformácia, sa stalo Áronovské požehnanie, opäť pevnou súčasťou služieb Božích. Ono je základom, pre všetky ďalšie spôsoby požehnania. Čo Izraelcom sľúbil ešte skrytý Boh, to sa stalo skutočnosťou, keď sa Boh zjavil v Ježišovi a skrze Jeho dielo záchrany nás hriešnikov, sme dostali plnosť milosti a pravdy.
Áronovské požehnanie kazateľ odovzdáva na záver služieb Božích zhromaždeným - ako slovo na cestu. Ako obrazne povedanú duchovnú potravu, z ktorej smieme žiť i výzbroj pre životné zápasy. Božie požehnanie kazateľ odovzdáva tak, že má voľne zdvihnuté ruky. Jeho telo znázorňuje kríž. Symbolicky sa tým pripomína, že práve z kríža - za nás nevinne umučeného Ježiša Krista - prúdi do nášho života najväčšie požehnanie (por. Ef 1,3 a ES 493,4). Požehnanie nie je žiadnou čarovnou formulkou. Čaro je totiž neodolateľné. Požehnanie však môžeme vnútorne aj neprijať; nič to však nemení na veci, že je skutočné a mocné.
No sú tu i otázky: Ako s Božím požehnaním zaobchádzame? Sme si vedomí, že na koho sa kladie na meno trojjediného Boha, ten je určený, aby s Ním žil v úzkom vzťahu dôvery a lásky - s Pánom neba i zeme? Hľadáme Božie požehnanie? Dbáme na duchovné blaho, na spásu viac ako na hmotný prospech?
V minulosti bolo požehnanie nesmierna dôležité. Rodičia žehnali svoje deti: pri narodení, odchode do školy, pred konfirmáciou, sobášom ... Aj naším poslaním je odovzdávať ďalej Božie požehnanie iným. Nie sme jeho majiteľmi. Ako nezaslúžene požehnaní, máme ho odovzdávať ďalším - svojím životom volať ľudí k Ježišovi Kristovi, k spáse - ktorú priniesol svojou obeťou na kríži. Sme určení pre život s Bohom, aby cez nás ešte k mnohým iným ľuďom prúdilo Božie požehnanie. Keď sa cítime v tejto úlohe slabí, vtedy máme vedieť, že náš Boh je studnicou a prameňom, živej vody, z ktorej smieme čerpať vždy keď naša viera a láska vysychá. Boh na nás kladie svoje meno, aby sme z požehnania Svätej Trojice čerpali silu k životu, ktorý je aj pre našich blížnych osviežením a občerstvením. - Aby sme požehnaní trojjediným Bohom, ktorý je obrazom pravého spoločenstva, aj my pomáhali tvoriť pravé spoločenstvo s ľuďmi i Bohom. Amen.
Pramene:
Johannes Rüger - Andacht /10.6./ in: Feste-Burg-Kalender
2001 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2000);
Hans
Peter Mahlke - Andacht /8.6./ in: Feste-Burg-Kalender 1998
(Freimund Verlag, Neuendettelsau 2000);
Miloš Klátik:
Základy dogmatiky (vyd. UK Bratislava 2004).