|
|
Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005 |
|
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku |
Lukáš 24,51-52: “A keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a bol unášaný do neba. A oni klaňali sa Mu.“ Zjavenie 1,4a.5-6: „Milosť vám a pokoj od ... Ježiša Krista, verného svedka, prvorodeného z mŕtvych a vladára zemských kráľov. Jemu, ktorý nás miluje, ktorý nás svojou krvou oslobodil od našich hriechov a učinil kráľovstvom, kňazmi svojmu Bohu a Otcovi, Jemu buď sláva a vláda na veky vekov! Amen.“ Milí: bratia a sestry! Cieľom kresťanských sviatkov je ozrejmiť: Kto je Ježiš Kristus? a Kým je Ježiš Kristus pre nás? Čo sa dozvedáme o Ježišovi prostredníctvom sviatku Vstúpenia? - Prv ako prídeme k odpovedi si povedzme, čo sa o Ježišovi nedozvedáme, ako Vstúpenie nemáme chápať: Nemáme ho chápať ako Ježišov útek od učeníkov. Vstúpenie nehovorí o tom, že by bol Ježiš dezertérom, že by nás opustil - ponechal vo svete ako siroty (J 14,18). Vstúpením nás Ježiš neopustil, ale ujal sa moci, ktorá Mu je daná na nebi i na zemi (Mt 28,16-20). Sviatok Vstúpenia o Ježišovi hovorí, že vládne, že má svet i náš život pod kontrolou. Boh sa vzkriesením priznal k tomu, čo Ježiš učil a konal a vstúpením Ho povýšil za Jeho vernosť. Vstúpenie na nebo je povýšením Ježiša za Jeho vernosť. Hovorí, že ako verný svedok a prvý vzkriesený, ktorý viac neumiera, dostal od Boha vládu nad celým svetom. Pojmu „nebo“ pri Vstúpení nerozumejme ako astronomicko - atmosferickej skutočnosti - ako označeniu vesmíru. Keď vravíme, že Ježiš vstúpil na nebo - pod nebom chápeme vyšší životný poriadok, odlišný od poriadku tohto sveta, Božiu slávu, vznešenosť, zvrchovanosť. Vstúpenie Ježiša Krista na nebo hovorí, že vzkriesenému Ježišovi bola - ako vernému Božiemu svedkovi - darovaná spoluúčasť na Božom vládnutí. Naznačuje to aj slovný zvrat: „Sedí na pravici Boha Otca všemohúceho“. Po pravici panovníkov sedávali splnomocnenci, ktorí vládli z poverenia panovníkov. Spomeňme napríklad starozmluvného Jozefa, ktorému dal faraón podiel na moci; Jozef sa stal správcom celej egyptskej krajiny (1M 41,38-44). Jedným z dôrazov Vstúpenia je, že odmena nie je daná úspešným (veď pri smrti ukrižovaním o úspechu nemôže byť ani reči), ale verným. Na to je radno pamätať v cirkvi i súčasnosti. - Vernosti Bohu, nie úspechu u sveta, sa dostáva Božej odmeny. To najväčšie a najlepšie, čo nám Ježiš dáva je, že svojím životom, smrťou, vzkriesením i vládou hľadá naše dobro. Ježiš je tým, kto všemožne usiluje o naše dobro. Odstraňuje to, čo nás delí od Boha aj od ľudí. - Naše hriechy, ktoré nás oddeľujú od Boha i blížnych, berie na seba - prijíma trest, pôvodne určený nám, stáva sa naším Záchrancom. Jemu, ktorý sa neštítil byť Spasiteľom hriešnikov, byť v blízkosti ľudí, ktorí sa odcudzili Bohu i sebe, je daná Božia blízkosť, Božia sláva. - To sa udialo 40 dní po Veľkej noci, keď Ježiš vstúpil na nebesá. Aj ako Ten, komu je daná Božia sláva nás bohato obdarováva. Urobil nás kráľovským kňazstvom - teda i nás povýšil a dáva nám podiel na svojej sláve. Ako tí, ktorým je darovaná kráľovská sloboda Božích detí, smieme stáť v Pánovej službe. - Byť Božími kňazmi; čiže prihovárať sa v modlitbách za iných, deliť sa s ostatnými o to, čo Ježiš pre nás vykonal. Byť Kristovým kňazom znamená odovzdávať - preukazovať Božiu lásku iným. A to nie je čosi nezaujímavé, či nudné, ale radostné a slávne. Kristus vykonal pre každého z nás dosť toho, o čo sa môžeme s inými podeliť. Sviatok Vstúpenia nie je len spomienkovou slávnosťou na udalosť, ktorá sa udiala 40 dní po Ježišovom vzkriesení; je pripomenutím misijného programu cirkvi. Apoštolovia po Ježišovom vstúpení nezostali nečinne stáť s pohľadom upreným do neba, ale pustili sa do šírenia evanjelia po celom svete. Z Evanjelia podľa Lukáša sme počuli, že učeníci sa Ježišovi klaňali - uctievali Ho. Uctievanie Ježiša Krista - modlitbami, spevom, v spoločenstve cirkevného zboru, je prvým krokom nášho svedectva pred svetom o Pánovi Ježišovi. Tam, kde je Ježiš neformálne, nepokrytecky uctievaný, kde sa pred Ním skláňame v úcte, tam i dnes možno zažiť čosi z Božej slávy. On, Syn Boží i ľudský, trpiaci, potupne zabitý, ale tiež vzkriesený a oslávený chce, aby všetci ľudia žili v Božej sláve (por. 1 Tim 2,4; J 17,24.20n), aby nebo nezostalo nikomu pre vlastnú ľahostajnosť a neveru zatvorené. Keď k nám Pán hovorí vo svojom slove, keď k nám Ježiš prichádza v krste a daroch Večere Pánovej, už teraz zažívame čosi z Jeho slávy. Vstúpenie je pre nás povzbudením: Zostať vernými v plnení poslania, ktoré sme ako cirkev dostali - byť Božími kňazmi - preukazovať, odovzdávať Ježišovu lásku iným. Sláva, oslávenie nepatria úspešným, ale verným. Ani dnes sa neskláňame pred nejakou neznámou mocou, či pred tajuplnou energiou. V úcte sa skláňame pred živým Bohom, ktorý si k nám vyhľadal cestu v Ježišovi, prišiel do nášho sveta prelial svoju nevinnú krv, aby odčinil naše previnenia. Naše uctievanie Krista nech je prvým krokom nášho svedectva o Pánovej láske iným. Jemu, Ježišovi Kristovi - Bohom oslávenému Pánovi sveta, nech je vzdávaná česť a sláva i z našich životov. Amen. Pramene:
Hartmund Ellinger - Andacht /1.6./ in: Feste-Burg-Kalender
2000 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 1999); |