Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005

Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster

17.4.2005 - 3. nedeľa po Veľkej noci

Text: Ján 10,1-10

Milí: bratia a sestry!

Málokto pochybuje, že dobré vzájomné porozumenie, patrí k tomu, čo je v žití dôležité. Ak sa tak má stať - keď chceme porozumieť, čo hovorí ten druhý, je potrebné učiť sa chápať, prečo tvrdí, to, čo vraví - čo ho k tomu, čo hovorí, podnietilo. Ak to nepochopíme, nemôžeme jeho tvrdenia ani vyvrátiť, ani uznávať - prijať. Platí to i o Ježišových slovách.

Aj Ježišove rozsiahlejšie reči v  Evanjeliu podľa Jána, z ktorého sme čítali, vychádzajú z určitého vonkajšieho podnetu. Podnetom Ježišových slov o dobrom pastierovi a jeho ovečkách, je vylúčenie uzdraveného slepca zo židovského spoločenstva. Túto udalosť evanjelista zaznamenal v 9. kapitole - ktorá predchádza nášmu kázňovému textu. Muža, slepého od narodenia, ktorého Ježiš uzdravil, farizeji vylúčili zo synagógy (J 9,34),  pretože o Ježišovi vyznal, že prišiel od Boha (J 9,17.32-33.35-38). Toto vyznanie ho stálo členstvo v židovskej náboženskej obci. Stratil ho, no zároveň sa mu otvára nové spoločenstvo, v Biblii zobrazované ako stádo oviec pod vedením dobrého pastiera.

Patriť k stádu (J 10,16) - to neznie našim ušiam práve príjemne. Pod stádom sa nám vybavuje predstava masy ľudí, ktorá nepremýšľa a dá sa poľahky strhnúť tým, čo robí väčšina. Pán Ježiš sa nám však nechce posmievať; vo svojej reči nekladie dôraz na to, že sa správame ako stádovití barani. Dôraz kladie  na dve skutočnosti, ktoré sú opakom stádovitosti - stádového pudu: na dvere, ktorými sa vstupuje jednotlivo a na pastiera, ktorý pozná každú ovečku po mene.

Do Božieho kráľovstva sa teda nejde tak, že vpredu pôjde brat biskup s tabuľkou „Evanjelická cirkev“ a za ním všetci, ktorí sú v jej matrikách či kartotékach. Vstupuje sa tam - obrazne povedané cez turniket - teda otáčavé zariadenie dovoľujúce vstupovať len po jednom, aké poznáme napríklad z vchodu do predajného priestoru v Bille. Do neba nik nevmašíruje v dave, nedá sa tam nejako prešmyknúť. Vstúpi tam iba ten, kto sám - osobne - prejde cez dvere, ktorými je Ježiš Kristus (J 10,9) - len ten, kto má k Ježišovi osobný vzťah lásky a poslušnej dôvery. A smieme si byť istí, že On každého človeka - každú svoju ovečku - pozná (po mene). Veď je dobrým pastierom.

Pastieri zohrávali v histórii Izraela dôležitú úlohu. Väčšinu tejto krajiny totiž tvorila kamenistá vysočina, nevhodná pre rastlinnú výrobu. Práve pastierstvo poskytovalo skromnú obživu značnej časti Božieho ľudu. A pretože nebezpečné zrázy a najmä divá zver ohrozovali bezbranné ovce a pretože pastviny boli biedne a vody málo, práca pastiera vyžadovala nemalú starostlivosť, odvahu aj osobnú statočnosť. - Kvôli týmto vlastnostiam bývali v Izraeli kráľ, kňaz a prorok označovaní čestným titulom „pastier“. Očakávala sa od nich rovnaká starostlivosť a statočnosť. Vyjadruje to aj stará židovská legenda. Rozpráva, prečo si Hospodin zvolil za vodcu Izraelcov práve Mojžiša:

Keď Mojžiš pásol ovce svojho svokra, odbehlo od stáda jedno jahniatko. Mojžiš šiel vraj za ním až do nebezpečnej rokliny, kde jahniatko objavilo studničku. Keď ho Mojžiš zdvihol a vracal sa s ním k stádu, povedal: Nevedel som, že si odbehlo kvôli smädu. Vyložil si ho na plecia a niesol späť k stádu. Tu mu vraj Boh povedal: Pretože si prejavil súcit so zvieraťom, ktoré patrí človeku, budeš vodcom izraelského ľudu, ktorý patrí mne.

Biblický pojem „pastier“ nám má pripomínať Božiu neúnavnú bdelosť a trpezlivú lásku, o akej vraví žalmista (v Ž 23). Celý Ježišov život zviditeľnil Hospodinovu bdelosť a lásku. Jeho pastierska starostlivosť bude vždy nepríjemne obviňovať všetkých nedbalých či na zisk zameraných pastierov, ktorým je ľahostajný údel jednotlivých ovečiek i celého stáda (J 10,13). Takým pastierom ide iba o zisk, kým Ježiš kladie život za svoje ovce (J 10,11). Pre túto svoju lásku bez hraníc si Pán Ježiš zaslúži, aby Jeho ovce rozpoznali Jeho hlas a dokázali Ho odlíšiť od všetkých cudzích hlasov (J 10,3-5). Neveriaci človek nikdy nepochopí, akú príťažlivosť má pre veriaceho Kristov hlas - Jeho slovo. Neveriaci ľudia nikdy neporozumejú, že Kristov učeník rozpozná medzi vábivými a populistickými hlasmi nebezpečný zvod.

Znakom Ježišovho učeníka je, že pozná svojho Pána, ako ovečka pozná hlas svojho pastiera (J 10,4). I Pán Ježiš nás pozná, ako pastier pozná svoje ovce (J 10,3).  Pozná naše mená, naše životné príbehy, naše problémy. Vie, že potrebujeme Jeho milosť a preto nám ju daroval vo svojej obeti - preto kladie život za ovce (J 10,11). Svojou láskou a obeťou - tým, že na seba prijal trest, ktorý patril nám, získal na nás právo. Chce získať i naše srdce. Tiež srdcia tých, ktorých my snáď považujeme už za odpísaných. Ježiš - dobrý pastier vie, kto Mu ešte chýba do počtu. Prebudil vieru v Samárii, medzi ľuďmi, ktorých Židia nepovažovali za hodných reči (J 4,40-42.9). Prebudil vieru aj medzi obyvateľmi zaznávanej Galiley (J 4,43-44.53), medzi ľuďmi, ktorých zbožní z Judska pokladali iba za akési náboženské „béčko“ (J 1,46; 7,41.52). Má moc prebúdzať vieru i v našich rodinách i pri tých, pre ktorých sme vari už stratili nádej. Evanjelium o dobrom pastierovi v nás má mobilizovať vedomie, že pre Ježiša nik nie je strateným, vopred odpísaným prípadom - že i v dnešnej dobe má každému znieť Pánov hlas - aj cez naše slová, činy, pozvanie. - Kristov hlas dokáže preklenúť aj tie najväčšie rozdiely a vzdialenosti. Preto je Ježišov hlas predpokladom jednoty Kristovej cirkvi.

Jednota cirkvi nevznikne, keď všetci uznáme autoritu Vatikánu. Základným predpokladom jednoty cirkvi je počúvať Ježišov hlas - dať sa viesť Kristom ako dobrým pastierom. Čím bližšie sme ku Kristovi, čím vernejšie počúvame Jeho hlas a  zachovávame, čo nám On hovorí skrze Písmo, tým bližšie máme k sebe - tým lepšie si vzájomne rozumieme. Ježiš nás chce chrániť pred blúdením vo vlastnej pýche a samospravodlivosti; chce byť naším vodcom a dať nám správny smer.

Vôbec, slovíčko „dať“ hrá v 10. kapitole Evanjelia podľa Jána významnú úlohu. Zatiaľ čo zlodeji a nájomníci berú (v 10), Ježiš dáva: spásu, pravdu, svoj život za nás (J 10,11.15.27-29). Stáva sa obeťou, kým iní obetujú druhých svojim záujmom. Iba ten, kto si je vedomý  toho, že ho povolal nebeský Otec, pociťuje zodpovednosť a má silu čeliť nebezpečenstvu. Kto sa do služby votrel, buď pred nebezpečenstvom uteká (J 10,12-13), alebo robí s nepriateľom kompromisy. Útekom i kompromismi pastierov sa Kristova cirkev oslabuje a stáva sa korisťou sveta; čo platí rovnako dnes ako aj v minulosti.

Ovčinec býval v Izraeli obohnaný kamenným múrikom. Pastier - aby chránil svoje ovečky, si líhal do úzkej bránky - úzkeho vchodu do ovčinca a vlastným telom ho tak zatarasil pred tými, ktorí by ovciam chceli škodiť. Ježiš je dobrý pastier. Má nás tak rád, že za nás obetuje svoj život. Nestratil ho, necítil sa byť obeťou pomerov - nebol vohnaný na kríž, dobrovoľne ho vzal na seba. Trpel, zomrel a vstal z mŕtvych pre nás. Boli sme tak ďaleko od Boha, že iba Ježišova obeť - Jeho trpiaca láska mohla preklenúť vzdialenosť medzi nami a Bohom, zlomiť našu ľahostajnosť. Preto je Ježiš dverami - preto nik nenaviaže spojenie so živým Bohom mimo Ježiša Krista. Boh sa k nám sklonil v Kristovi. Vierou v Neho vchádzame k Bohu, iba cez Neho vchádzame aj k ostatným. A to je dôvod k vďačnosti, dôvod túžiť i naďalej počúvať hlas dobrého pastiera a dať sa Ním viesť. Amen.

Prameň:  
Miroslav Heryán: Pastýř a jeho ovce - homiletická prípravka k 4. nedeli veľkonočnej „A“ in: mesačník Getsemany, rok 1996  (vyd. Síť, Praha 1996).  
 

späť