Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


9.1.2005 - 1.nedeľa po Zjavení Krista Pána - nedeľa misie

Texty: Matúš 28,18-20 a Rímskym 1,16

Milí: bratia a sestry!

Nedeľa misie pripadá na čas blízky po sviatku Zjavenia Krista Pána. Nie náhodou. Sviatok Zjavenia Krista Pána  pripomína, že svetlo Božej lásky v Kristovi svieti všetkým, aj pohanom. Keď povieme „pohania“, nemyslíme pritom niečo odsudzujúce, hanlivé - ale mienime ľudí, ktorí živého Boha nepoznajú. A Pán Boh svoje odpustenie, svoju lásku ponúka aj im - úplne každému (1Tim 2,4) - i tým, ktorí vieru v Neho dosiaľ nevyznávajú.

Nedeľa misie je pripomenutím toho, čo je našou najvlastnejšou kresťanskou úlohou: dosvedčovať svoju vieru v Ježiša pred inými; žiť tak, aby celý náš život bol zvestovaním Krista a nehanbiť sa pozývať k dôvere v Ježiša i ďalších (por. Mt  28, 19-20; R 1,16). Dnes na to neraz zabúdame. Dokonca sa zdá, že nie cirkev robí misiu vo svete, ale svet úspešne koná „misiu“ v cirkvi. V súčasnej cirkvi je mnoho svetských, nekresťanských postojov a sotva kto môže povedať, že sa pred nimi nemusí mať na pozore. Áno, žiaľ svet úspešne robí  „misiu“ v cirkvi. Ježiš nám káže opak. Nenechať si vieru v Neho iba pre seba, ale vedome sa s ňou deliť s inými, je poverením každého kresťana.

Pán Ježiš, ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi, hovorí: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ Pravá či nepravá cirkev sa pozná aj podľa toho, ako počuje či nepočuje tento výsostný Kristov príkaz. Sú cirkevné zbory, ktoré sa zhromažďujú, rozjímajú nad textami Písma, snažia sa žiť podľa Desatora, prosia Pána i ďakujú Mu. Avšak o tomto Ježišovom poverení nevedia alebo nechcú vedieť nič. Nepotrebujú ho. Zabudli naň. To je cirkev, ktorá vidí cieľ viery a  zbožnosti sama v sebe. Až nápadne sa podobá zbožnému farizejovi, ktorý Hospodina informoval o všetkých svojich náboženských úspechoch a ešte sa aj hrdil, že nie je ako onen publikán (L 18,9-14). Farizej videl cieľ svojej viery a zbožnosti v samom sebe,  v oslave seba a nie v tom, k čomu nás vyzval Ježiš, keď povedal: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach“ (Mt 5,16). Ježiš nás volá k dobrým skutkom, iste Mu je milé, keď chceme mať živé zbory, v ktorých by sa zachovávali Božie poriadky a pestovali kresťanské cnosti. No nechce, aby to tu skončilo, aby sme skončili v sebaspokojnosti - pri vidine pekne obrobenej záhradky. Príbeh o farizejovi nás učí, že Boh neodpovedá na modlitby tých, ktorí vidia cieľ svojej viery a zbožnosti v sebe. Rôzne biblické texty nás upriamujú na to, že Pán Boh neprestal myslieť na celý svet - že myslí i na tých, ktorí sú od viery v Neho vzdialení. Nezriekol sa ich, Boh ich neodpísal. Prostredníctvom nás - cirkvi, majú byť títo  ľudia pre vieru v Krista získaní.

Pravú cirkev má charakterizovať pohyb: „Choďte“, vraví Kristus. Nezastavte sa. Neuspokojte sa iba so svojou vierou, nesmiete mať cieľ zbožnosti v sebe samých. Vašou perspektívou nech nie je iba to, čo sa týka vás, ale celý svet. Všetci tí, ktorí dosiaľ Ježišovi neveria. „Čiňte mi učeníkmi všetky národy.“ - Alebo, ako stojí v iných prekladoch Písma: „Získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch.“

Učeníctvo neoznačuje iba to, že ktosi začína v kresťanskej viere, ale tiež bytostné vykročenie za Kristom a neustály život v Ježišovej blízkosti. Viditeľným znamením učeníctva je krst. To, čo sa od pokrstených čaká, je jednoduché, hoci náročné: Milovať Boha a blížnych (Mk 12, 30-31). Byť učeníkom, to je - v dobrom slova zmysle - závislosť na Kristovi, ktorá nikdy neprejde do majstrovstva, ako u iných „remesiel“. Byť učeníkom Ježiša Krista  znamená skôr priznať, že mnohým veciam aj nerozumieme a vari im ani neporozumieme. Je to pokorná otvorenosť v mnohých záležitostiach, ktorá nám nedovoľuje vyslovovať nad nikým neodvolateľné súdy.

Ježišovo misijné poverenie zaznelo najprv apoštolom. V slove apoštolstvo počujeme naše slovko „pošta“. S poštou súvisí posielanie a doručovanie. V našej spoločnosti by sme si bez fungujúcej  pošty nedokázali predstaviť život. Zastavil by sa. Práve tak dôležitú úlohu máme od Krista my: Byť Božími poštármi. Keby sme mali povedať jednou vetou, čo znamená konať misiu, potom vyjadrenie: Máme byť Božími poštármi, doručovateľom evanjelia - dobrej Božej správy o tom, že Boh nás miluje a pre Ježišovu obeť nám odpúšťa naše previnenia - sa javí byť primeraným.

Sme povolaní byť Božími poštármi, šíriteľmi Božej lásky a odpustenia, a nie farizejsky mať cieľ viery  a zbožnosti v samých sebe. Adresáti  našej „poštárskej“ služby sú rôzni. Ako poštár musí nájsť adresu, kam má doručiť zásielku, i my máme adresátov Božej milosti  horlivo vyhľadávať.

Doručovanie evanjelia nie je neosobná činnosť, motivovaná zárobkom. Vie ju konať iba ten, kto sa stretol s Kristom, komu Ježiš nie je iba nejakou historickou osobnosťou, ale živým Bohom. Zvesť o tom, že Pán sa obetoval pre všetkých, pre celý svet, má byť prinesená aj nášmu pokoleniu. Ježišovo misijné poverenie nie je odvolané. Niet dôvodu hanbiť sa za Kristovo evanjelium.

Apoštol Pavel píše: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium (Kristovo): lebo mocou  Božou je ono na spasenie každému veriacemu, predne Židovi, (potom) aj Grékovi“ (R 1,16). Evanjelium má aj dnes moc osloviť a meniť život. Viacerí z vás, ktorí ste dnes v kostole, ste tu ešte pre nedávnom nechodievali. Ste tu, lebo vás oslovilo evanjelium, lebo ste neodmietli pozvanie. Pozývať ľudí k Božiemu slovu, k viere v Krista je poverenie všetkých nás, nie len farára. Veď evanjelium je slovom slobody pre väznených - a môžeme myslieť i na ľudí v rôznych závislostiach. Utrápeným a skleslým je evanjelium slovom potešenia. Sebaistým je varovaním, umierajúcim slovom života. Tomu, kto klesá pod ťarchou vín, je slovom milosti a všetkým slovom nádeje. Je pre mocných i bezmocných, je Božou mocou, ktorá strháva masky, ktorými si zakrývame našu pravú tvár. - Mocou, ktorá nás približuje k Bohu, ale aj k iným ľuďom.

Dôsledkom tejto moci je záchrana - spasenie pre každého, kto verí. Niet iných podmienok. Veď evanjelium nie je radostnou zvesťou o tom, čo by sme my mali robiť pre naše spasenie, ale posolstvom o tom, čo pre nás vykonal Boh v Ježišovi Kristovi. - Bez našich zásluh a hodností. - Evanjelium je zvesťou o tom, čo pre nás vykonal Boh v Ježišovej  smrti za naše previnenia a v Kristovom vzkriesení. My všetci ju môžeme prijať.-Prijať evanjelium, nehanbiť sa zaň  a šíriť ho ďalej. Iste, nebudeme v tom dokonalí, ide však o to, aby sme v tejto najvlastnejšej kresťanskej úlohe boli usilovní a verní. Boh nám v tom pomáhaj. Amen.

Pramene:  
výklady od autorov: Ludvík Klobása (28.-29.6.)   
Miroslav Erdinger (15.4.) in: Na každý den 1993 (ročník XL), /vyd. Kalich, Praha 1992/.

 

späť