DEDIČSTVO 1/2012 - S mečom, perom a bibliou - evanjelickí zemepáni Likavy (2. časť)
27.4.2012 - ECAV Ružomberok

Deliaca čiara medzi nimi nemusela nutne prechádzať po náboženskej línii, obaja protivníci, Habsburg i Zápoľský, boli veriacimi katolíkmi. Až do mája 1528, kedy Likavu dobylo a zničilo habsburské vojsko pod vedením Gašpara Serédyho, neskoršieho jágerského biskupa, Mikuláš s bratom Petrom kontroloval aj priestor Ružomberka.

V lete Peter Kostka, Gašpar Thőke, Peter Horánsky s vojakmi z posádky Oravského hradu, poľskými žoldniermi, valachmi a ozbrojenými poddanými opanovali Liptov a šírili paniku a hrôzu medzi miestnou prohabsburskou šľachtou. Iba vojenská porážka pod múrmi Hrádku ich prinútila stiahnuť sa späť, na Oravu.

Aj potom, na prelome rokov 1528 – 29, ich vojaci počas svojich nájazdov na teritórium protivníka dvakrát ovládli Likavu i Ružomberok, rabovali a vyrovnávali si na Liptove účty s miestnou šľachtickou opozíciou. Ružomberský kostol sa stal dočasným sídlom kostkovskej posádky (tu si však treba uvedomiť, že kostoly v danej dobe svojím, aspoň minimálnym opevnením poskytovali legitímnu ochranu miestnemu obyvateľstvu v čase vojen a nepokojov a slúžili aj ako miestne pevnosti; ružomberský kostol v tomto ohľade nebol výnimkou, už v polovici 15. storočia ho nechal opevniť Pongrác z Mikuláša, ktorému na to dal povolenie samotný panovník).

Ani vojenská expedícia organizovaná spišským katolíckym klérom, mestami a habsburskými veliteľmi na jar 1529 tento stav nadlho nezmenila a Kostkovci sa za bližšie neosvetlených okolností opäť stali pánmi mesta i hradu. Boje a teror v predjarí roku 1529 sa diali na základe priamej Zápoľského inštrukcie, ktorý prikázal nemilosrdne prenasledovať a ničiť sily jeho oponentov.

Priamo súviseli s novým veľkolepým ťažením osmanskej armády do Uhorska, ktorého cieľom bola Viedeň. Na čele Turkov stál, tak ako tri roky predtým pri Moháči, samotný sultán Sűleyman I., zvaný Nádherný alebo Dobyvateľ (ten istý, ktorého v populárnom tureckom televíznom seriáli týchto dní stvárňuje herec Halit Ergenç).

Vytrvalý odpor obrancov Viedne, jesenné pľušte a sychravé počasie, s ktorým sa začali v radoch osmanskej armády šíriť nákazlivé choroby, prinútil sultána ustúpiť spod hradieb centra habsburskej moci. Ešte aj o tri roky neskôr bol Mikuláš Kostka pánom Likavy a ďalších hradov na severnom a strednom Slovensku.

Prostredníctvom kežmarských žoldnierov, infiltrovaných do radov habsburskej posádky, sa chystal ľsťou dobyť Hrádok na východe Liptova. Na jeseň 1532, po ďalšom z neúspešných tureckých ťažení na Viedeň, však dozrel čas na zmierenie Jána Zápoľského i Mikuláša Kostku s Ferdinandom Habsburským. Brat Peter toho roku zomrel, nové víťazstvá sa na obzore neukazovali, a tak bola na rade diplomacia, aby zabezpečila výhodné podmienky ústupu z vydobytých pozícií.

Po sviatku Všetkých svätých roku 1532 sa podarilo uzavrieť pod patronátom těšínskeho hajtmana Jana Sedlnického z Choltíc zmluvu medzi Mikulášom Kostkom a viacerými českými a moravskými pánmi, ktorí sa vyznamenali pri obrane Viedne pred Turkami. Kostka im mal odstúpiť hrady a majetky obsadené počas vojny – Likavu, Hričov, znievsky kláštor a Ľupču. Netaktický a nediplomatický postup Ferdinandovho veliteľa Jána Katzianera, ktorý sa snažil kostkovské pevnosti opanovať silou, však všetko diplomatické úsilie zmaril a uzavretie mieru medzi bojovným evanjelikom z Lietavy a kráľom z habsburského rodu oddialil o ďalšie dva roky. Roku 1534 Ferdinand I. Habsburský potvrdil Mikulášovi Kostkovi držbu hradov Lietavy a Strečna a miest Žiliny a Sučian.

Kostkovská epizóda na Likave sa formálne skončila už o rok skôr – vtedy hrad a panstvo dostal za zásluhy nový liptovský župan, Ľudovít Pekry z Petroviny a Raziny. Mikuláš Kostka sa v plnom rozsahu podrobil panovníkovi až roku 1545. Jeho životná púť sa uzavrela o necelé desaťročie. Jeho dcéra Barbora sa stala r. 1557 manželkou Františka Thurza, prefekta uhorskej komory a bývalého nitrianskeho biskupa, ktorý zanechal kňazský stav a prestúpil na evanjelickú vieru. Ich manželstvo však zostalo bezdetným a až z druhého zväzku sa Františkovi narodil syn Juraj, budúci evanjelický palatín. Sobášom s Barborou Kostkovou získal František Thurzo pre svoj rod Lietavu, Oravu a Strečno. Ale to je už iný príbeh.

Pre nás je podstatné jedno: hoci kostkovské panstvo na Likave nebolo typickou držbou, ale prerušovanou vojenskou okupáciou v dôsledku priaznivých vojensko – politických okolností, navyše sprevádzanou množstvom surovostí, tak typických pre občiansku vojnu, práve toto obdobie mohlo byť časom, keď sa nové evanjelické vierovyznanie objavilo, dočasne alebo trvalejšie uchytilo v Ružomberku a na okolí.

Či už to bol kostkovský zámer, náhoda, sprievodná udalosť vojenských akcií, možno spojená s činnosťou, ktorú by sme mohli pomenovať aj modernými termínmi špionáž, ideologická diverzia a informačná vojna, alebo šlo o ušľachtilé šírenie čistej viery uprostred násilia pomoháčskeho obdobia, to sa už pravdepodobne nikdy nedozvieme. Pravdepodobnejšie skôr je, že skutočnosťou bolo oboje.

Za daných okolností by nijaký šíriteľ reformačných myšlienok nemohol v Ružomberku dlhodobejšie pôsobiť v neistých, samotnú fyzickú existenciu človeka ohrozujúcich podmienkach. Počas mesiacov a týždňov, keď mesto ovládala raz jedna, raz druhá bojujúca strana a nad kazateľmi sa vznášala hrozba krajinských zákonov z rokov 1523 a 1525, podľa ktorých by im ako stúpencom Martina Luthera hrozil trest smrti upálením.

Po spojení skromných faktov a známych súvislostí sa začínajú črtať obrysy možnej hypotézy a na jej základe začína vyrastať konkrétny, hoci neúplný príbeh, možno s otvoreným koncom jeho prvej kapitoly. Príbeh muža, ktorý prichádza s kázaním očisteného učenia, stojaceho pevne na biblickej zvesti, ktorý sýti hlad tunajších duší, neúnavne meria míle krivoľakých ciest v okolí dolnoliptovského výsadného mesta, horské chodníky a míňa domy mešťanov, drevenice poddaných i koliby pastierov na holiach.

Káže, presviedča, ale sa aj díva, vníma jemné odtiene nálad tunajšieho obyvateľstva, zbiera správy o udalostiach. Presne tak ako husitskí zvedovia sto rokov pred ním... Muža, ktorý možno dostal náročné poverenie a nebezpečné poslanie: okrem zvestovania slova Božieho infiltrovať myslenie tunajších mešťanov a poddaných, získať ich, vytvoriť protiváhu početnému bloku liptovskej šľachty, skrz-naskrz nepriateľsky naladenej voči Zápoľskému a slúžiacej habsburským záujmom...

V takom alebo podobnom prípade by už správy o Ondrejovi Jakobeim staršom ako tunajšom reformátorovi v inkriminovanom čase nemuseli byť len legendou, ale cez ich útržky by presvital záblesk poznania možnej historickej pravdy. A po svetskej stránke by jej garantmi mohli byť možno rozporuplní, tvrdí, ale odhodlaní a rozhodní Mikuláš a Peter Kostkovci. Presne takí ako doba, v ktorej žili...

PhDr. Karol Dzuriak