DEDIČSTVO 1/2012 - Rozhovor
22.4.2012 - ECAV Ružomberok

V jedno marcové utorkové ráno sme navštívili domácnosť Ľudovíta a Ľudmily Guothovcov. Manželov, ktorí žijú spolu už neuveriteľných 68 rokov. Bývajú na ulici Nová Hrboltová. Pán Ľudovít Guoth (96r.) je vysoký a na svoj vek veľmi vitálny pán, donedávna majiteľ vodičského oprávnenia. Pani Ľudmila (93r.) srdečná a pohostinná žena, napriek viacerým zdravotným problémom, plná duchovnej energie a vďaky voči Bohu. Sú to pre nás veľmi vzácni ľudia, bohatí na životné i duchovné skúsenosti, plní pokory a lásky k Pánu Bohu i ľuďom. Čas strávený s nimi jepre nás vždy odmenou. Pozitívny prístup k životu a životným výzvam si zachovali dodnes a stále z nich sála. Rozhodli sme sa preto položiť im niekoľko otázok. Trochu poodkryť aj pre čitateľov nášho zborového časopisu ich životné príbehy a postoje.

Kde ste sa spoznali a ako dlho žijete spolu v manželstve?

Pani Ľudmila: Obaja pochádzame z Pavčinej Lehoty. Manžel je z  piatich detí prvý a  ja z  piatich detí, ale ako posledná. Manžel sa narodil v roku 1916 a ja v roku 1919, tri roky je medzi nami rozdiel. Keď on chodil do piatej triedy obecnej školy, ja som chodila do druhej. Do manželstva sme vstúpili v roku 1944 počas vojny. V manželstve žijeme spolu 68 rokov.

Ako vyzeralo v tom čase chodenie dvoch mladých ľudí a  vzájomné spoznávanie sa?

Pani Ľudmila: Samozrejme chodili sme spolu, aby sme sa navzájom spoznali. Demänovská dolina bola krásnym strediskom, tam sme sa často stretávali a  chodili na spoločné prechádzky. A  potom, samozrejme, stretávali sme sa tiež doma, kde bolo treba pracovať a navzájom si pomôcť. Tiež prišli chvíle, keď sme sa aj pohnevali a zase pomerili. To k chodeniu a poznávaniu tiež patrilo. V živote sme museli prekonať mnoho ťažkostí, ale bolo nám to dané od Pána Boha a s Jeho pomocou sme to mohli všetko zvládnuť.

V dnešnej dobe rastie počet rozvodov, mnohí manželia nevedia preklenúť svoju rozdielnosť a  prijať sa navzájom takí akí sú. Rozchádzajú sa často skôr, ako prežijú jednu manželskú dekádu. Vy ste spolu prežili 68 rokov. Aký je ten váš recept na pevný vzťah? Ako ste vy zvládalitu vašu rozdielnosť?

Pani Ľudmila: Je to tak, že jeden druhému musíme vedieť odpustiť a to je základ. Lebo ani dážď stále neprší, ani slnko stále nesvieti. Preto odpustenie je základ aj v čase, keď prídu problémy. Museli sme zvládať to všetko, čo nám bolo dané. Aj sme sa pohnevali. Ale viete, v tom čase bola veľká bieda. Bolo to po vojne a my sme boli mladí manželia, nebolo ničoho. Bola ťažká doba. Strava i oblečenie boli na lístky. Museli sme si byť navzájom oporou.

Pán Ľudovít: My sme sa v  manželstve zjednotili modlitbami a spevom a  v  tom duchu sme žili. To bolo pre mňa rozhodujúce. A  za to stále vďačím mojej manželke, pretože ona bola tá, ktorá ma priviedla k Pánu Bohu. Ona bola z  hľadiska náboženského inak vychovaná ako ja. Mala zbožných rodičov, ktorí ju vychovali vo viere. Jej matka bola navyše mlynárka, bola v  kontakte s  mnohými ľuďmi, mala rozhľad, čo sa odrazilo aj na výchove jej detí.

Pani Ľudmila: Môj otec, keďže nebolo u  nás práce, musel odísť do ďalekej Ameriky. Pracoval tam tri roky. Neskôr som našla jeho listy, ktorémame napísal. Boli to krásne listy, mrzí ma, že som ich nezachovala. Keď sa v roku 1914 po troch rokoch vrátil z Ameriky, prišiel rovno do vojny. Prešiel viacerými frontami. Bol neskôr ranený na ruskom fronte a  deportovaný do Vladivostoku.

Ako vyzerali prvé roky vášho spoločného života, ako ste mali v domácnosti podelenú zodpovednosť?

Pani Ľudmila: Pol druha roka sme bývali u  manželových rodičov v  Pavčinej Lehote. Potom manželov bratranec sprostredkoval manželovi prácu v Bavlnárskych závodoch. Keď dostal manžel stálu prácu v Bavlnárskych závodoch a tiež byt, presťahovali sme sa do Ružomberka a tu sme zakotvili svoj život. Na začiatku sme bývali v jednoizbovom byte, štyri rodiny sme bývali na jednej chodbe. Nebolo to ľahké, ale bola zaistená stála práca. Čo sa týka našej domácnosti, manžel veľmi neobľuboval kuchyňu. Zato sa staral o  dom a  ostatné veci okolo domu. Už jeho otec bol veľmi zručný. Vedel spraviť všetko, čo bolo treba a  tejto zručnosti naučil aj svojich synov. Drevo bolo pre môjho manžela koníčkom. Aj tento dom postavil on.

Pán Ľudovít: Keď sme stavali tento dom, nebolo jednoduché zabezpečiť materiál. V Rybárpoli bolo mnoho starých stavieb, ktoré sa chystali búrať. Na základe toho som si vybral jednu starú budovu vodárne, 15 metrov vysokú. Tú sme rozobrali a stavebný materiál z  nej sme použili na stavbu nášho domu. Bola to veľmi riskantná robota, práca vo výške. Fabrika nám potom ešte zaplatila za prácu, za rozobratie stavby a vyčistenie tohto staveniska. Štátne lesy v tom čase predávali tieto pozemky a tak sme získali aj stavebný pozemok.

Bolo možné, aby rodina počas rokov socializmu žila kresťanským životom?

Pani Ľudmila: Chodili sme do kosto la pravidelne. Keď mala ísť dcéra na konfirmáciu, a  manželovi v  práci dohovárali, ako je to možné, že jeho dcéra bude konfirmovaná, povedala som mu, nech zavolajú mňa. Aby som im vysvetlila, že nemôžem dopustiť, aby som neodovzdala dcére to, čo som aj ja od svojich rodičov dostala. Ale samozrejme, bola som občas aj v práci šikanovaná, ale napriek tomu som povedala vždy to, čo som považovala za správne. Stretla som sa aj s  odsudzovaním zo strany iných vierovyznaní, ale vďaka Bohu boli aj takí, ktorí pochopili Písmo a  porozumeli, že cirkev nie je len o tom, či sme katolíci, grécko-katolíci či evanjelici, ale že je jeden Pán Boh, ktorý stvoril všetko, aj nás všetkých. Rozum a Božia múdrosť je nám daná od Pána Boha, ale žiaľ nie je daná každému. Veď aj Pán Ježiš ako 12-ročný prišiel do chrámu a  mnohí sa divili Jeho múdrosti. On však povedal: Ja to nemám sám od seba, ale od môjho Otca.

Nedeľa poobede vyzerala tak, že sme boli všetci pri stole a spievali sme tú najkrajšiu pieseň: Sláva buď tebe, Bože, náš i  svaté děkování, žes ́ nakrmil, napojil nás, toť z Tvého požehnání. Ráč chlebom slova Tvého sýtiti nás každého, daj tiež v  nebeskom kráľovstve jísti chléb blahoslavenství.A teraz, keď už do chrámu nemôžeme chodiť, keď je nedeľa desať hodín, ja sedím v duchu v kostole a modlím sa. Nemôžeme s  manželom inak žiť, len s Bohom.

Čo vám pomohlo, keď ste mali ťažké chvíle v rodine alebo v manželstve?

Pani Ľudmila: Bol to Pán Boh. Cítili sme Jeho pomoc a  tú Jeho pomoc cítime stále. Aj keď idem spať, cítim, že bude nad nami držať svoju ruku. Večer prosím: Neopúšťaj nás, ak máme ráno uzrieť Tvoje svetlo, stane sa. V  Tvojich rukách sme, a  do Tvojej vôle dávame všetkých nás. Našu drahú dcéru i všetkých tých, ktorých nosíme v srdci. Ty darca všetkého, čo máme, buď nám, Pane, milostivý. Keď ráno naša dcérka Evka odchádza do práce (je lekárkou vo vojenskej nemocnici), v  duchu sa modlím: nech Tvoje kroky kráčajú po cestách Pánových, nech Tvoja myšlienka je v mene Pánovom, tvoje ruky, aby pracovali tak, aby boli spokojní pacienti, ktorých máš na starosti, Tvoja vôľa, Pane, nech sa deje. Keď sme mali sobáš a vstupovali sme do chrámu, vtedy nám zaznela krásna pieseň: Kráľ večný nás požehnaj, požehnaním svätým a  všetko nám dobre daj chudým i bohatým. Ráčiš nás naplniti svojou svätou milostí, potom k  sebe přijati do večnej radosti.

Bolo to v  Paludzi a  sobášil nás pán farár Čajka. Toto Božie požehnanie po celý čas v  našom manželstve cítime.

Pani Ľudmila: Náš život nebol ľahký, ale milý. Život je krásny, len ho treba vedieť žiť. Každé ráno, keď sa zobudím, v  duchu si pomyslím: Bože, zase si nám o jeden deň život predĺžil, ďakujeme. Vďaka Ti za všetko, čo máme. Nie je to totiž z  našej ruky, je to z ruky Božej. I to, čo máme teraz na stole. To je Jeho požehnanie. Veľké požehnanie je i to, že môžeme byť spolu.

Čo by ste odkázali dnešnej mladej generácii?

1. Aby si vážili svojich rodičov, aby si brali dobré a pozitívne príklady pre svoj život. Lebo aj Pán Ježiš miloval a  ctil si svojich rodičov, hoci tiež neboli dokonalí.

2. Je dôležité mať vieru v  srdci, pretože ona uzdraví tvoj život a  posilní v  každej práci, myšlienke i  v  každej snahe.

S manželmi Guothovcami sa rozprávali manželia Bázlikovci.