ECAV Ružomberok

Habáni je názov novokrstenských skupín z Nemecka, ktoré žili v novoveku na južnej Morave (cca 1526 – 1622) a na Slovensku (cca 1529 – 18./20. storočie), kde sa uchýlili pred prenasledovaním v západnej Európe (na Slovensku neskôr aj pred prenasledovaním na Morave). Napokon pred prenasledovaním v Uhorsku utiekli zo Slovenska do Sedmohradska, odtiaľ do južného Ruska a do severnej Ameriky, kde žijú dodnes.

Na Slovensku najprv prišli z Nemecka cez Moravu najmä na Spiš (1529), po dvoch veľkých prenasledovaniach na Morave v 30. a 40. rokoch 16. storočia sa usadzovali najmä na západnom Slovensku. Medzi rokmi 1550 a 1622 mali na Slovensku nepretržite existujúce dvory v 23 obciach, plus ďalšie, ktoré po relatívne krátkom čase zanikli.

Moravu museli všetci definitívne opustiť v roku 1622, sčasti utiekli na Slovensko. Koncom 17. storočia sa im rozpadol systém spoločného hospodárenia. Od 18. storočia odchádzali zo západného Slovenska cez stredné Slovensko a Gemer do Sedmohradska a južného Ruska. Časti boli dovolené zostať na Slovensku s určitými právami, no museli prestúpiť na katolicizmus.

Žili v oddelených samostačných osadách (komúnach, tzv. haushabenoch – odtiaľ názov habáni) s vlastnou cirkevnou, politickou a hospodárskou samosprávou. Známi boli ako usilovní všestranní remeselníci. Preslávili sa habánskou keramikou, ktorej technológia pretrvala v ľudovej výrobe. Všade, kde žili, boli vystavení tvrdej náboženskej diskriminácii. Aj tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781 ich explicitne vyníma z "tolerovaných" náboženstiev.

Na Slovensku sa od konca 17. storočia postupne jazykovo asimilovali (poslovenčili). Po nemecky na Slovensku prestali hovoriť posledné skupiny okolo roku 1900 (ojedinele koncom 20. storočia).

Habánska keramika