Kronika roku 2011

Programná reč biskupa Vladimíra Čobrdu, povedaná pri jeho úvode do úradu biskupského, dňa 10. septembra 1930 v chráme ružomberskom. (Ponechávame ju v dobovej slovenčine – pozn. red.)

Milosť vám a pokoj od Boha Otca a Pána nášho Ježiša Krista. Amen. Keď som po dobrom, starom zvyku, pristúpil k najsvätejšej Večeri Pánovej a prijal som rozhrešenie, keď som složil už i predpísanú úradnú prísahu, a pri apoštolskom vskladaní rúk starších, tej najvlastnejšej inštalácii, dostalo sa mi požehnania, - stojím pre vami cirkvou Božou, a pred tvárou Pánovou, Hlavy cirkvi Božej na zemi, vystrojený a vyzbrojený tým najpotrebnejším, splnomocnený i hotový čím najvernejšie konať beh uloženého mi boja, plniť povinnosti krásneho, dôstojného, ale i ťažkého, plného velikej zodpovednosti úradu biskupského.

Oči pozdvihujem k horám, odkiaľ by mi prišla pomoc; - prosba moja, na krýdlach pokornej modlitby, vznáša sa k Tomu, ktorý povedal: „Beze mne nic nemůžete učiniti“ (Ján 15,5). Veď stálo ma ťažkého boja, nejednej bezsennej noci, až som sa odhodlal na túto ťažkú úlohu. Sám Boh vševedúci vie: ani Mojžiš, posielaný vysvobodiť ľud Boží z poroby egyptskej, nebránil sa väčšmi svojmu poslaniu, ako som ja na každodenných modlitbách zápasil s Pánom Bohom prosiac Ho s Mojžišom: „Slyš mne, Pane, pošli toho, kteréhož poslati máš!“ (II. Mojž 4,13), súcejšieho, schopnejšieho, hodnejšieho. – Ale i mne, na všetky moje pokorné prosby, prechovávané obavy, prednášané výmluvy, ako by bol privolal Pán, čo povedal voľakedy Pavlovi: „Dostiť máš na mé milosti; neboť moc má v nemoci dokonává se“ (II. Kor 12,9), a – poslal ma. Nastupujem tedy vykázanú mi cestu nového povolania a nechcem sa všetečne miešať do múdrych, i keď nevyzpytateľných rád Božích, reptajúc? „Pane, proč jsi mne poslal?“, - ale, hoc i v pravom smysle slova „ s bázní a třesením“, no , i v neochvejnej dôvere vo vernú pomoc Božiu odpovedám s prorokom Božím Izaiášom: „Aj, teď jsem, pošli mne!“

Veliký apoštol Pánov Pavel napísal o biskupskom úrade toto: „Vĕrnáť jest řeč, žáda-li kdo biskupství, žeť výborné práce žádá“ (I. Tim 3,1). Sú to hlboké, výstižné slová! Biskupský úrad v cirkvi evanjelickej neznamená prameň bohatých dôchodkov. I dnes môžeme povedať s Petrom: „Striebra a zlata nemáme!“ (Skut 3,6). A dobre to tak. Pán povedal, a dejiny cirkvi Božej na zemi i zkúsenosti každodenného života potvrdzujú pravdivosť Jeho slov, že poklady zemské ľahko odvrátia pozornosť, myseľ i srdce od pokladov v nebesiach, a péče o striebro a zlato bývajú neraz prekážkou práci na vinici Pánovej. Biskupský úrad v cirkvi evanjelickej neznamená ani hodnosť a slávu svetskú. “Kráľovstvo moje je nie z tohoto sveta“, povedal Pán.

Ani úrady, hodnosti cirkevné nemajú ničoho spoločného so slávou svetskou. I tu platí: „Přízeň svĕta tohto jest nepřítelkynĕ Boží.“ Kto zná i len povrchne historiu cirkvi Božej na zemi, porozumie týmto slovám. Apoštol hovorí o biskupstve ako o „výbornej práci“, duchovnej práci, práci v službe kráľovstva Božieho na zemi, v službe večného spasenia ľudských duší. A keď cirkev naša označuje biskupa jako „primum inter pares“ = prvého medzi rovnými, práve túto výbornú prácu, apoštolom spomínanú, ukladá mu ako najprvšiu a najhlavnejšiu povinnosť, úlohu životnú. I mimovoľne postaví sa mi pred oči obraz apoštolov, ako ho sám namaľoval v liste ku Korintským, keď píše: „Kdo umdlévá, ješto bych já nemdlel! Kdo se uráží, abych já se nepálil?“ a vypočituje: ,,... v práci a v ustání, v bdĕních, v postech častokrát, v nebezpečenství mezi falešnými bratřími; a kromĕ toho, což zevnitř jest, vojsko na každý den povstává proti mnĕ, péče o všecky sbory.“

Prvý v práci a v ustávaní, vo vernom učení a vyznávaní; prvý, keď treba tvoriť, brániť práva a záujmy jednotlivých sborov i celej cirkvi, alebo odrážať útoky protivníkov; prvý keď zloba sveta hrozí nenávisťou, i keď treba niesť zodpovednosť; prvý, keď treba predchádzať dobrým príkladom a svietiť svetlom; prvý v svedomitom konaní i najťažších a najnepríjemnejších povinností, - to znamená - prvý medzi rovnými, a toto je jedným bohatstvom, radosťou, chlúbou a slávou evanjelického biskupa.

A keď som dnes do služby tejto práce inštalovaný, právom môžete žiadať i čakať odo mňa, aby som vyznal pred vami svoje cirkevnonáboženské kredo a označil i širší, cirkevno- a kultúrno-politický program, ktorý sa budem usilovať uskutočňovať v svojom účinkovaní. A tu sa povedome hlásim i k cirkevnonáboženskému kredu svojho vzácneho predchodcu, veľkého kňaza-biskupa Dra Juraja Janošku, i vôbec k programu, ktorý označil pri svojej inštalácii a ktorý hlásal a uskutočňoval, dokiaľ z vôle Božej stál na čele nášho dištriktu. Stojím na stanovisku nášho Augšburského Vyznania, ako najvernejšieho vysvetlovania Slova Božieho, najdokonalejšieho chápania kresťanstva a najideálnejšieho svetového názoru na život a svet vôbec, na časnosť i večnosť.

Pri tomto vyznaní neide mi, opakujem a prizvukujem to i pri dnešnej príležitosti, len o mrtvú literu, ktorá zabíja, - ide mi o viac; ide mi o ducha, ktorý obživuje; o ducha, ktorý živil a udržal cirkev našu v ohni vyše 300-ročného útisku, postupovania a prenasledovania, a ktorý jedine môže ju obživiť a udržať i dnes proti novým i starým, vnútorným i zovňajším nepriateľom, z prava i z ľava.

V tomto duchu chcem byť i sám živým a výmluvným svedkom evanjelia Kristovho, ako moci Božej, ktorá môže preporodiť a spasiť hriešné duše. A dbať o to, aby mu v tomto duchu bolo kázané evanjelium v chrámoch, a v tomto duchu aby mu bolo vyučované v školách, a v tomto duchu aby sa vzdelávala mládež naša v skutočné dietky Božie v spolkoch, bude mi jednou z najprvších a najhlavnejších starostí, a je mi i dnes jednou z najsrdečnejších prosieb na všetkých bratov v úrade kňazskom i v povolaní učiteľskom.

A čo rozumiem pod duchom nášho vierovyznania? „Sola scriptura“ = jedine Písmo Sväté, „sola fides“ = jediná viera, „sola gratia“ = jedine milosť Božia a „sola redemptio Christi“ = jediné vykúpenie v Kristu, - v týchto princípoch reformácie je celé naše i moje vierovyznanie; alebo, ako to na krátko vyslovil apoštol: „Všetko vo všetkom Kristus!“ – Kristus, ktorý povedal o sebe: „Já a Otec jedno jsme“. „Kdo vidí mne, vidí i Otce“. Ktorý osvedčil: „Já jsem ta cesta i pravda i život; žádný nepřichádzí k Otci, než skrze mne“. A zasľúbil: „Já jsem vzkříšení i život; kdo vĕří ve mne, byť pak i umřel, živ bude“. Kristus, pôvodca, vodca a dokonávateľ viery, vrchol zjavenia Božieho a najvyšší, konečný cieľ snaženia ľudského.

Prirodzene, všetko toto zasa len v duchu reformácie: nie mrtvá viera, ktorej dostačí volať: „Pane! Pane!“; nie povrchná zbožnosť, ktorá sa uspokojí s prázdnymi ceremoniami; nie plané stromy, ktoré nenesú ovocie. Ale viera, ktorá je mocou a premáha svet; ktorá môže urobiť z človeka nové stvorenie a vytvoriť na zemi to ozajstné obcovanie svätých, ľud Boží, horlive následovný dobrých skutkov, pravú cirkev Božiu, to kráľovstvo Božie, za ktoré sa modlíme každý deň: „Přijď království Tvé!“ Toto potrebuje dnešný vek, toto chce vidieť pri nás náš veriaci ľud, toho žiada od nás Pán: vernú reč, čisté a zdravé učenie, verné vyznávanie, bezúhonný život, bohumilé obcovanie pred ľuďmi i pred Bohom. Neohliadať sa na ľudí, nekulhať na všetky strany, neradiť sa s telom a s krvou, nerobiť kompromisy s neverou, ale v oči všetkým vedieť osvedčiť s ap.: „Nič nemůžeme proti pravdĕ ale k pravdĕ!“ (II. Kor. 13,8) a s naším Lutherom si zastať i pred mocnosťami sveta: „Tu stojím, inak nemôžem!“ S týmto stáť i padať, žiť i mrieť.

V tomto chcem byť verným príkladom všetkým, aby som všetkým mohol privolať s ap.: “Spolunásledovníci moji buďte, bratia a choďte tak, ako máte príklad na nás!“ Vieme si, bratia, predstaviť, čo by sme takto znamenali pred svetom a pre svet, ako by ožila cirkev a evanjelium Kristovo – ako dobrý kvas – nakvasilo by celú spoločnosť ľudskú, o čo krajšie, radostnejšie by bolo na zemi, o čo lepší ale i spokojnejší, šťastnejší by boli ľudia, lebo do sŕdc ľudských vrátilo by sa kus toho ztrateného rája, kráľovstvo lásky, pravdy, spravodlivosti a pokoja! K tomu ráč mne, k tomu ráč nám všetkým dopomáhať, milý náš Otče nebeský!

DEDIČSTVO 3/2004

Pre náš občasník vybral z Cirkevných listov (r. 1930/č.19) PhDr. Karol Dzuriak