ECAV Ružomberok

Jej názov je odvodený od evanjelia – dobrej zvesti o tom, že nám Ježiš Kristus získal spravodlivosť pred Bohom. My, ktorí sme pohrdli Božou láskou, pre zásluhy Pána Ježiša smieme žiť opäť v spoločenstve s Pánom Bohom. Byť evanjelikom teda znamená veriť evanjeliu, žiť podľa evanjelia. Evanjeliu verí (evanjelik je ten), kto vierou prijíma, že jeho – hriechom zašpineného a Pánu Bohu odcudzeného človeka – nebeský Otec prijíma za svoje dieťa a odpúšťa mu hriechy. A že tak robí pre obeť Pána Ježiša. S evanjeliom, stojí a padá (evanjelická) cirkev.

Evanjelium Ježiša Krista – viva vox Dei (živý hlas Boží), ktoré je v cirkvi zvestované a prisluhované (slovo a sviatosť) musí mať prednosť pred všetkými tradíciami a ľudskými názormi. Práve preto, aby cirkev bola očistená od ľudských názorov, došlo v 16. storočí k vzniku reformačného (obnovného) hnutia. Reformátori začínajú novo formovať cirkevné zbory v úsilí, aby všetko, čo sa v nich deje malo svoj základ v evanjeliu. Odmietnutím snáh reformátorov sa v 16. storočí rozpadá viditeľná jednota západnej – rímskej cirkvi a na jej pôde povstávajú rôzne konfesionálne cirkvi (konfesia – vyznanie.) Z kresťanov, ktorí sa pripojili k reformácii Martina Luthera povstala evanjelická cirkev augsburského vyznania (ľudovo nazývaná luteránska). ECAV nezaložil Luther. ECAV sa nechápe ako nová kresťanská viera, ale ako pokračovateľka prvotnej kresťanskej cirkvi, od ktorej sa stredoveká cirkev odklonila v učení i v živote. Evanjelici sa neusilovali vytvoriť nový spôsob kresťanskej zbožnosti. Naopak, dôvodom ich vzniku bola snaha o navrátenie cirkvi do takej formy (podoby), akú zamýšľal zakladateľ kresťanskej cirkvi Pán Ježiš Kristus. – Snažili sa o nadväznosť na vieru a život prvotnej kresťanskej cirkvi. Od tejto nadväznosti sa vtedajšia cirkev nesmierne vzdialila.

Evanjelici stoja v jednote so všetkými biblicky veriacimi kresťanmi všetkých čias. Reformátori videli svoju vieru a učenie v rámci jednej línie s tradíciou jedinej, svätej, všeobecnej (katolíckej) a apoštolskej Kristovej cirkvi. Preto ECAV prijíma tri kresťanské vyznania (Apoštolské, Nicejské, Athanáziovo) – ku ktorým sa hlási celá kresťanská cirkev. Okrem týchto vierovyznaní sa ECAV hlási k vierovyznaniam z čias reformácie: Je to predovšetkým Augsburské vyznanie (AV), prečítané v r. 1530 pred cisárom Karolom V. V Augsburskom vyznaní stúpenci Lutherovej reformácie vyjadrili, čoho sa chcú ako kresťania pridŕžať a proti čomu vo vtedajšej cirkvi vystupujú. AV nebolo napísané ako schizmatické vyznanie viery rebelujúcej sekty, ktorá odmieta zvyšok kresťanskej cirkvi; bolo napísané pre všetkých kresťanov a jeho cieľom bola jednota, nie rozdelenie kresťanov. Žiaľ, AV nebolo prijaté a v ňom obsiahnuté návrhy na obnovu (reformáciu) cirkvi boli odmietnuté. A tak nie „luteráni“ sa oddelili od cirkvi, oni boli z vtedajšej cirkvi „vyčlenení“.

Vierovyznanské spisy: Augsburské vyznanie i Obranu Augsburského vyznania (OAV) zostavil najbližší Lutherov spolupracovník Filip Melanchton. Ďalšie tri vierovyznanské spisy: Malý katechizmus, Veľký katechizmus a Šmalkaldské články, pochádzajú od Martina Luthera. Posledný vierovyznanský spis ECAV napísali viacerí teológovia a nesie názov Formula svornosti. Všetky tieto vierovyznanské spisy ECAV sú zhrnuté v Symbolických knihách (symbolum – vyznanie). Všetci duchovní ECAV pri nástupe do služby skladajú sľub na vernosť Písmu svätému – ako najvyššej norme života a viery a na Symbolické knihy, ktoré sú pre ECAV záväzným výkladom Písma.

V čom je osobitosť ECAV? V tom, že učenie o ospravedlnení z milosti pre Kristove zásluhy, ktoré (ospravedlnenie) prijímame vierou, je pokladané za kľúč k porozumeniu evanjelia a celého ostatného učenia cirkvi. Stredoveká cirkev učila, že pre dosiahnutie spásy je potrebné, aby človek konal dobré skutky (dával almužny, modlil sa, zúčastňoval sa náboženských obradov a pútí, pričom „odpúšťanie“ hriechov sa neraz spájalo s zakúpenie odpustkov). Luther svoje pochopenie spásy (ospravedlnenie od hriechov) formuloval takto: Jedine milosť, jedine Kristus, jedine viera. Značí to, že spása človeka nepramení z jeho konania, úsilia, či rozhodnutí. Pre spásu nemôžeme urobiť nič. Dostávame ju ako dar. Úplne zadarmo. Ježiš Kristus svojou smrťou totiž dokonale zaplatil za naše hriechy. Túto radostnú zvesť smieme prijať vierou. Vierou, ktorú v nás vzbudil Duch Svätý. Keďže sa Luther o spáse dozvedel z Písma, postavil Písmo (a nie inštitúciu cirkvi a tradíciu) za základ kresťanského života a učenia – pre jednotlivca i pre celú cirkev. Robiť dobro máme. Dobré skutky však nekonáme preto, aby sme boli spasení, ale preto, že z Božej milosti sme spasení. Nekonáme ich, aby sme pre ich konanie prišli do neba, ale z vďačnosti, že sa k nám Boh v Kristovi milostivo sklonil a daroval nám spásu. Evanjelické chápanie ospravedlnenia hriešneho človeka teda možno zhrnúť takto:
1. Boh ma pre zásluhy Ježiša Krista prijal – ospravedlnil od hriechu.
2. Božie spasenie prijímam vierou, ktorú vo človeku prebúdza Duch svätý, keď ho oslovuje Božím slovom.

Podľa evanjelikov sa toto poradie nikdy nesmie zameniť. Sú totiž i kresťania, ktorí odvíjajú svoj život od bodu: „prijal som Pána Ježiša“. Rozhodnúť sa pre Ježiša, prijať Krista, spásu od Neho, je dôležité. Avšak je to až následok toho, na čom naša viera stojí, totiž že Pán Ježiš prijal mňa. To je milosť. Základom viery – rozhodujúcim nie je moje rozhodnutie sa pre Boha, ale Božie rozhodnutie sa pre mňa. Ježiš ma prijal a stálo ho to život. Ak by to nebol urobil, nemal by som čo prijať. Moja viera by sa nemala kde zachytiť. Práve preto, že sa Boh pre mňa rozhodol, smiem a mám s vďakou prijímať Jeho lásku.

Porozumenie ospravedlnenia sa odráža aj v evanjelickom ponímaní sviatostí. Podľa evanjelikov nepôsobia magicky. V stredoveku byť pokrsteným znamenalo priam automaticky získať vstupenku do neba. Úloha viery bola podceňovaná. Hlavný dôraz bol na vykonaní krstu. O tom, že krst treba žiť, že požehnanie krstu sa nám dostáva len živou vierou, nie samotným vykonaním krstu, sa temer nehovorilo. Viaceré súčasné cirkvi chápu krst iba ako symbol, len ako akt poslušnosti Božiemu slovu a vďaky za to, že ma Pán Boh prijal. Byť pokrstený pre tieto cirkvi znamená navonok manifestovať, že človek uveril Bohu.

Evanjelici veria, že krst nie je iba prázdny symbol, iba akási formula, ale že v krste sa skutočne niečo deje. Spasenie, ktoré udialo Ježišovou obeťou na kríži na Golgote pre celý svet (t. j. ľudí, ktorí žili v dobe Ježiša, pred ňou i po nej) sa v krste dostáva jednotlivcovi osobne. Keď pri krste znie Božie zasľúbenie: „Kto verí a dá sa pokrstiť bude spasený", evanjelici veria, že naozaj sa čosi deje: Pán Boh „zažal“ v pokrstenom nový život. Samozrejme, je potrebná viera, ona však nerobí krst platným/neplatným. Jeho platnosť záleží od vernosti Božieho slova; čo v ňom Boh hovorí, to sa aj stane. Viera len prijíma požehnanie – úžitok krstu. Vysvetlime to na príklade: Keď snúbenci stoja pred oltárom, ešte nie sú manželmi. Vo chvíli, keď farár prehlási: „Váš kresťanský manželský záväzok požehnávam a Vaše manželstvo za riadne kresťanské manželstvo vyhlasujem“, stávajú sa manželmi. Farárovo slovo vyrieknuté v moci jeho úradu „dalo vzniknúť“ manželstvu. Práve tak Božie slovo zasľúbenia zrodí nový život. Manželstvo, ktoré sme spomínali je platné aj keby jeden zo snúbencov doň vstupoval zo ziskuchtivosti, zlých motívov alebo len formálne. Formalizmus, či zlé motívy nerobia manželstvo neplatným – „len" bránia požehnaniu – úžitku manželského zväzku pre oboch zosobášených. Rovnako krst nie je závislý od formálnosti, či neformálnosti viery, ale od moci Božieho slova. Ak krst nežijeme – neveríme Božiemu zasľúbeniu, on sa nestane neplatným, „len“ neprijmeme požehnanie krstu. Pokým odvíjam svoj život viery od bodu: „prijal som Pána Ježiša Krista", vo chvíľach, keď zhreším, spoznávam, že na tom nemôžem stavať. Koľkokrát sme vyznávali svoje hriechy, a predsa je pravdou, že padáme znova a znova. Keď však môj život stojí na istote: Pán Boh ma prijal skôr ako som mu ja vedel povedať svoje áno, môžem sa na túto Božiu lásku spoľahnúť i v najťažších pokušeniach a pádoch. Ježiš ma miloval a zomrel za mňa bez toho, aby si odo mňa na to „pýtal povolenie“. V krste mi o svojej láske dal celkom konkrétne vedieť. Ak nás táto Božia dobrota nevedie k vďačnosti, dôvere, k prijímaniu Božej lásky a poslušnosti voči Bohu, je to signál, aby sme skúmali svoju duchovnú citlivosť. Iba duchovne necitlivý človek totiž zostane k Božej láske ľahostajný. A to je cesta do záhuby. Kto sa vzďaľuje Bohu – prameňu života a spásy, môže dôjsť len do zahynutia. Bolo by totiž pomýlené chápať Božiu milosť tak, že nech si žijem akokoľvek, keď som prijal sviatosť krstu, Boh ma musí spasiť, lebo On nič iné ako milovať nevie.

Aj druhú sviatosť, Večeru Pánovu (VP) – eucharistiu, evanjelici nechápu ani magicky, ani čisto symbolicky. Stredoveká ľudová zbožnosť verila, že víno a chlieb sa kňazovým požehnaním menia na hmotné telo (mäso) a krv Kristovu. To reformácia odmietla ako biblicky neprimerané chápanie VP. Luther odmietol však aj opačný extrém – t. j. iba symbolické ponímanie VP, podľa ktorého sa vlastne pri nej nič nedeje, ona je len pečaťou nášho vzájomného spoločenstva. Dá sa povedať, že je len akousi spomienkovou slávnosťou na to, čo Kristus pre nás pred stovkami rokov vykonal. Ak by sme mali lepšiu vieru, tak celý akt VP by bol vlastne zbytočným „duchovným divadlom“.

Ako evanjelici a. v. veríme, že vo Večeri Pánovej je Pán Ježiš naplno prítomný. Keď mám v ústach víno a chlieb, nezmenia síce svoju hmotnú podstatu, ale verím, že v nich prijímam Kristovu obeť. Božie odpustenie nie je pre mňa iba dávnou históriou, ale vo chvíli prijímania chleba a vína – Ježišovho tela a krvi, je nanovo živou udalosťou. Toto odpustenie je pre mňa v tejto chvíli také živé – skutočné, ako skutočnými sú chlieb a víno v mojich ústach.

VP je zaiste aj výrazom spoločenstva medzi kresťanmi navzájom. No tak ako platí, že Pán Boh prijal mňa, a až preto som mohol prijať som ja Jeho, podobne vo VP je hlavný dôraz na Božie odpustenie, ktoré sa nám v nej – vo viere prijímanom Kristovom tele a krvi – dostáva a až ten ďalší dôraz na spoločenstvo bratov a sestier navzájom.

Pre ECAV je charakteristický práve uvedený pohľad na sviatosti. Veríme, že súhlasí s Písmom svätým a správne hovorí, čo to je milosť daná nám v Kristovi, ktorú prijímame vierou. Lutherovo: jedine Písmo, jedine milosť, jedine Kristus, jedine viera je evanjelickou tradíciou. Rozumieme pod ňou živú vieru našich (už) mŕtvych predkov. Na rozdiel od toho je tradicionalizmus mŕtva viera živých (súčasných ľudí, aj niektorých členov ECAV). O tradicionalizme musíme hovoriť vždy, keď sa ľudia viac odvolávajú na luteránsku tradíciu, ako sa ju snažia naplniť. Keď nežijem s Písmom a z Písma (podľa neho), nepočínam si ako evanjelik, hoci by som mal písomné potvrdenia o tom, že som bol v ECAV pokrstený, konfirmovaný, či sobášený. Ak sa spolieham na seba, na svoje „náboženské výkony“ (napr. na účasť na cirkevných podujatiach), alebo na to, koľko dobra som vykonal pre ďalších ľudí, a nie na Kristove zásluhy, aj vtedy sa evanjelikom nazývam márne.

Keď verím len vtedy, keď mi je ťažko, viera mi je iba prostriedkom získavania výhod od Boha a nie mojím postojom vo chvíľach radosti i skúšok, nemôžem sa považovať za evanjelika. Mnohí to tak robia, no žijú vo falošnej istote.

Reformácia chcela zmariť všetky takéto falošné istoty, napr. spoliehanie sa na odpustky. Ak dnes v ECAV neraz prevláda tradicionalizmus nad luteránskou tradíciou (jedine: Písmo, milosť, Kristus, viera), nie je to dôvod k zavrhnutiu tejto tradície. Keď necháme fľašu džúsu na letnej páľave, namiesto osviežujúceho nápoja sa napijeme len teplej „žbrndy“. Nie v džúse je však chyba, ale v jeho použití. To, že nefunguje systém, nie je dôvodom k zavrhnutiu princípov, podľa ktorých by mal fungovať. Luther nechcel vytvoriť nejaký triumfalistický luteranizmus, ktorým by sme sa mali vystatovať. Vonkoncom mu nešlo o to, aby sme pobehovali v tričku „I love Luther“. Išlo mu o návrat k Písmu, k milosti, ku Kristovi, k životu z viery a vo viere v evanjelium. K takému životu, aký chce Kristus pri nás vidieť, k životu, o aký sa usilovali prví kresťania. Išlo mu o to, aby čo najviac ľudí spoznalo Božiu milosť v Ježišovi Kristovi.

Kresťanstvo – kresťanská cirkev nezačala až reformáciou. Preto všetko to, čo bolo v kresťanskej cirkvi do začiatku reformácie dobré, čo neprotirečilo Kristovmu evanjeliu, je aj naším – evanjelickým dedičstvom. V nejednom z dnes existujúcich novších kresťanských smerov sa na toto nepamätá. Tieto cirkvi vystupujú tu a tam až tak extrémne, ako by ony boli prvou generáciou skutočných kresťanov. A to je blud. Evanjelici sa pokúsili nadviazať na Písmo sväté, na životný štýl Kristov, apoštolov a prvotnej cirkvi. Pokúsili sa rozdúchať pochodeň, ktorá v dobe, keď sa objavili reformačné myšlienky, len tlela a odovzdať ju ďalším generáciám opäť horiacu – plnú Kristovo svetla. To je v súčasnosti aj našou úlohou.

Autor: M. Šefranko, zdroj: http://ecavba.sk/detail.php?id=2024

http://ecavba.sk