ECAV Ružomberok

„Preto povedz Izraelcom: Ja som Hospodin a vyvediem vás spod egyptských bremien, vyslobodím vás z otrockej služby a vykúpim vás s vystretým ramenom a veľkými súdmi. Prijmem vás za svoj ľud, budem vám Bohom a poznáte, že ja som Hospodin, váš Boh, ktorý vás vyslobodil spod egyptských bremien. Vovediem vás do krajiny, ktorú som s pozdvihnutou rukou prisahal dať Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi, a dám vám ju do vlastníctva; ja som Hospodin!“ Text: 2Mojž 6:6–8

Zdá sa, že my, evanjelici, máme každý rok dva veľké opakujúce sa problémy. Tým prvým je večná otázka: Kedy vlastne začína pôst? Rôzne naše evanjelické kalendáre podávajú protichodné informácie. A potom vyjde v celocirkevnom časopise článok o tom, že náš pôst vlastne ani netrvá 40 dní a podobne. Dávno pred reformáciou bol stanovený začiatok pôstu na stredu pred prvou pôstnou nedeľou.

Luther pôst nijak nemenil, iba mu dal nový biblický rozmer. Pôst pre nás evanjelikov teda začína v tzv. Popolcovú stredu. Ak budeme rátať dni do veľkonočnej nedele, vyjde nám presne 46 dní. Musíme si však uvedomiť, že nedele sú z pôstneho obdobia vyčlenené – i keď majú názov „prvá, druhá, tretia... pôstna“. Pôstnych nedieľ je šesť. Každá jedna nedeľa je oslavou Kristovho vzkriesenia (prvý deň po sobote). Môže sa to zdať značne rozporuplné: šesť dní tichého pôstneho času a odrazu nedeľa ako oslava Kristovho vzkriesenia.

Žiaden rozpor v tom však nie je. Práve naopak! Šesť dní si uvedomujeme a pripomíname Ježišovo utrpenie a smrť, ktorú sme Mu spôsobili; aby to všetko mohlo vyvrcholiť do plnosti Jeho diela. Veď Pán Ježiš nielen zomrel, ale aj vstal z mŕtvych a dnes žije a ja k Nemu môžem pristúpiť. V celosti týždňa teda môžem prežiť celosť Jeho diela spásy. Ďalší problém pre nás evanjelikov je, že nevieme a sami seba sa pýtame: „Čo mám vlastne v pôste cítiť? Čo mám v pôstnom období prežívať?“ Toto je omnoho vážnejšia otázka, ako tá prvá.

Toto je to, o čom treba hovoriť. Ja osobne vidím dobrú odpoveď v udalostiach, ktoré sa diali v Egypte za dní Mojžiša. Alebo tiež v udalostiach, ktoré sa diali po krste Pána Ježiša. Pre mňa je pôstny čas časom, kedy je človek volaný na púšť. Púšť je opustenie statusu egyptského otroka. Je to odchod od hriechu do prítomnosti Boha. Toto má platiť v každom dni nášho života, ale v pôste si to môžem neustále pripomínať. Pôstny čas je čas, kedy nás Pán Boh volá na púšť. Je to príležitosť, kedy si viac môžem uvedomiť, že Egypt nie je to, čo pre mňa pripravil Boh. Môj Pán ma práve z Egypta chce vyviesť a pripravený je už Kanaán. Ešte stále som v Egypte, ale je tu východisko. A ja sa radujem z toho, že Boh ma neodhadzuje od seba, ale v Ježišovi Kristovi ma prijíma.

Tam vtedy v Egypte musel byť Mojžiš veľmi odvážny. I keď minimálne raz sa musel cítiť nesmierne trápne. Keď sa ho faraón pýtal, čo tam vlastne budú robiť, ako budú na púšti Bohu slúžiť, Mojžiš odpovedá: „My sami ešte nevieme, čím budeme slúžiť Hospodinovi, kým tam neprídeme.“ (2Mojž 10:26) Myslím si, že toto bol pre Mojžiša veľmi trápny moment. Vyjednáva s faraónom a potom priznáva, že nemá potuchy, čo vlastne budú na púšti robiť. Rovnako trápne sa možno cítime aj my, keď dostaneme otázku: „Ako bude v nebi?“ Ale niekedy sa môžeme cítiť v rozpakoch, keď sa nás niekto spýta: „Prečo chodíš do kostola?“ A patria sem aj tieto opakujúce sa otázky: Ako sa mám cítiť v Božej prítomnosti (na púšti)? Prečo by som mal ísť do Božej blízkosti? alebo: Čo mám prežívať v pôste?

Mojžiš si uvedomuje i biedu Egypta, i nádheru slobody tých, ktorých oslobodzuje Hospodin. Mojžiš vidí Egypt, v mysli vidí Sinajskú púšť a čosi tuší o Kanaáne. Mojžiš v tom má jasno. Vie, čo urobí. Túži po „púšti“ – po Božej blízkosti a záchrane. A týmto je aj pre nás príkladom, ako prežiť pôst. Vladimír Kunovský zb. farár vo Veličnej

ECAV Ružomberok