Milí čitatelia, drahí bratia a sestry, chcem Vás v tomto predvianočnom čase srdečne pozdraviť a zároveň povzbudiť k pozorovaniu vecí, ktoré sa nám v tomto predvianočnom období neponúkajú tak vtieravo ako tovar vo výhladoch nákupných centier a ani tak hlasno ako koledy, ktoré sa vznášajú nad šunkou, banánmi, či vianočnými kolekciami. A hoci nadpis znie trochu nebezpečne, verím, že po dočítaní tohto čísla dedičstva budete naplnení radosťou a pokojom.

Nadpis trochu naznačuje tému úvodníka, nebudem však hovoriť o nebezpečenstve žlčníkového záchvatu z prejedenia sa, ani o nebezpečenstve zadlženia rodiny, v predvianočnom čase či o nebezpečenstve podpálenia vianočného stromčeka.

Chcem pripomenúť „nebezpečenstvá“, ktoré si väčšinou vôbec neuvedomujeme. Sviatočné dni nás obvykle vyhodia z pracovného stereotypu všedných dní a poskytnú nám viac času byť s tými, ktorých sme z objektívnych príčin počas roka často obchádzali. Takýto čas prináša so sebou aj nebezpečenstvo. Môžu tak zrazu na povrch vyplávať problémy, ktoré boli v priebehu roka prekryté povinnosťami všedných dní. Užitočné informácie o tom, ako to v rodine na Vianoce zvládnuť môžete nájsť na stránkach tohto čísla v rozhovore s psychologičkou PhDr. Jankou Maťašovou. Vráťme sa však k téme. Vianoce sa mi niekedy javia ako vysoký vrch, na ktorý vedie náročná cesta príprav, organizovania a pachtenia sa. To všetko s jediným cieľom – aby boli Vianoce sviatkami lásky, rodinnej pohody, štedrosti a pokoja. Otázkou však je, aký je to pokoj, keď na ceste za ním prežívame stres a množstvo nepokoja.

Cesta k Vianočnej pohode je namáhavá a náročná. Treba však povedať aj to, že ešte nebezpečnejší ako výstup na vianočný vrch, je samotný pobyt na tomto vrchole. Môže sa totiž stať, že po tom, ako s vypätím fyzických i psychických síl vylezieme na tento vianočný vrchol, stretneme sa tam s prázdnotou, ktorá nás na tomto vrchu bude čakať. Je to tá chvíľa, keď sú darčeky rozbalené, jedlá dojedené a Tichá noc odspievaná. Mnohí vtedy pocítia prázdnotu a opäť sa v nich ozve smäd po zmysluplnom naplnení života a smäd po dobrých vzťahoch v rodine. Mnohí si vtedy so smútkom uvedomia, že ani Vianočný pokus nájsť v rodine kúsok raja nevyšiel. Uvedomíme si, že tam dole, pod tým vianočným vrcholom, na nás zajtra opäť čaká realita nevyriešených problémov, povrchných a naštrbených vzťahov. Vianoce v sebe nesú nebezpečenstvá.

Minimálne jedno však môžme určite považovať za pozitívne. Je to nebezpečenstvo zmeny. Pocit smädu nás totiž núti hľadať prameň. A tiež každé vybočenie zo stereotypu má v sebe potenciál k zmene. V 2. knihe Mojžišovej čítame príbeh o tom, ako Mojžiš odbočil zo stereotypu pastierskeho života. Odbočil z cesty, po ktorej pred tým kráčal veľakrát. Chcel si pozrieť zvláštny úkaz na neďalekom kríku, ktorý pred tým tiež videl možno stokrát. Teraz však bol ten krík iný. V tej chvíli si Mojžiš iste neuvedomoval, akú zmenu týmto vybočením vo svojom živote začal, že dal Bohu príležitosť, aby ho oslovil. Majme počas týchto sviatkov otvorené oči nielen pre žiaru umelého osvetlenia, ale aj pre horiace kríky.

Je isté, že Boh pre každého, kto je ochotný odbočiť z cesty zabehaných stereotypov, pripravil aj v čase tohtoročných sviatkov horiaci krík ako príležitosť k osloveniu i k zmene. Nanovo sa započúvajme do hlasu, ktorý hovorí tú dobrú zvesť: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; čiňte pokánie a verte v evanjelium“. Buďme preto vnímaví a pripravení podstúpiť aj to riziko, že v nás Boh niečo počas týchto sviatkov zmení. Prajem Vám radostné, pokojné, ale aj zmenou nabité sviatky a požehnané vykročenie v ústrety Pánovmu roku 2011. David Bázlik