![]() |
Kronika roku 2010
|
Úvod História Kázne v r. 2010 Kázne v r. 2009 Kázne v r. 2008 Kázne v r. 2007 Kázne v r. 2006 Kázne v r. 2005 Kronika 2010 Kronika 2009 Kronika 2008 CD spevokolu Zborový občasník Cirkev a ekuména Kresťanský život Modlitby Konfirmácia Recenzie Stručne Vierouč. minimum Oznamy Knižnica Odkazy na weby English Deutsch Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku A. Bernoláka 11 Ružomberok PSČ: 034 01 044/432 21 98 ruzomberok@ecav.sk |
DEDIČSTVO 1/2010 - Žilinská synoda - história (2. časť) 14.6.2010 - ECAV Ružomberok Za
dozorcu zastupujúceho záujmy nemeckých veriacich v stredoslovenských
banských mestách synodáli zvolili Pavla Lentza. Gemerský seniorát mal
vlastné zákony, potvrdené po synode palatínom. Superintendenti ako
najvyšší predstavitelia cirkvi mali dbať na čistotu učenia a liturgie
na území podliehajúcom ich právomoci (každý nimi ordinovaný novokňaz
musel podpísať Knihu svornosti), disponovali rozsiahlou (nie však
neobmedzenou) súdnou mocou v cirkevných záležitostiach, boli zástancami
a obrancami práv a záujmov cirkvi navonok, za podpory a pomoci
svetských autorít. Konzistoriálne riadenie cirkvi so zastúpením ordinovaných a neordinovaných sa na Žilinskej synode ešte neujalo, pokus o inštitucionalizáciu kolektívneho modelu vedenia cirkevných záležitostí vykonala synoda v Šintave (1622), ale ani tento sa nepresadil. Až sto rokov po Žiline sa ako kolektívny riadiaci orgán, spájajúci po dva dištrikty a s paritným zastúpením ordinovaných i neordinovaných, utvorili v Ružomberku v apríli 1707 konzistóriá, stojace po boku superintendentov. Ani vzťah medzi autoritou ordinovaných a neordinovaných v cirkvi nenašiel ešte v Žiline uspokojivé odpovede a prechádzal ďalšími procesmi hľadania odpovedí, riešení, i polemikami. Podstatné, historicky nemenné a závažné však bolo, že evanjelici v Uhorsku po niekoľkých desaťročiach dosiahli ustanovenie vlastnej samostatnej cirkevnej organizácie, kodifikovanej zákonmi a nezávislej od katolíckej cirkvi. Stalo sa tak zároveň s potvrdením a zabez-ečením vieroučnej čistoty a jednoty, čo bolo nevyhnutnou podmienkou ďalšej existencie cirkvi ako životaschopného organizmu. Ovocie synody blahodarne pôsobilo po celé desaťročia a stalo sa inšpiráciou pre potomkov pokúšajúcich sa o storočie neskôr vzkriesiť k životu cirkev oslabenú prenasledovaniami. Ešte v roku 1614 nasledovali príklad Žiliny evanjelici na východnom Slovensku, ktorí zvolali synodu do Spišského Podhradia. Superintendenti v duchu synody prijali ešte v októbri 1610 vysvetlenie jej kánonov na spoločnej schôdzke v Bytči. V januári 1612 sa zamýšľali nad posilením ochrany cirkvi ustanovením zboru defenzorov podľa českého vzoru. Eliáš Láni ešte v tom istom roku vydal svoj preklad Lutherovho Malého katechizmu, ktorý v januári 1613 aj ostatní superintendenti schválili ako jednotný pre celú cirkev, v ktorej sa stal základnou učebnicou náboženskej výchovy. Zamýšľali sa nad zjednotením dištriktuálnych zákonov a vydaním Saskej agendy, jednotnej liturgickej úpravy pre celú cirkev. Synoda vyvolala reakcie aj na druhej strane. Prvým bol ostrihomský arcibiskup a kardinál František Forgách, ktorý, parodujúc vystúpenie Martina Luthera, pribil na dvere korunovačnej katedrály sv. Martina v Bratislave ostrý a nevyberaný protest a útok proti autorite synody a superintendentov, spojený s hrozbou cirkevnej kliatby. Kultivovanou, biblickou argumentáciou podopretou apológiou, odpovedal na Forgáchovo aprílové posynodálne vystúpenie Eliáš Láni. Svoju „Apologiu pro Synodo Solnensi“ vydal ešte v tom istom roku v Košiciach. Arcibiskupovi sa dostalo odpovede aj od palatína Thurza, ktorý ostro reagoval v súkromnom liste Forgáchovi, napísanom na konci mája 1610 zo Sedmohradska. Thurzo sa postaral aj o vydanie a rozšírenie Lániho apologetického spisu. Inštitucionálnou odpoveďou na kánony Žilinskej synody zo strany katolíckej cirkvi bolo zvolanie synody do Trnavy v auguste 1611, považované za začiatok sústredenej protireformácie v Uhorsku. Nenávisť sa obrátila aj proti Lániho redakcii Lutherovho katechizmu, ničenému a pálenému, z ktorého prvého vydania sa do r. 1634 údajne nezachoval ani jeden exemplár. Synodálne články vyšli tlačou ešte v roku 1610 a ešte o sto rokov neskôr považovala ružomberská synoda i Daniel Krman ml. za dôležité, aby jej kánony v súbornom vydaní s článkami spišskopodhradskými a ružomberskými boli opätovne vydané. Exemplár z kauderovskej žilinskej tlačiarne odovzdal Daniel Krman ml. ako dar švédskemu kráľovi Karolovi XII. počas osobnej audiencie v poľnom tábore jeho vojsk v auguste 1708. Krman toto vydanie synodálnych kánonov doplnil vlastným latinským veršom, v ktorom zvečnil význam i pamiatku tejto epochálnej udalosti: „Žiline pripojilo sa Podhradie, obom Ružomberok, poriadkom, zákonom a svätým náboženstvom. Slovenský nemeckému pripojil sa i národ maďarský. Čo môže byť krajšie, než keď sa títo traja spoja? Nemec prispeje cirkvi vkusom, Slovák umom, Maďar silou, nielen menom, ale ešte viac skutkom.“ Autor: Dr. Karol Dzuriak ![]() Juraj Thurzo ![]() Apológia ECAV Ružomberok |
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok |