Uskutočnenie Žilinskej synody, vznik samostatnej cirkevnej správy a organizácie evanjelikov v Uhorsku umožnil na jednej strane rozmach reformačného učenia (90 % obyvateľstva krajiny sa na prelome 16. a 17. storočia hlásilo k Reformácii), na druhej strane priaznivé spoločenské a politické pomery po uzákonení náboženskej slobody krajinským snemom v Bratislave na jeseň 1608, ktorý potvrdil výdobytky Bocskayovho povstania. Slovenskí, nemeckí a maďarskí evanjelici augsburského vyznania museli v tom čase vyriešiť niekoľko vážnych otázok, týkajúcich sa ich duchovného života. V prvom rade šlo o utvorenie samostatnej a úplnej cirkevnej organizácie, nezávislej od katolíckej cirkvi.

Okrem cirkevných zborov už existovali vyššie jednotky – senioráty, kontuberniá, bratstvá kazateľov slova Božieho (Liptovské kontubernium od začiatku 60. rokov 16. storočia), ich predstaviteľov však ešte v úrade potvrdzovali katolícki archidiakoni, z čoho pramenil celý rad nábožensky a vieroučne podmiene- ných sporov. Bolo potrebné ustanoviť najvyššie cirkevné orgány a predstaviteľov, vymedziť ich právomoci, zriadiť cirkevné súdnictvo, upraviť pomer medzi neordinovanými a ordinovanými v cirkvi, zabezpečiť správu cirkevného majetku. Rovnako dôležitým sa ukázalo potvrdenie vieroučnej čistoty v duchu lutherskej ortodoxie na základe viero- učných spisov obsiahnutých v Knihe svornosti.

Evanjelici augsburského vyznania v tom čase prekonávali teologické zápasy jednak s kalvinizmom a jeho stopami v učení a praxi niekto- rých vlastných cirkevných zborov, jednak s odchýlkami a smermi v rámci vlastného učenia. Okrem toho sa neustále museli boriť s teologickým spochybňovaním svojej vierouky zo strany katolíckej cirkvi, napádajúcej najmä Knihu svornosti pod rúškom obvinení zo šírenia nového, panovníkom a snemom nepovoleného učenia. Prípravné rokovania evanjelického duchovenstva, smerujúce k zvo- laniu synody, sa uskutočnili v ok- tóbri 1608 – auguste 1609 v Žiline, Považskej Bystrici, opätovne v Žiline, Mošovciach a Sučanoch. Posledné tri boli riadnymi konventami Hornotrenčianskeho kontubernia, iniciatívne vystupujúceho v záležitostiach pripravovanej synody. Spoločným menovateľom porád a konventov boli požiadavky oslobo- denia evanjelických kňazov od daní, odstránenia vplyvu rímskeho kléru (kanonických vizitácií a platenia katedratikumu a i.), obnovenia dôchod- kov pre evanjelické duchovenstvo z poľností zabraných zemepánmi, založenia krajinskej teologickej akadémie pre prípravu ordinovaných, práva na voľbu superintendentov (ostatne zaručeného zákonným článkom z r. 1608, ktorého uplatnenie mali presadiť a zabezpečiť svetskí patróni, zástupcovia evanjelickej šľachty a magistrátov).

Gróf Juraj Thurzo, uhorský palatín (druhý evanjelik v tomto najvyššom krajinskom úrade po zosnulom Šte- fanovi Illésházym), písomne, listom z 13. marca 1610, pozval ordinovaných, svetské osoby, zástupcov seniorátov, stolíc a slobodných kráľovských miest z desiatich preddunajských stolíc (v podstate územia západného a stredného Slovenska a priliehajúcich pohraničných oblastí dnešného Maďarska) na rokovanie synody do Žiliny. Samotná synoda sa uskutočnila v posledných marcových dňoch a okrem domáceho duchovenstva boli prítomní aj teológovia zo sliezskeho Břehu a Wittenbergu a jeden z Viedne. Svetský i duchovný stav z domácich stolíc mal paritné zastúpenie, Liptov zastupovali Benedik Pongrácz a Michal Okolicsányi ako predstavitelia patronátnej stoličnej šľachty, Martin Mokošíni z Liptovskej Teplej a Krištof Mašurkius z Nemeckej Ľupče. Väzby na Liptov a Ružomberok mal aj Florián Duchoň, dvorný kazateľ vdovy po zosnulom Illésházym, Kataríny Pálffyovej). Problémom sa ukázala byť účasť stredoslovenských slobodných banských miest (Kremnice, Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice, Pukanca, Novej Bane, Banskej Belej a Ľubietovej), združených po svetskej i cirkev- nej stránke v samostatnej organizácii a s vlastnými zákonmi. Podľa Thurzovej interpretácie bol pozývací list na synodu zaslaný aj banským mestám.

Ich nevôľu nad rozhodovaním syno- dy „o nás bez nás“ napokon palatín diplomaticky vyriešil listom, v ktorom ich žiadal, aby sa riadili vlastnou cir- kevnou ústavou a boli pripravené bo- jovať po boku troch nových, synodou ustanovených superintendencií proti „spoločnému nepriateľovi“. Synodáli ustanovili tri superintendencie a zvolili ich superintendentov – Liptov, Orava a rozsiahla Trenčianska stolica mali na čele Eliáša Lániho, od r. 1608 bytčianskeho farára a Thurzovho dvorného kazateľa, zároveň aj seniora Hornotrenčianskeho kontubernia. Láni bol rozhodným presadzovateľom čistoty augsburského vyznania na báze Knihy svornosti, vynikol ako cirkevný spisovateľ, obranca cirkvi a tvorca cirkevnej poézie i teologickej spisby.

Bol toho istého razenia, ako o sto rokov neskôr jeho nasledovník Daniel Krman ml. Turcu, Zvolenskej, Hontu a Novohradu na základe voľby predsedal Samuel Melík z Brezna, Bratislavskú, Nitriansku a Tekovskú stolicu od synody ako superintendent spravoval bojnický prepošt Izák Abrahamides. Okrem toho nad slobodami nemeckých cirkevných zborov v po- sledne menovanej superintendencii mal bdieť ako dozorca Šimon Heuchlin, tú istú funkciu pre maďarských veriacich zastával Štefan Kurti.