ECAV Ružomberok

Jedna línia rodu Révaiovcov, ktorú reprezentujú najmä Fraňo I. Révai a jeho vnuk Peter Révai, priniesla do slovenského evanjelického života pozoruhodný vklad, ktorý si zaslúži osobitnú zmienku i pri 400. výročí Žilinskej synody.

Pohľady na čas reformácie a protireformácie sú neraz spojené aj s hodnotením účasti šľachtických rodov na tej či onej strane historického pohybu, ktorého cieľom bolo očistiť kresťanstvo od rozličných nánosov a pozícií, ktoré nezodpovedali biblickým zásadám či posolstvu evanjelia. V tomto kontexte bol v minulosti aj v súčasnosti viackrát hodnotený i rod Révaiovcov: vytýkala sa im a dodnes vytýka ústup z reformačných pozícií a účasť na strane protireformácie. Tlak viacerých príslušníkov rodu, ktorý sa usilovali rekatolizovať evanjelictvo v Turci, je historicky dokumentovaný a nespochybniteľný. Prejavil sa najmä v činnosti Fraňa V. Révaia (? – 1657), ktorý sa podieľal na nekompromisných zásahoch proti evanjelikom v Turci v 1. polovici 17. storočia. Neraz sa práve prostredníctvom jeho protireformačných pozícií a postupov charakterizujú Révaiovci ako celok. Takáto charakteristika je však historicky nepresná, a preto je žiaduce ju korigovať.

Nie všetci Révaiovci v 1. polovici 17. storočia konvertovali na katolicizmus. Popri katolíckej línii existovala naďalej i evanjelická línia, ktorá sa významným spôsobom podieľala na obranách náboženských slobôd, ako aj prenasledovaných alebo väznených osobností. Podporovala evanjelické zbory a školy, pomáhala obnovovať a brániť náboženské slobody.

Evanjelickú líniu, ako je známe, v révaiovskej rodovej tradícii založil, formoval a rozvíjal Fraňo I. Révai (1489 – 1553), podpalatín uhorského kráľovstva, ktorý sa stal známym korešpondenciou s Martinom Lutherom. Medzi Sklabinským hradom a Wittenbergom prebehla pozoruhodná výmena náhľadov, ktorá priviedla Fraňa I. Révaia na stranu augsburského vyznania a k jednoznačnej podpore šíriacej sa reformácie. Dokladá to okrem iného štúdium Révaiových synov na bardejovskom latinskom evanjelickom gymnáziu pod vedením výnimočného pedagóga – učiteľa Uhorska Leonarda Stöckela, ale i podpora Révaiovcov (za účasti kňazov Turčianskej a Liptovskej stolice) Stöckelovým posmrtne vydaným publikáciám – napríklad Postille (Bardejov, 1596).

V Bardejove študoval i horlivý evanjelik, vynikajúci predstaviteľ révaiovského rodu, vnuk Fraňa I. Révaia Peter Révai (1568 – 1622), ktorý sa významným spôsobom podieľal na vývoji evanjelického života v Uhorsku. Mal blízko k Eliášovi Lánimu, učiteľovi v Strážkach, neskôr evanjelickému farárovi v Mošovciach, ktorého podporoval v deväťdesiatych rokoch 16. storočia v jeho polemikách a zápasoch s kryptokalvinistami. Láni odmietal zákaz obrazov a biblických výjavov v evanjelických kostoloch. Požadoval, aby boli nástrojom šírenia evanjelia a nestali sa predmetom modloslužby. V polemickom spise Defensio Libertatis Christianae (Bardejov, 1599) Láni v predhovore adresovanom Petrovi Révaiovi a Fraňovi II. Révaiovi vyjadril vďačnosť za podporu vydania jeho publikácií.

Peter Révai významne podporil Eliáša Lániho, keď v marci roku 1608 predniesol v Turčianskom Svätom Martine návrh na prijatie Knihy svornosti ako platformy pre zjednotenie evanjelikov v Uhorsku. Lániho a Révaiova iniciatívy sa stali východiskom pre prípravné porady i rokovania Žilinskej synody v roku 1610, a tým aj pre utvorenie evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku. Peter Révai podpísal a pečatil Zákony Žilinskej synody ako druhý v poradí, hneď po Jurajovi Turzovi. Evanjelictvo bránil a podporoval aj po Žilinskej synode. V roku 1617 sa zúčastnil s viacerými predstaviteľmi šľachtických rodov na slávnostiach stého výročia reformácie v Bytči.

Peter Révai patril k najvýznamnejším osobnostiam súvekého Uhorska. Študoval na univerzite v Štrassburgu, kde sa stal magistrom filozofie. Od roku 1598 bol turčianskym županom, niekoľkokrát kráľovským komisárom, kráľovským radcom, dvormajstrom, dverníkom a stolníkom, strážcom uhorskej koruny.

Bol milovníkom kultúry a umenia, a rešpektovaným vedcom. Matej Bel ho dával za príklad súvekej vede, pretože dôsledne uplatňoval štúdium prameňov a na ich základe napísal významné diela súvekej uhorskej historiografie, napríklad rozpravu o uhorskej korune De sacra corona regni Hungariae... brevis commentarius (Augsburg, 1613). Dielo neskôr rozpracoval do široko koncipovaného spisu o uhorských dejinách De monarchia et sacra corona regni Hungariae centuriae septem (Frankfurt am Main, 1659), ktoré – ako vôbec prvé v uhorskej historiografii – vysoko oceňuje slovanské etniká vtedajšieho Uhorska, ich starobylosť, ako aj ich rolu vo výstavbe uhorského štátu. Na základe Révaiovho diela sa neskôr rodili národné obrany a národnoobrodenecké koncepcie slovenských dejín, napríklad známa Apológia Jána Baltazára Magina, označovaná za prvú slovenskú národnú obranu. Pozoruhodné je, že poznal slovenský jazyk; úradnú korešpondenciu svojich panstiev viedol v kultivovanej predspisovnej slovenčine.

Diela Petra Révaia sa vyznačujú dôkladnou znalosťou Biblie, mnohými biblickými a teologickými citátmi. Podľa Jána Ďuroviča bol hlboko zakorenený „vo svete Písma, cirkevných otcov, vo veciach viery a cirkvi. Prejavil to okrem iného účinnou podporou cirkvi“.

Peter Révai problematiku protestantizmu, vedeckej spisby aj politické dianie sledoval v širších európskych súvislostiach. Svedčí o tom – okrem iného – jeho priateľský vzťah s Jánom Jesseniom (1566 – 1621), významným lekárom, rektorom univerzít vo Wittenbergu a v Prahe, obrancom protestantizmu a ideológom českého protihabsburského pohybu, s ktorým sa zoznámil v roku 1608 počas svojho pražského pobytu a neskôr s ním korešpondoval.

Protestantskú orientáciu Petra Révaia – jeho pevné postoje pri obrane evanjelického života a náboženskej slobody v Uhorsku predstavil dvorný kazateľ Révaiovcov, farár vo Sv. Helene v Turci, Rafael Hrabetius, a to v kázni, ktorá odznela na jeho pohrebe v Turčianskom Svätom Martine v roku 1622. Knižne vyšla pod názvom Oratio fvnebris In sollenibus exequiis... Petri de Reva (Košice, 1623).

Petra Révaia po jeho smrti statočne nasledovala jeho manželka Mária Révaiová, rod. Forgáčová, ktorá viedla ostrý spor s Františkom V. Révaiom vo veci vyhnania turčianskosvätomartinského farára Andreja Carbonaria (Uhliara) z jeho martinskej fary, ako aj jeho suspendovania z miesta turčianskeho seniora. Listom datovaným v roku 1623 na Blatnickom hrade v Turci rok po manželovej smrti žiadala, aby sa Carbonarius mohol ako ctihodný a vážený, o kresťanstvo zaslúžilý kňaz do svojich úradov vrátiť.

Do evanjelických dejín sa významne zapísala aj vnučka Petra Révaia Katarína Sidónia Révaiová, vydatá Ostrožičová, ktorá v 80. rokoch 17. storočia vytvorila na Blatnickom hrade azyl pre väzňov a exulantov, ktorí museli opustiť Slovensko v dôsledku prešporských súdov a po návrate potrebovali účinnú pomoc. Do Turca prišli vynikajúce osobnosti, napríklad superintendent Martin Tarnóci, ktorý sa práve na Blatnickom hrade pod patronátom Kataríny Sidónie Révaiovej usiloval vytvoriť vôbec prvý preklad Biblie svätej na území dnešného Slovenska. Práce sa však predčasne skončili v dôsledku jeho úmrtia. Kataríne Sidónii Révaiovej za ochranu a podporu, za možnosť pôsobiť v Turci, a to Sv. Ondreji a v Mošovciach, prejavili vďačnosť vynikajúce osobnosti evanjelického, ale i vedeckého a kultúrneho slovenského života Tobiáš Masník, Daniel Krman a Michal Inštitoris st.

Na ochrane evanjelikov v Turci sa podieľali aj ďalší príslušníci rodu Révai. Katarína Révaiová, rod. Ujfalušiová, a jej dcéra Alžbeta Révaiová, manželka Štefan Petróciho, účastníka Ružomberskej synody, boli ctené ako výnimočne láskavé ochrankyne a patrónky – fautorkyne evanjelickej artikulárnej školy v Necpaloch, ale i v Kremnici, a podporovateľky publikácií evanjelických kňazov. Žili „vysoký život viery“. Spolu s ďalšími evanjelickými Révaiovcami otvárali Sklabinský a Blatnický hrad, ako aj kaštiele v Turčianskej Štiavničke a Mošovciach pre bohoslužobné príležitosti, na ktorých sa – napriek viacnásobným zákazom a vyšetrovaniam – zúčastňovali prostí ľudia, ale i zemania z okolitých turčianskych obcí. Tým sa upevňovala ich evanjelicko-kresťanská viera a v bohoslužobnej komunikácii i známosť slovenského jazyka v podobe kultivovanej predspisovnej slovenčiny.

Naznačený obraz vkladu Révaiovcov do slovenského evanjelického života, ktorý možno považovať za historicky pozoruhodný, si nad všetku pochybnosť zaslúži osobitnú zmienku i pri 400. výročí Žilinskej synody. Autor: Miloš Kovačka