ECAV Ružomberok

Piesne: 377, 265, 449, 460, A - 88
Kázňový text: Luk 9, 57-62

Milí bratia a sestry v Kristu!

Existuje pocit, ktorý sa objavuje zvyčajne krátko po tom, ako sa človek dobrovoľne pustí do nejakej namáhavej práce – nezáleží na tom, či je tá práca manuálna, alebo duševná. Potom, ako nám na čelo vystúpia prvé kropaje potu, zvyknú sa dostaviť otázky plné pochybností: Nebolo lepšie počkať a urobiť túto prácu spolu s ďalšími, ako sa tu sám lopotiť? Nemal by som tento deň stráviť trochu príjemnejšie? Je toto tá správna alternatíva pre túto chvíľu? Myslím si, že všetci tento pocit neistoty poznáme. Neistota, či má táto námaha zmysel.

Myslím, že aj na tento pocit Ježiš myslel, keď hovorí o roľníkovi, ktorý síce orie, ale smutne sa obzerá na chládok vo svojom dome a mučí ho neistota, či je to tá správna alternatíva pre tento deň. A tak síce orie, ale viac ako to, pochybuje a podľa toho vyzerá aj jeho brázda.

Pán Ježiš v tej záverečnej vete vystihol to, čo je spoločným menovateľom všetkých troch krátkych rozhovorov – nerozhodnosť.

Myslím si, že táto roľníkova nerozhodnosť sa veľmi nápadne podobá tej našej nerozhodnosti, s ktorou zápasíme v každodennom živote. Dnešný svet sa totiž stal obrovským trhoviskom. Ponúka nám stále širšie možnosti. To sa týka vecí, aktivít i vzťahov. V potravinách si môžeme vybrať z 20-tich druhov salámy, naše deti z 20 druhov krúžkov – od futbalu až po brušné tance. Na facebooku si môžete vybrať z 20 možností s kým sa pustíte do rozhovoru. A dokonca je možnosť rozprávať sa naraz zo všetkými naraz. Vtedy sa samozrejme kvalita rozhovoru podstatne zníži.

A tak beháme od jednej možnosti k druhej a sme uväznení v nerozhodnosti. Nevieme si vybrať. Do ničoho sa nedokážeme vložiť úplne. To je jedna z diagnóz dnešného človeka.

Stále zriedkavejšie stretávam ľudí, ktorí sa naplno odovzdali jednej aktivite a tú robia poriadne. O mnoho častejšie stretávam tých, ktorí chcú stihnúť všetko, ale napokon sa ničomu neodovzdajú naplno. A je to často aj mojím problémom.

Nerozhodnosť toho súčasného človeka často pramení z presvedčenia, že na tomto svete nie je nič väčšie a dôležitejšie ako moje osobné blaho. Prečo by som sa potom mal odovzdať niečomu väčšiemu ako som ja – keď vlastne nič väčšie a dôležitejšie ako ja a moje blaho neexistuje?

Sociológovia tvrdia, že človek už nie je ochotný vzdať sa svojich záujmov kvôli nadosobnému ideálu. Kedysi sa človek pýtal: Aký je zmysel môjho života? Dnes sa pýtame: Aká je naša životná úroveň. Na tú druhú otázku sa odpovedá samozrejme oveľa ľahšie. Odpovieme vymenovaním vecí a činností, ktoré si môžeme dovoliť. Žijeme v presvedčení, že všetko, do čoho sa pustím, musí slúžiť môjmu blahu a mojej životnej úrovni.

Toto rozmýšľanie nám dáva odpoveď na to, prečo je napríklad v cirkvi stále väčší problém zorganizovať obyčajnú brigádu. Nie sme veľmi ochotní urobiť niečo pre blaho spoločenstva.

V texte sa odohrávajú tri krátke stretnutia. Stretávame v nich ľudí bez mena. Nevieme odkiaľ prichádzajú, ani kam povedie ich cesta.

Najviac ma však v týchto rozhovoroch prekvapuje príkrosť Ježišových slov. V 1. príbehu počujeme krásne vyznanie nádejného nasledovníka: Pôjdem za tebou, kamkoľvek pôjdeš. Ježiš na to odpovedá: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.

Čakali by sme od Ježiša uznanlivejšiu reakciu. V Jeho odpovedi počujeme viac irónie ako uznania. Akoby sa chcel horlivého nasledovníka čo najrýchlejšie zbaviť. Videl snáď Ježiš niečo, čo my na povrchu textu nevidíme? Nevieme. Možno pochopíme viac, keď obrátime pozornosť k nám samým.

Koľkokrát som už podobné vyznanie vyslovil. V modlitbách i v piesňach. Napr. v piesni 460 - Kde si môj premilý Ježiši Kriste, spievame: Kamkoľvek Ty pôjdeš, za Tebou pôjdem, Teba sa naveky pridŕžať budem... Aj dnes ju budeme mimochodom po kázni spievať.

Uvedomujeme si, čo vlastne hovoríme? Hovoríme, že to nebudú naše plány a túžby, ktoré budú rozhodovať v mojom živote. My v každodennom živote spievame podobnú pieseň. Nápev je možno rovnaký, ale text sme si upravili. Svojim životom hovoríme: Kamkoľvek ja pôjdem, za mnou Ty pôjdeš a dúfam, že sa mňa naveky pridŕžať budeš. Hovoríme Bohu: Pomáhaj mi v mojich plánoch a na mojich cestách, požehnaj ich. Nezabudnime však, že Boh sľubuje svoje požehnanie na svojich cestách a nie na našich.

Možno nie vždy si uvedomujeme realitu nasledovania. Koľkokrát musel Ježiš rozbiť naše naivné zbožné ilúzie, náš sebaklam. Ako kresťania si myslíme a niekedy to aj hlásame, že keď uveríme v Pána Ježiša Krista, všetko bude O.K. Problémy sa stratia, dostaví sa úspech v práci aj v rodine.

Včera sme boli na konferencii mužov na Sliezsku. Mala tému Cesta z krize. Jedna z myšlienok, ktorá mi dodnes rezonuje v mysli znela: Musíme sa pripraviť, že kríza bude súčasť nášho života. Pán Boh do našich životov dopúšťa aj krízy, aby sme sa mohli pohnúť z miesta a posunúť sa o krok ďalej.

Ježiš je v tomto nemilosrdne realistický. Nikoho nechce získať lacnou reklamou. Nechce, aby jeho nasledovníci žili v sebaklame. Upozorňuje nato, že súčasťou nasledovania môže byť aj núdza a že k nasledovaniu nestačia len krásne vyznania. Pri nasledovaní potrebujeme zapierať seba samého. Vzdať sa svojho života.

Nasledovanie znamená spoľahnúť sa v živote na Ježiša Krista, znamená vykročiť z istého a zabezpečeného v ústrety neistote.

Orly, aby naučili svoje mláďatá lietať, vyhadzujú ich z hniezda. Orly si svoje hniezda stavajú na vysokých útesoch. Mláďatá si hovejú v teplom hniezde. Potravu im z neznámeho sveta nosia ich rodičia. Jedného dňa však matka mláďa nemilosrdne vyhodí von. Bezmocné orlíča padá do priepasti. Toto všetko však zvrchu sleduje otec orol. V poslednej chvíli ho otec zachytí. Takýmto spôsobom ho vždy znovu a znovu vrhajú do priepasti, až kým sa nenaučí samostatne lietať.

Ak sa máme stať slobodnými nasledovníkmi Krista, ak sa má rozvinúť sila našich krídel, musíme nabrať odvahu podstúpiť tento proces padania do neistoty. Potrebujeme sa vzdať svojej sebaistoty teplého hniezda, odovzdať sa Bohu a dovoliť nášmu Otcovi, aby nás zachytil a učil dôvere – umeniu lietať.

V druhom a treťom stretnutí nás opäť zaráža Ježišova tvrdosť. Akoby si protirečil, veď len nedávno kritizoval farizejov za ich pokrytecký postoj k 4. prikázaniu, keď im hovorí, že prikázanie cti so otca a matku zúžili len na vyplácanie malej almužny.

Som presvedčený, že Ježiš nám týmto vyjadrením nechcel dať model pre našu diakoniu alebo starostlivosť o starších rodičov. Týmito slovami hovorí: Ak ma chceš prijať ako cestu pre svoj život, ako zdroj svojho života, to rozhodnutie nemôžeš odložiť!!! Na svojej ceste ťa nepočkám, svoje zavolanie neodložím na príhodnejšiu chvíľu. Tá chvíľa je tu a teraz.

Sú v živote výzvy, ktoré prichádzajú náhle ako smrť. Ježiš nás pozná i naše životy – vie, že nikdy nebudeme mať viac času. Jeden súčasný básnik to vyjadril výstižným obrazom. Keď sa vydáme ulicou s názvom „POTOM“ dôjdeme do mesta, ktoré sa volá „NIKDY“.

Bratia a sestry, do nášho života prichádzajú výzvy, ktoré sa neopakujú. To sme zažili vo svojom živote určite každý z nás. Dnešná príležitosť vykročiť po ceste, ktorá niekam vedie, sa zajtra už nevráti. Mladým to poviem ešte inými slovami: Do krajiny Narnia sa vždy nevchádza cez skriňu. Tá príležitosť sa nemusí opakovať. Mnohé kľúčové momenty sa neopakujú. Ježišov hlas: Poď a nasleduj ma prichádza rôznym spôsobom a v rôznom čase. Môže to byť na tábore, v kostole, pri modlitbe, v časoch krízy, problémov alebo v nemoci. Je to vždy pozvanie, pri ktorom sa potrebujeme v určitej oblasti života vzdať svojej sebaistoty a vydať sa proti prúdu.

Tieto príbehy, milí bratia a sestry sú zvláštne aj tým, že nemajú rozuzlenie. Nevieme, ako sa títo bezmenní ľudia rozhodli. Ježiš tým možno chce naznačiť, že rozuzlenie držíme vo svojich rukách my. O tom je sloboda. Milý brat, milá sestra, využime tú Bohom darovanú slobodu dnes tým správnym spôsobom! Amen!

David Bázlik