ECAV Ružomberok

Text: 1M 32,22-33

Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi!

Zápas s naším Bohom stojí vždy na hranici našich životov. Je to bod zlomu, je to chvíľa pre nové meno. Chvíľa začať inak, odznova, je to čas rozhodnutí, čas naučiť sa odpúšťať, dať novú šancu druhému.

Väčšinou je aj časom, kedy stojíš a za sebou vidíš starú minulosť so starým menom – Jákob, úskočný klamár.

Minulosť, ktorá ťa dobieha. Tak ako Ézav dobieha svojho brata aj so 400 mužmi. Minulosť, ktorá nás dobehne aj po 20 rokoch, tak ako dobehla po 20 rokoch aj Jákoba.

A je noc, ďalšia noc po dvadsiatich rokoch. Jákob je zasa na úteku. A čuduj sa svete z rovnakého dôvodu ako pred 20-timi rokmi! Teraz podviedol zasa svojho tesťa Lábana a získal tak celkom slušný majetok. Ale neteší sa veľmi dlho zo svojho podvodu. Bojí sa. Lában je za ním, ale deje sa to, čo nečaká, na scéne sa objavuje jeho brat, dvojička Ézav.

Minulosť spred 20 rokov ho dobehla. Jeho klamstvo vyšlo na povrch v prípade s bratom aj v prípade so svokrom.

Celú svoju rodinu i majetok prepravuje do bezpečia, za potok Jabbok. On však zostáva sám. Čaká Ézava, ale približuje sa k nemu nejaký muž, a nie je ani Ézav ani Lában. Prorok Ozeáš vraví, že to bol anjel, v ktorom sa Boh sprítomnil. To, že bojoval vlastne s Bohom, na to Jákob prišiel až neskôr.

Život sa zopakoval. Klamstvo, útek, spálené mosty za sebou a nahnevaný a oklamaný brat v pätách. Opäť noc. Ako pred dvadsiatimi rokmi. A opäť sa stretáva s Bohom. Boh trpezlivo čakal 20 rokov na túto chvíľu s Jákobom. A za tých dvadsať rokov sa pozeral na mnohé veci, ktoré neboli v poriadku v jeho živote. Klamstvo, falošnosť, sebectvo, urážanie blízkych. A napriek tomu ho Boh miloval a chcel ho priviesť k cieľu.

Je noc, Jákob je sám a je v úzkych, lepšia chvíľa ani nemôže byť.- povie si Boh. A tak pri potoku Jabbok si Boh prehovoril s Jákobom. Ale nebol to pokojný rozhovor. Bol to nočný zápas.

Ézav, Lában aj Lea mali proti Jákobovi toho dosť čo povedať, ale ani zďaleka to nebolo toľko, čo mal na srdci Boh. V Jákobovi sa vidíme - odhalenú podstatu človeka, ktorú môžete zbadať aj pri svojich deťoch a vnukoch. Pekne po slovensky povedané. Bol to taký potmehúd.

Meno Jákob znamená po hebrejsky: ten, ktorý drží pätu. Pretože keď sa narodil ako dvojča s Ézavom držal ho za pätu. Asi už vtedy chcel byť prvý, ale nepodarilo sa mu to. O niekoľko rokov neskôr to spravila misa šošovice.

On svoje mene nezaprel. Je to ľudská podstata. Od malička. Aj malé dieťa chce hrať hlavnú rolu....Prešibanosťou sa snaží získať výhody pre seba....Presne ako Jákob. Keď je vaše dieťa malé, často sa pousmejete nad takýmto prejavom, ale ono vyrastie v dospelého človeka. A ľudia s takýmto prejavom v dospelosti nebývajú príliš obľúbení. Asi bol na tom podobne aj Jákob.

Boh si povedal, tak dosť! Zahoď svoje staré meno, zahoď svoje klamstvá, svoju úskočnosť.
Jákob sa nerád vzdáva svojho charakteru. A tak s Bohom vedie boj. A uvedomuje si svoj hriech. Veď sa ocitol v Božej blízkosti. Zrazu mu to bolo jasné.

Ozeáš hovorí, že plakal a prosil o zmilovanie. Uvedomoval si svoju slabosť aj to, že Boh jeho otca Izáka i starého otca Abráháma bol s ním stále, celých 20 rokov, aj posledné dni, keď dostal do bezpečia svojich najbližších.

Vidíme to v Jákobovej modlitbe, ktorú sa modlí ešte pred týmto zápasom s Pánom Bohom: 1M 32,10-14...

Tej noci bol Jákob zlomený svojím Bohom, jeho láskou. Pretože len láska je ochotná bojovať. Taká je i láska nášho Boha. Len láska dokáže premôcť človeka, nič iné takú silu nemá. Možno ste si aj vy všimli tú krátku vetu. Keď Boh videl, že ho nepremôže, udrel ho po bedernom kĺbe.
Je na nej niečo zvláštne, niečo čo našej viere nedáva logiku. Boh nevedel premôcť Jákoba? Bol snáď Jákob silnejší ako Boh?

V človeku je niečo, čo dostal ako dar od Boha a čo Boh len tak premôcť nedokáže. Všemohúci Boh môže človeka rozdrviť vo svojej ruke, môže zobrať život. Ale to, čo Boh nechcel nikdy premôcť v človeku na silu. – bola a bude naša vôľa. Nemôže a nechce nás prinútiť, aby sme sa mu odovzdali. Aby sme mu vydali svoj život.

Toto rozhodnutie zostáva len na nás. Tak nás on stvoril. Čo bolo to, čo bratia a sestry premohlo vás, aby ste Bohu odovzdali svoj život? Myslím, že to bolo, to, čo premohlo mňa. – Boh a jeho láska, ktorú som uvidela na kríži. Boh a jeho láska, som videla včera, ktorú vidím dnes a som presvedčená, že zajtra mi ju Boh dokáže znovu. Ten rozhodujúci zásah, aby ste sa každé nové ráno rozhodli pre Ježiša a jeho cestu, ten zásah spôsobuje láska. A občas je to aj tvrdý úder.

Úder, ktorý podlomí vašu fyzickú silu, úder, ktorým vás Boh dostane. Úder, ktorý si budete navždy pamätať. Úder, ktorý je dôsledkom Božieho hnevu, nie na nás, ale na spôsob nášho života, hnevu na náš hriech. Úder, ktorý vám bude pripomínať, že Boh vás chce zachrániť, že vás chce oslovovať novým menom, že Boh zvíťazil a vy s ním.

Jákob zostáva trvalo postihnutý. Až do konca svojho života kríval pre svoj kĺb. Každý jeho krok mu pripomínal noc, v ktorej sa stretol s Bohom, noc, keď zvíťazil nad ním Boh, pretože Boh ho miloval, noc, kedy sa vnútorne odovzdal Bohu a prijal nové meno – Izrael a zvíťazil aj on. Pretože to bola noc, keď sa stal novým človekom, otcom vyvoleného Božieho národa.

Aj my máme spomienku na stretnutie s Bohom, možno aj viac ak jednu, a možno je ňou aj úder, ktorý si budeme pamätať až do konca. Bola to láska nášho Boha, ktorá nás stretla a premohla našu vôľu a Boh mohol zvíťaziť, aby ponúkol víťazstvo aj nám. Amen.

Davic Bázlik