ECAV Ružomberok

Piesne: 192, 233, 512, 520, A - 52

Kázňový text: Ale mne najmenej záleží na tom, či ma vy súdite, alebo akýkoľvek ľudský súd, ani sám sa nesúdim. Lebo ničoho nie som si vedomý, ale nie v tom je moje ospravedlnenie; ale Pán je Ten, ktorý ma súdi. (1.K 4, 3-4)

Milí bratia a sestry!

Minulý týždeň sme uvažovali o dobrých spôsoboch ako sa vysporiadať s pocitom bezvýznamnosti, ktorý nás niekedy prenasleduje a ženie k zlým rozhodnutiam. Verím, že sme každý v tejto oblasti urobili v uplynulom týždni aspoň malý krok tým správnym smerom.

Témou dnešnej nedele je sloboda povolaných v Kristov. A mojím prianím je, aby sme dnes urobili aspoň malý krok k väčšej slobode. Akú slobodu mám na mysli? Slobodu, v ktorej apoštol Pavol píše tieto prečítané slová.

Ako často nám dokáže pokaziť deň trocha kritiky. Ako nás dokáže deprimovať trocha odmietnutia.

A na druhej strane ako nás dokáže povzniesť štipka pochvaly alebo malý úspech. Sme ako lodička v oceáne – ponechaní na milosť a nemilosť jeho vĺn.

Povieme si – taký normálny život. Veď je prirodzené a príjemné prijať pochvalu alebo kompliment. Pre život ich potrebujeme. Ocenenie a povzbudenie sú dobré veci a preto nimi nešetrime ani vo vzťahu k našim blížnych. Je dobré, keď dieťa potľapkáme po chrbte a pochválime, ako dobre zvládlo domácu úlohu. Je veľmi pozitívne, keď manžel aj po 20 rokoch manželstva povie manželke ako jej to dnes svedčí. Aký smutný by bol svet, ak by umelcom nikdy netlieskali, ak by fanúšici nejasali pri krásnom góle.

My však dnes hovoríme o odvrátenej stránke uznania o závislosti na uznaní, ktorá z nás robí neslobodných ľudí. Pán Boh nás povoláva k tomu, aby sme žili slobodne aj napriek kritike alebo pochvale.

Dá sa to vôbec? Byť slobodný v prítomnosti tých, ktorí posudzujú náš život a hodnotia naše konanie. Obávam sa, že takáto sloboda za života asi nikdy nedosiahneme. V každom prípade však môžeme každým dňom ochutnať aspoň trošku slobody a každý deň robiť aspoň malé kroky ku slobode.

Takú malú ochutnávku tohto druhu slobody nám dáva ap. Pavol v slovách, ktoré adresuje jeho kritikom: Ale mne najmenej záleží...

Keď píše kresťanom do Korintu, aby trochu pribrzdili, čo sa týka posudzovania, píše, že mu na ich posudzovaní záleží najmenej.

Nenapísal: Vôbec mi na tom nezáleží. Nebola by to totiž pravda. Podobne ako nie je pravda, keď my svojim kritikom – či už je to v domácnosti, alebo v zamestnaní – povieme: „rozprávaj si čo chceš mne je to jedno. So mnou to nepohne“. Naším vnútrom kritika v skutočnosti veľmi hýbe.

Pavlovi tiež stále záležalo na tom, čo si o ňom ľudia myslia, ale on sám to vedome umiestnil na poslednú priečku dôležitosti. A tak kritika už nemohla rozkolísať jeho loďku života. Uvažoval som, ak by som mal vo svojej službe toľko kritikov ako mal v službe Pavol, pravdepodobne by som už nedokázal v cirkvi efektívne slúžiť a už vôbec by som nebol schopný mať stále pred sebou pozitívnu víziu. Jeho rovnováha a pocit spokojnosti spočívali na prijatí vyššieho súdu: Pán je ten, ktorý má súdi. Jeho súd je dôležitý.

Milí bratia a sestry, je pre nás aj Božia mienka dôležitá? To je totiž prvý krok k slobode. Pre mňa je to veľmi lákavá predstava, že kritika a posudzovanie je niečo, na čom najmenej záleží. Predstavte si, že ste oslobodení od potreby urobiť na niekoho dojem.

Predstavte si, že váš pocit vážnosti už viac nespočíva na tom, či si niekto všíma akí ste šikovní, sympatickí alebo úspešní. Predstavme si, že sme schopní cítiť lásku a priateľstvo i k tomu, kto sa voči nám vyjadruje kriticky. Naopak, ak sme závislí na uznaní, sme vždy vydaní na milosť a nemilosť názorom iných.

Keď odchádzal jeden brat farár zo zboru, CZ urobil rozlúčkový večer. Jedna žena, ktorá si ho veľmi obľúbila a sa nevedela s jeho odchodom zmieriť na tomto rozlúčkovom večere veľmi vzlykavo plakala.

Brat farár ju skromne utešoval: nebuďte smutná, som si istý, že nový farár bude ešte lepší ako ja. Ona na to s plačom odpovedala: To povedali aj minule, ale prichádzajú stále horší.

Tu vidíme, ako to môže dopadnúť ak svoju túžbu po uznaní skryjeme do obleku skromnosti. Táto závislosť od uznania, od pocitu vyniknúť je tu odvtedy, čo Kain pri obetovaní pocítil, že ho Ábel prevýšil. Zdalo sa mu, že je pre Boha prijateľnejší ako On, a tak ho v žiarlivosti a hneve zabil.

Na biblickej hodine teraz preberáme list Galatským a nedávno sme rozoberali verš, kde Pavol hneď v 1. kapitole napomína túto snahu niektorých vodcov zapáčiť sa ľuďom: Či sa snažím ľuďom páčiť? Ak by som sa chcel páčiť ľuďom, nebol by som služobníkom Kristovým. Táto cesta je mnohokrát ľahšia, ale len málokedy správna.

Smutné sú aj slová ap. Jána, ktorý vo svojom evanjeliu opisuje udalosť, ako mnohí z popredných Židov uverili v Ježiša, ale nepriznali sa k tomu, pretože ľudskú slávu milovali viac ako slávu Božiu /J 12, 42-43/.

Či som živnostník, učiteľ, minister, hudobník alebo dôchodca. Záleží mi na tom ako ma vníma môj svet. A tak sa snažíme zodpovedať predstavám svojho okolia. Ak byť veľmi zaneprázdnený je v očiach môjho okolia znakom, ktorým si zaslúžim obdiv, tak budem sa snažiť byť zaneprázdnený. Ak je dostatok peňazí znakom skutočnej slobody, musím sa hnať za vyššími príjmami. Aj mať veľa známych je dôkazom mojej dôležitosti, musím sa snažiť nadväzovať čo najviac kontaktov...

Keď sa pristihneme, ako sa snažíme zapôsobiť, a ako sa porovnávame s druhými, je to vždy čas počúvať ten tichý hlas, ktorý znie oveľa tichšie ako hlasné reklamy.

Je to hlas, ktorý zaznel kedysi vyhorenému Eliášovi: Čo tu robíš? O čo sa snažíš? Dieťa moje, nezabudni, že je najdôležitejšie, čo si o tvojom živote myslím ja. Prijmime od Boha návod, ako sa učiť tejto slobode.

Keď sme dnes počúvali evanjeliový text, v ňom akoby pred nami Pán Ježiš otvoril únikový východ do slobody. Ježiš tam hovorí: Keď robíš niečo dobré, alebo duchovne užitočné – napr.: dávaš dar v cirkvi alebo konkrétnemu človeku, keď sa modlíš za niekoho, alebo sa postíš, urobte to v skrytosti. Nechcel tým povedať, aby sme všetko a vždy robili ako tajní agenti a druhí sa o tom nikdy nevedeli. Ale aby sme sa učili robiť dobré aj takýmto spôsobom.

Ježiš nám radí: z času na čas urobte niečo dobré a dajte si záležať na tom, aby sa o tom nikto nedozvedel.

Zoberme tieto slová   ako jednoduchý a praktický návod na to, ako sa oslobodiť od snahy vždy robiť dojem. Je to pozvanie na liečenie závislých od uznania. A to, myslím si, potrebujeme všetci.

Môžeme venovať peniaze priateľovi, o ktorom vieme, že je v núdzi, ale tak aby o tom nevedel. Môžeme sa za niekoho modliť aj bez toho, aby sme mu o tom veľkolepo povedali – pravidelne sa za teba modlím. Ak my manželia prídeme skôr domov ako naše manželky, môžeme sa rozhodnúť upratať neporiadok v kuchyni bez toho, aby sme to hneď pri príchode manželke povedali.

Pred časom bola manželka služobne odcestovaná. Upratovanie kuchyne nie je zrovna moja najobľúbenejšia činnosť. Rozhodol som sa však, že pred jej príchodom poriadne poupratujem. Riady, linka, sporák, dlažba. Rozhodol som sa, že to urobím pre ňu a nie preto, aby som sa tým pochválil. Vrátila plná dojmov a rozprávali sme o veciach, ktoré videla. Vždy, keď som pozrel na vyleštenú linku, som bol trochu nesvoj. Pravdu povediac som predsa len tajne dúfal, že si moju prácu manželka všimne a ocení moju snahu. Nestalo sa. A ja som si pri tejto drobnej veci uvedomil, ako veľmi som vo svojom konaní závislý na ocenení druhých. Napriek tomu, že je to niekedy náročné, učme sa takémuto konaniu, skúšajme to.

Pravdepodobne pri tom zistíme, že to nie je až také jednoduché. Pocítime, že nám zrazu chýba tá naša malá dávka obdivu okolia. Na druhej strane však pocítime závan slobody od snahy robiť dojem na druhých a pravú radosť zo skutkov. A možno dostaneme chuť vychutnať si každý deň svoju dávku slobody.

Pán Ježiš hovorí aj o odmene. Nepochybujem o tom, že hovorí o odmene vo večnosti, ale odmenou za skutky konané v skrytosti je už tu radosť a sloboda, ktorú zažijeme.

Prajem nám, aby sme sa pravidelne nechali Pánom Bohom pozvať ku skutkom konaným bez svedkov a nachádzali tak radosť v živote naplnenom slobodou. Amen!

Davic Bázlik