ECAV Ružomberok

Text: Ján 19, 25-27, O zmierení

Je to biblický text, ktorý máme spojený prevažne s veľkonočným obdobím. Číta sa totiž ako súčasťou pašií. Myslím si však, že tento text a táto udalosť si zasluhuje našu pozornosť nielen počas pôstneho obdobia. Hovorí nielen o Ježišovej starostlivosti o svoju matku, ale v týchto dvoch veršoch je skrytý úžasný príbeh zmierenia dvoch strán, ktoré si dlhý čas nevedeli k sebe nájsť cestu.

Ježišova matka Mária a učeník Ján tu stelesňujú napätia, ktoré pozná asi každá rodina i každý jednotlivec. Napätie v manželstve, vo vzťahu medzi súrodencami, medzi deťmi a rodičmi, medzi nevestou a svokrou, medzi susedmi, či kolegami v práci...

V Máriiných očiach bol Ján jedným z tých, ktorí ju obrali o jej milovaného syna kvôli všetkej duchovnej činnosti. Sú to už tri roky, ako všetok svoj čas venuje malej komunite dvanástich učeníkov a doma sa už ukáže len zriedka. Mária tak prišla o synovu blízkosť a jeho podporu, o chlapskú ruku v domácnosti a okrem toho zostala osamelá. Ján aj s ostatnými učeníkmi boli tým klinom, ktorý bol medzi ňou a Ježišom.

Pozrime sa na to však aj z druhej stránky. V Jánových očiach bola Mária celé tie roky považovaná za duchovne slepú, pretože sa neustále pokúšala odlákať syna nazad domov, a tým podľa neho svojimi sebeckými záujmami chcela brániť rozširovaniu Božieho kráľovstva.

Ježiš bol pre nich oboch skôr kameňom úrazu, či klinom, ktorý ich rozdeľuje, a nie niekým, kto by ich spájal. Jeden na druhého krivo pozerali a vnímali sa takmer ako nepriatelia.

Milí bratia a sestry! Podobné situácie poznáme všetci. Určite ste zažili, čo je to nepochopenie zo strany manželského partnera, alebo zo strany rodičov, či vlastných detí. Možno nepodporili vaše plány alebo názory a tým vás zhodili a urazili

A je dosť možné, že doteraz ťa pália nepochopenie a výčitky zo strany tých, ktorých si vážiš, o tom, že si nenaplnil alebo nenaplnila očakávania, ktoré od teba mali. Tú svoju ranu i svoju dávku hnevu si tak nosíš hlboko v sebe.

Niečo podobné voči sebe cítili Mária a Ján – dva nepriateľské tábory, kde ani jedna strana nebola ochotná pochopiť toho druhého a vcítiť sa do jeho situácie.

Teraz tu obaja stoja pod krížom s prázdnymi rukami a rozorvaným srdcom. Všetky ich nádeje a ambície sa premenili na hŕstku popola. Neuskutočnilo sa nič z toho, v čo dúfali – ani harmonický domov, po ktorom určite Mária túžila, ani veľký duchovný zlom v krajine, ktorý očakávali učeníci. Na kríži zomierajú všetky ich nádeje.

Na tomto temnom miesta sa však predsa stáva zvláštny zlom. Toto temné miesto pod krížom je jediným miestom vo vesmíre, kde všetko, čo nás od seba odpudzuje, čo nás rozdeľuje, stráca svoju moc.

Umierajúci Ježiš hovorí týmto dvom konkurenčným stranám jednoduchú vec: pozrite sa jeden na druhého. A oni prvý krát vidia navzájom jeden druhého. Prvý krát vidia ľudskú tvár toho druhého. Všetky staré argumenty a horkosť v srdci zomierajú spolu s Ježišom. Určite až neskôr si uvedomili, Ježiš zomiera nielen preto, aby ich zmieril s nebeským Otcom, ale aj preto, aby sa oni medzi sebou vzájomne zmierili.

Ajhľa, tvoj syn ! Ajhľa, tvoja matka! A od tej chvíle majú svoj domov jeden u druhého. Spolu s Kristom zomreli ich plány, ambície, ale aj ich vzájomné nepriateľstvo. To je zázrak, ktorý sa deje len pod krížom, a len v rozhovore s Ježišom Kristom, keď je človek ochotný počuť to, čo Ježiš hovorí.

Ak budeš dnes vnímavý a dobre sa započúvaš do Jeho slov, možno tiež začuješ, ako Ti Ježiš hovorí: Ajhľa tvoj brat, ajhľa tvoja sestra, ajhľa tvoj manžel, manželka.

Prekvapujúce je pre nás vždy to, že nám Ježiš neukáže na človeka, ktorého za skutočného brata považujeme, ale práve na toho, koho za brata alebo sestru považovať nemienime. Ukazuje obvykle na človeka, ktorý ti dlhý čas leží v žalúdku, pretože ťa nepochopil, neocenil, ale naopak urazil a zranil. Možno je to blízky človek, ktorého aj teraz vidíš, alebo pravidelne stretávaš. Práve na neho Ti Ježiš ukazuje a hovorí – pozri sa na neho inak ako doteraz. Je to moje dieťa, tak ako zomieram za teba, tak aj za neho – je to tvoj brat.

V prípade ak Ježiša poslúchneš, zistíš, že tam pod krížom skutočne zomiera tvoja zatrpknutosť, nepochopenie a hnev... Toto sa deje len pod krížom.

Na záver chcem povedať aj to, že cesta ku krížu je taká úzka, že ňou môžeme kráčať iba po jednom. Každý sme zodpovedný za svoj príchod na toto miesto a za to svoje rozhodnutie: prinášam svoj podiel na všetkom, čo sa pokazilo a skladám tu aj všetok hnev, pocity, spomienky a sklamanie. Vtedy padajú putá, ktoré nás zväzujú.

Je úžasné, keď sa pod krížom stretnú dve znepriatelené strany, ako to bolo v prípade Márie a Jána. Prísť na to miesto však musel každý sám, zo svojej vlastnej vôle. Nie som zodpovedný ani nie je mojou úlohou, aby som tam nasilu dotiahol toho druhého. Sme zodpovedný za seba.

Učme sa prichádzať tou úzkou cestou k Ježišovmu krížu a prijímať z Jeho rúk zmierenie a jednotu ako dar. Amen!

David Bázlik