ECAV Ružomberok

Kázňový text: 8 Keď začuli kroky Hospodina Boha, chodiaceho za podvečerného vánku po záhrade, skryl sa človek a jeho žena pred Hospodinom Bohom medzi stromy záhrady. 21 Hospodin Boh učinil Adamovi a jeho žene odevy z kože a zaodel ich. (1.M 3, 7-8.20-21)

Milí bratia a sestry v Kristovi!

To. čo had povedal Eve, to sa i stalo: Keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči. Potiaľto to súhlasí. Je to však stále len polovica pravdy. Ďalej im sľuboval, že budú ako Boh. Ale oni zisťujú, že nie sú – sú zrazu bez Boha a nahí. Zažívajú hanbu.

Prečo sa hanbia? Nahí boli predsa aj pred tým. Pavol hovorí: Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej. Na začiatku boli ľudia zahalení Božou slávou. Žili v Božej sláve a nevinnosti. Teraz tento oblek slávy strácajú. Vidia svoju nahotu a hanbia sa.

Tento príbeh odcudzenia človeka a Boha sa začína hanbou. Cítiť hanbu je jeden z najhorších pocitov v živote človeka. Pre mnohých je dokonca bolesť prijateľnejšia, než pocit hanby. Prečo sa vlastne hanbíme?

Hanbu človek zažíva vtedy, keď je vytrhnutý zo svojej jednotnosti. Keď je naša jednota rozštiepená, keď nie som spokojný sám so sebou – aspoň nie so všetkými zložkami mojej bytosti. Keď si uvedomím, že nie som taký, ako by som chcel.

My dospelí sa zahanbíme napríklad vtedy, keď nám dá niekto najavo, že sa správame ako deti. Ale funguje to aj naopak. Aj deti sa hanbia, keď z nich chceme urobiť dospelých. Dodnes si spomínam na svoje rozpaky, keď ma v treťom ročníku pred ZUŠ- kárskym koncertom rodičia navliekli do obleku. Medzi tým k nám prišli aj známi mojej starej mamy. Ako tak stáli okolo mňa a pochvalne hovorili o mojom dospelom vzhľade, ja som sa chcel prepadnúť pod zem. Pre mňa to bolo, ako by mi nadávali.

Pred druhým človekom sa hanbím vtedy, keď ma ten druhý vidí tak, ako by som nechcel byť videný. Keď je odhalená stránka môjho života, na ktorú nie som hrdý. Niektoré stránky života skrývam pred svojim okolím a dokonca aj sám pred sebou.

Používame na to rôzne metódy, aby sme nemuseli stretnúť samého seba a nemuseli sme sa hanbiť aj pred samým sebou. Aby sa ľudia nemuseli príliš skúmať, radšej sa nechajú rozptýliť zábavou (televízor, spoločnosť niekedy i alkohol).

Od času prvého hriechu je už v mojom živote vždy niečo, čo musím skrývať pred sebou i svojím okolím. Preto, aby sa to dalo, potrebujeme mať od druhých určitý odstup. Po tejto udalosti, sedia muž a žena od seba o niečo ďalej. Už nikdy si nebudú takí blízki. Hanbia sa jeden pred druhým, boja sa jeden druhého. Neodvažujú sa byť samými sebou – hriech ich izoluje. Niečo jeden pred druhým skrýva.

A tak sa rozhodnú urobiť niečo so svojím výzorom. Začínajú módu figových listov. Prestrojujú sa jeden pred druhým. Začína sa pretvárka, začíname hrať svoje úlohy a pózy a to trvá dodnes.

Do vzťahu s Bohom vstupuje okrem hanby aj strach. Keď Boh prichádza a svoju večernú inšpekciu, spýtať sa ako sa majú, ľudia sa skrývajú.

Po slovách súdu, ktoré Bo povedal na adresu hada i prvých ľudí, však robí Boh niečo neočakávané. Vyrába šaty z kože. Zaodieva ich. Berie im tú ich úbohú figovú módu a dáva nové obleky z kože zvierat.

Dobrá správa tohto smutného odseku hovorí i o tom, že ich neposlušnosťou sa Božia starostlivosť o nich nekončí – pretože láska, tá nikdy neprestane. A tak je to dodnes – hoci k láske voči nám Bohu nedávame veľa dôvodov, skôr naopak, privolávame na seba trest, Boh robí niečo neočakávané - On sa o nás stará. Buďme mu za to vďační.

Boh nechce, aby sme večne chodili s pocitom hanby. Veď keď som zaujatý sebou, svojou hanbou, keď som plný mindrákov, všímam si len seba a nevidím nikoho iného. Boh dáva človeku oblečenie, aby sa nemusel trápiť svojím vzhľadom a pocitom hanby.

Kde však Boh vzal kožu zo zvieraťa? Aby sme mohli mať kožu, zviera musí zomrieť. Prvé, čo v raji zomiera, je zviera a dôvodom, prečo Boh usmrtil zviera, je náš hriech.

Od tej chvíle nosili Adam s Evou na sebe smrť. To zvieratko – možno to bol baránok - musel zomrieť, aby Adam a Eva nemuseli „trapošiť“ vo svojich hriechoch. Aj neskôr obete pripomínali ľuďom, že každý hriech spôsobuje smrť.

My dnes myslíme na toho Božieho baránka, ktorý zomiera na kríži. Zomiera preto, aby odstránil naše figové listy, v ktorých pózujeme pred Bohom aj ľuďmi. Aby odstránil našu pretvárku a obliekol nás do svojej spravodlivosti a slávy, aby nás urobil úprimnými a otvorenými pred Bohom aj druhými.

Milý brat a sestra, vždy keď si v pokušení urobiť dojem na druhých tým, že zo seba robíš niekoho iného, vždy, keď si v pokušení vylepšiť si imidž klamstvom, či pretvárkou, spomeň si na Božieho baránka – na svojho Pána Ježiša Krista – ktorý bol zbavený odevu, vysmievaný a umučený, aby sme my svoje hriechy a chyby i sami seba nemuseli skrývať za figové lístie našej pretvárky. Amen!

Pramene: Ako bolo na počiatku (Bengt Pleijel)

David Bázlik