ECAV Ružomberok

Text: Ž 71,23
Piesne: 327, 105, 83, 225/26

Milí bratia a sestry v Kristu!

Súčasnému človeku, ktorý hľadá zmysel svojich dní sa často vynorí otázka: A čo tak cirkev? Môže dať cirkev dnes niečo skutočné, niečo hodnoverné? Čo mi cirkev môže dať pri mojom hľadaní? Čo zmysluplné mi môže povedať?

eď som si čítala posol, mala som dojem, že naším príspevkom by mohli byť nové kostoly, ktoré sú rozostavané na viacerých miestach Slovenska alebo krásne historicky cenné kultúrne pamiatky, ktoré potrebujú renováciu.

Cirkev vie ponúknuť i cirkevnú škôlku, školu, domov dôchodcov, ktorý si dôchodca evanjelik v minulosti pracujúci v cirkvi nemôže dovoliť. Aj taký prípad poznáme z Ružomberka. Alebo ľudia skôr môžu mať pocit, že cirkev od ľudí niečo potrebuje, napríklad ročný príspevok.

Alebo vieme ponúknuť v našej cirkvi zvučné mená slovenského národa minulosti, či súčasnosti. Alebo môžeme ponúknuť nejakú radu pre všetky situácie lebo dôstojnú slávnosť, vrátane pohrebov. Možno by sme tu mohli zaradiť i vážnu hudbu svetových skladateľov. Možno v našich kresťanských kostoloch v takýto deň ako je dnes zaznejú aj určité podnetné myšlienky....

Ale normálne a triezvo uvažujúci človek sa vás opýta: Ale čo mimoriadne mi môže cirkev dať, priniesť? Pretože toto všetko hore spomenuté zabezpečujú aj iní ľudia, organizácie...

A teraz to príde! Čo môžeme, ešte môžete vy, kresťania, ktorí patríte do cirkvi dať súčasnému človeku? Niečo čo mu nikto iný dať nemôže?

Povedzme to slovami apoštola Pavla: slovo o kríži! To jediné je hodnoverné.
To, že živý Boh pretrhol nebo a prišiel na náš svet v Ježišovi aj kvôli tebe!
To, že tento Ježiš sa pre teba nechal pribiť na kríž!

Ten obraz si zatiaľ svet stále uchoval. Obraz tŕním korunovaného muža na kríži... Golgota. Toto môžeme priniesť, predložiť, ponúknuť, dať. Toto jediné má zmysel až za našu smrť. Má to zmysel preto, že muž z obrazu, ktorého pozná väčšina ľudí, je živý.

Gróf Zinzendorf, ktorého piesne máme i my v spevníku píše v jednej z nich: „Cez dlhé veky a dlhý čas som často v duchu šiel. Však srdce rozorvané, ako pútnik prostred pláne, nenašlo v ničom cieľ. Stratil som seba sám...až príduc na Golgotu... poznal som lásku, v nej svoju spásu mám...“

Nie som veľký turista, ale asi pred 15 - timi rokmi som išla na jeden z vrchov Vihorlatu, na Sninský kameň. Pre mňa to bol namáhavý výstup. A vetu Ešte je to ďaleko? som neustále opakovala. Nebolo vidieť nič, len stromy, žiadne svetlo, ktoré by naznačovalo koniec cesty, teda to, že sme už hore. Zrazu cesta začala byť ešte namáhavejšia, pretože namiesto šmykľavých listov, sme pod nohami mali šmykľavú skalu. Behom pár minút sa nám však odkryl nečakaný výhľad.

To, čo videli moje oči, bolo úplne niečo iné ako to, čo videli počas namáhavej cesty. Videla som skoro až domov, celú nížinu, z ktorej pred mnohými rokmi vyvrelo sopečné pohorie východného Slovenska i hladinu Morského oka, ku ktorej sme potom zostúpili.

Tieto spomienky na jeden z mála mojich výstupov mi napadli pri čítaní 71-vého žalmu. Ak dnes popoludní nebudete mať čo robiť, prečítajte si ho celý. Možno aj vás pri ňom napadne vaša namáhavá cesta - ako ste sa predierali húštinou vnútornej biedy, ako ste sa šmýkali a padali pod skúškami, ako ste kráčali úskalím tých svojich vlastných prekážok.

Akosi sa zaužívala veta: sú kresťanmi preto, aby nemuseli Bohu predkladať celú zložitosť života. Ale keď si prečítate celý 71. žalm dozviete sa, aký človek písal jeho slová. Bezradný.

Raz plný hrdosti volá: Ty si mojou skalou a mojím hradom, vzápätí narieka: Bože môj vysloboď ma! Raz presvedčivo vyznáva: Ty si mi nádejou Pane, Tebe dôverujeme...v nasledujúcej chvíli už dôveruje menej a vzdychne si: Keď mi sila mizne, Ty ma neopusť...

Keď ho dočítate, uvedomíte si: Toto je zápas medzi odvahou a zlyhaním, ktoré idú tesne vedľa seba aj v mojom živote. Je to pre i proti, je to o víťazstve a prehre. Je to o viere a o pochybnosti. Je to o zložitosti života. Je to o mne. O mojej ceste na kopec.

V závere žalmu sa však situácia úplne mení. Tak ako vtedy, keď som stála na skalnatom vrchole Sninského kameňa. V závere sa autor žalmu dostal na vrchol, na Golgotu, pod kríž Pána Ježiša. Už sa mu v srdci nemieša viera s pochybnosťou, pre a proti. Vidí Pána, ktorý mu ponúka spasenie, záchranu jeho života a nový život a tak na konci nasleduje aj vyznanie: Nech mi plesajú pery, keď ťa budem ospevovať, i moja duša, ktorú si vykúpil!

V jednej svojej piesni Zinzendorf píše:

Úplne iný zvuk, zbavený múk.
Prišiel pod Ježišov kríž.
Končí boj, hľadanie.
Vstávanie a padanie,
Padanie a vstávanie.
Pokoj duše som nenašiel,
až kým som nevyšiel na Golgotu.

Možno že sa to nedá pochopiť, ale môžeme z toho žiť. Keď vystúpime na Goglotu. Amen.

Ilona Bázliková