ECAV Ružomberok

Text: Lk 19, 40 - 42

Milí bratia a sestry v Kristu!

Cesta do Jericha bola dosť frekventovaná, vybral si ju aj muž, ktorý sa do Jericha nechcel dostať, ale sadol si na jej okraj do prachu a mal jediné želanie na každého okoloidúceho.

Želal si pár halierov. Bol žobrákom. Bol slepým žobrákom. Svoje želanie - žobraním zarobiť niečo na jedlo, dlho nemenil. Keďže, ako nevidiaci vo vtedajšej dobe, žiadnu prácu nezohnal. Nikto z blízkych alebo priateľov nebol ochotný plniť zákon, ktorý dal Boh cez Mojžiša Izraelcom.

V tretej Mojžišovej sa totiž píše: Ak tvoj brat schudobnie a nevládze sa udržať pri tebe, ty mu vypomôž, nech žije pri tebe ako usadlík. Neber od neho úroky ani príplatok, ale boj sa svojho Boha, aby tvoj brat mohol žiť pri tebe /3M 25, 35 - 36/. Asi sa z ľudia prestali báť Boha, pretože tento muž nebol jediným žobrákom na ceste do Jericha. A koľko tých ciest bolo!

A všetci, ktorí sedeli pri cestách s rôznym telesným postihnutím mali len jedno želanie, získať pár drobných na jedlo. Už dosť rušná cesta bola zrazu naplnená ešte viac. Hoci slepý muž nevidel, počul, že sa blíži zástup ľudí. Okoloidúcich sa pýtal čo sa deje. Lukáš zaznamenáva: Oznámili mu, že Ježiš Nazaretský ide tadiaľ.

A zrazu zmenil intenzitu hlasu, začal kričať. Jeho tichý hlas, len niečo si mrmlajúci, sa zmenil. Tí, čo šli vpredu pred Ježišom mu začali dohovárať, aby bol ticho. Ale on začal kričať ešte hlasnejšie ako vládal: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!

Prečo začal kričať? Pretože vedel, že sa blíži Ten, pri ktorom môže zmeniť svoje želanie. Už to nie je ponižujúca prosba jeho neriešiteľnej situácie – prosba o pár halierov, prosba o chlieb. Nie je to nádej na tento deň, že ho prežije, trochu sa zasýti. Je to želanie jeho života, má nádej na celý život! A táto nádej v ňom začala kričať.

Ježiš si ho dal priviesť. Keď žobrák zastal pred Ním, opýtal sa slepca: Čo chceš, aby som ti urobil? Poviete si: mať takúto možnosť! V takej situácii by som sa chcel ocitnúť! Aby sa ma Boh opýtal, čo si želám!

Čo by sme si želali? Ak teraz odpovieme, hoci len sami sebe, veľa o sebe prezradíme. Slepec, mohol svoje niekoľko ročné želanie len vylepšiť, mohol len využiť Ježišovu popularitu medzi ľuďmi a povedať: Vieš Pan,e zriedkakedy sa stáva, že takto veľa ľudí prechádza tadiaľ, dovoľ mi teraz vyberať peniaze a.... mohol by si ich ešte povzbudiť aby dávali viac, ako len haliere, veľmi by si mi tým pomohol.

Ale Pán Ježiš ti nechce len zlepšiť život, On nechce len vylepšiť pár dní dopredu, On môže zmeniť celý tvoj život, všetky dni dopredu, ktoré ti ešte zostávajú a - celú večnosť potom.

Keby sa teba Boh opýtal čo si želáš, aká by bola tvoja odpoveď? Bola by to prosba o rýchle hmotné zabezpečenie? Brali by sme Krista len ako zlatú rybku? Alebo čakáme od Neho viac? Vieme o tom, že môže dať oveľa viac ako vylepšených pár dní dopredu? Vieme!

Tak o čo prosíme? Keď sa nás Ježiš pýta: čo chceš aby som ti urobil?

Táto otázka nám pripomína príbeh jedného mladého muža, ktorý sa modlil v noci v chráme a pri modlitbe sa ho Boh opýtal: Žiadaj si! Čo ti mám dať? A on odpovedal Bohu: Daj svojmu sluhovi poslušné srdce, aby mohol rozoznávať dobré od zlého. Bohu sa páčila odpoveď mladíka, a tak mu riekol: Pretože si si žiadal toto a nežiadal si si dlhý život, ani bohatstvo, ani životy svojich nepriateľov, ale žiadal si si schopnosť porozumieť a poslúchnuť právo, hľa učiním podľa tvojej žiadosti: Dávam ti múdre a chápavé srdce. A dám ti aj to, o čo si nežiadal, bohatstvo a slávu a ak budeš chodiť po mojich cestách, predĺžim aj tvoje dni /Kráľ 3,9-14/. Ten mladý muž bol Dávidov syn, budúci kráľ - Šalamún.

Aj my, tak ako mladý Šalamún, tak ako slepec pri Jerichu môžeme Bohu povedať jasne, čo nás trápi, aké sú naše želania. Možno máme množstvo želaní, s ktorými sa Bohu ani nezveríme. A dobre robíme. Určite vieme posúdiť to, ako vyzerajú naše želania pred Bohom. Vieme, že niektoré sa asi nedajú počúvať. Vieme, že niektoré naše túžby a sny sa nezhodujú s jeho vôľou, mnohé sú nepodstatné a zbytočné a predsa sa nám plnia.

Sebecké želania vieme vylúčiť zo svojich modlitieb, horšie je to odstrániť ich zo srdca. Ale mali by sme sa naučiť želať si, naučiť sa prosiť tak ako ten žobrák, bez okolkov. Netreba narobiť veľa rečí, ale naučiť sa predniesť svoje prosby k Bohu stručne a jasne. A môžeme mať aj také veľké želanie ako žobrák na pri ceste: Také veľké, ktoré bude ukazovať aj veľkosť našej viery a dôvery v Ježišovu moc.

Veď ani slepec pri Jerichu a ani mladý Šalamún sa nemodlili s neistotou, neprosili neznámeho Boha. Oni vedeli, kto sa ich pýta. Vedeli koho prosia a práve preto ich želania boli želaniami života: Šalamúnovo: Múdre a chápavé srdce a logická, ale odvážna prosba slepého: nech vidím! Dobré želania i pre mňa. Amen!

Ilona Bázliková