ECAV Ružomberok

Piesne: 55, 72, 36, 73, A - 24
Kázňový text: Luk 18, 1-8

1 A povedal im podobenstvo, ako sa im treba vždy modliť a neochabovať. 2 Hovoril: V ktoromsi meste bol sudca, Boha sa nebál a človeka nehanbil. 3 A bola v tom meste vdova, ktorá chodila k nemu a prosila ho: Zastaň sa ma proti môjmu protivníkovi! 4 Ale on dlho nechcel. Potom si však povedal: Čo sa aj Boha nebojím ani človeka nehanbím, 5 ale že ma táto vdova unúva, zastanem sa jej, aby nakoniec neprišla a nedokaličila ma. 6 A Pán dodal: Počujte, čo vraví nespravodlivý sudca. 7 Či by sa Boh nezastal svojich vyvolených, ktorí dňom i nocou volajú k Nemu, i keď mešká s ich vyslyšaním? 8 Hovorím vám: Čoskoro sa ich zastane. Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?

Milí bratia a drahé sestry v Kristu!

Toto podobenstvo končí otázkou, v ktorej Ježiš naráža na otázku viery: Ale keď Syn človeka znovu príde, nájde vôbec vieru na zemi? Rozmýšľajme i my dnes nad tým, akú vieru vidí Ježiš, keď sa pozerá do našich životov. Dokáže vieru, o ktorej v tomto podobenstve rozprával v našom živote nájsť? Vieru, ktorá nás s Ním spája.

My sami dokážeme o svojej viere mnoho rozprávať, ale až konkrétne životné situácie ju preveria a ukážu aj nám pravdu o nás a našej viere. Keď do nášho života zasiahne nepriaznivá okolnosť, zhoršenie zdravia, finančná ujma, strata práce, alebo zhoršenie vzťahov. Vtedy prichádza čas pre našu vieru.

V prípade, že sa nám zdá táto nepriaznivá okolnosť riešiteľná, snažíme sa ju vyriešiť sami. V opačnom prípade, ak je problém nad naše sily, zostávajú nám kresťanom ešte stále minimálne dve možnosti:

1. Volať k Bohu, aby náš údel zmenil, aby zasiahol v prospech nás.
2. Druhá možnosť, ktorú máme, znamená zmieriť sa s touto zlou situáciou.

Je zaujímavé, že tak často si volíme práve túto druhú možnosť. Napriek našej viere v Boha, ktorý je všemohúci, sa tak ľahko vzdávame možnosti volať k Bohu a skôr hľadáme spôsob, ako sa zmieriť so zlou situáciou. Sme tak málo vytrvalí vo svojich prosbách. A mnohokrát vôbec neprosíme. Ešte skôr ako začneme prosiť, máme pocit, že Boh nám to aj tak nedá. Máme pocit, že nám to vlastne dať ani nechce. Táto naša životná prax hovorí o tom, ako málo poznáme svojho Nebeského Otca a za koho Ho v skutočnosti pokladáme.

Ježiš rozpráva toto podobenstvo práve preto, že videl u svojich súčasníkov pokrivený pohľad na Boha. Učí nás vidieť Boha tak, aký v skutočne je, a tak nám pomáha zmeniť našu modlitebnú prax a povzbudzuje nás v modlitbách.

Poďme sa preto pozrieť na samotné podobenstvo, aby sme videli aký Boh je a aký nie je. Aby sme tiež videli v akej situácii sme a v akej nie sme. Mnohé podobenstvá vykladáme tak, že sa snažíme priradiť ku každej postave podobenstva osobu, ktorá ju vyjadruje v reálnom živote. Napr. v podobenstve o stratenom synovi Otec predstavuje Boha, stratený syn človeka bez Boha. V podobenstve o talentoch Pán, ktorý odchádza na cesty predstavuje Boha, ktorý nám dáva schopnosti a možnosti pre náš život.

Bolo by však chybou, ak by sme takto postupovali aj pri tomto podobenstve. V tomto podobenstve každá osoba nepredstavuje nejakú konkrétnu osobu v reálnom živote. Toto podobenstvo je založené na kontrastoch. Príbeh podobenstva hovorí skôr o tom, aký Boh nie je.

V podobenstve stretávame sudcu, ktorému je prípad nejakej vdovy ukradnutý. Tento človek je opísaný ako typ, ktorý s Bohom v živote vôbec nepočíta a mienka ľudí mu je tiež ukradnutá. Keď za ním prichádza vdova s prosbou o pomoc, čítame si o ňom, že dlho nechcel. Vždy ju nejako odpinkal. Jej prípad ho vôbec nezaujímal.

Vdova, o ktorej počúvame v podobenstve sa však tak ľahko odradiť nenechá. Vytrvalo ho otravuje až do tej miery, že si tento sudca nakoniec povie. Hoci mi je táto žena ukradnutá, v záujme toho, aby som sa jej zbavil a viac ju už nevidel, pomôžem jej.

Uvažujme, bratia a sestry, nie je obraz tohoto sudca tak trochu obrazom, ktorý sme si vytvorili o Bohu? Možno máš pocit, že Boh nemá záujem o tvoj príbeh, že ak niečo od Boha môžeš dostať, tak len tak, že si to od Neho nejakým spôsobom vydrankáš alebo uchmatneš. Možno máš pocit, že Boh Ti svoje požehnanie nechce dať.

A v prípade, ak Ho o niečo prosíš máš možno pocit, že Ho tým obťažuješ. Myslíš si: On má predsa inú prácu, ako počúvať nás. Musí predsa udržiavať chod tohto sveta, alebo počúvať chválospev anjelov. Nie je toto aj tvoja predstava o Bohu? Nie je potom táto predstava dôvodom toho, prečo sa tak rýchlo vzdávame Božieho vplyvu a radšej sa učíme rýchlo sa zmieriť s nepriaznivou situáciou.

Pán Ježiš však týmto podobenstvom hovorí, že náš Boh nie je ako bezbožný sudca, ktorý o náš prípad nemá záujem. Nie je cynickým a nezúčastneným divákom nášho života. On je Ten, ktorý nielen vie pomôcť, ale On je ten, kto aj chce pomôcť. Boh sa teší z toho, keď jeho deti prichádzajú za Ním a vylievajú si pred ním srdce.

Tu prichádzame k ďalšiemu aspektu tohto podobenstva. Učí nás, ako máme vidieť seba vo vzťahu k Bohu. Vieme, že vdova svojim postavením a svojimi možnosťami stála v tej dobe na okraji spoločnosti. Ak nemala svojho vlastného syna, ktorý by sa o ňu postaral, alebo ak si ju nevzal niekto z príbuzných jej nebohého manžela, jej vyhliadky boli veľmi smutné. Čo sa týka jej vplyvu na sudcu, nemôže ho zaplatiť ani obmäkčiť. Teda má takmer nulovú šancu na úspech.

Keď čítame toto podobenstvo, mohli by sme byť v pokušení pokladať svoje postavenie za postavenie vdovy. Podobenstvo však hovorí, že naša situácia je iná, dokonca opačná. Nie sme v pozícii opustenej vdovy. Sme milovanými deťmi nebeského Otca, vyvolení Boží, ktorí máme prístup k Bohu tak, ako majú deti prístup k svojmu Otcovi. A náš Otec nemá väčšie potešenie, ako nás vypočuť a aj potešiť svoje milované deti.

Pán Ježiš v kázni na vrchu hovorí k otcom: Ak vy hoci ste zlí, dávate dobré veci svojim deťom, o čo skôr váš dokonalý otec dá dobré veci tým, ktorí Ho prosia. A v závere nášho podobenstva hovorí: Či by sa Boh snáď nezastal svojich vyvolených, ktorí dňom a nocou volajú k Nemu, i keď mešká? S takou radosťou, ako sme sa my rodičia tešili, keď sme mohli počas Vianoc obdarovať svoje deti a urobiť im radosť, s rovnakou radosťou obdarúva Náš Otec v nebi nás, jeho deti.

Nemáme dôvod, bratia a sestry, myslieť si , že naše problémy sú Bohu ukradnuté ani v prípade, keď jeho odpoveď alebo vypočutie hneď neprichádza, alebo neprichádza tak, ako si to my predstavujeme a želáme. Ježiš nás motivuje, aby sme vytrvalo volali k svojmu Otcovi. A pre mňa osobne je veľmi povzbudzujúce, že naša vytrvalosť k modlitbe nemusí byť motivovaná nezáujmom a nevšímavosťou Otca, ktorého treba nejakým spôsobom obmäkčiť, ale práve naopak – vedomím, že Boh nielen môže, ale aj chce vypočuť, že Mu na nás veľmi záleží, že je pre Neho potešením, keď môže meniť veci okolo nás.

Kiež s takouto dôverou kráčame v roku, ktorý je pred nami. Nech je pre nášho nebeského Otca potešením pohľad na deti, ktoré Mu dôverujú. Amen!

David Bázlik