![]() |
Kázne v roku 2009
|
Úvod História Kázne v r. 2009 Kázne v r. 2008 Kázne v r. 2007 Kázne v r. 2006 Kázne v r. 2005 Kronika 2009 Kronika 2008 CD spevokolu Zborový občasník Cirkev a ekuména Kresťanský život Modlitby Konfirmácia Recenzie Stručne Vierouč. minimum Oznamy Knižnica Odkazy na weby English Deutsch Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku A. Bernoláka 11 Ružomberok PSČ: 034 01 044/432 21 98 ruzomberok@ecav.sk |
2.11.2009 - Pamiatka zosnulých Piesne: 628, 520, 519
Počas Večere Pánovej: 297, 604, 330 Kázňový text: Jób 16, 19; Jób 19, 25 - 27 Milí bratia a sestry! Dnešný sviatok, a celkovo sviatky dušičiek sú zvláštnymi sviatkami. Svojím spôsobom ich svätia kresťania aj nekresťania. Sú to sviatky blízke ľuďom bez ohľadu na ich svetonázor. Stretávame sa na cintorínoch kresťania aj ateisti. Takmer všetci idú zapáliť sviečku svojim blízkym zosnulým. Tento sviatok sa neviaže na žiadne udalosti dejín spásy, ako napr. Vianoce, Veľká noc či svätodušné sviatky. Tento sviatok je však ľuďom veľmi blízky – má totiž veľmi konkrétny súvis s naším životom. Všetci sme zažili to, ako odišli tí, ktorých sme milovali. Máme dnes všetci spoločné to, že každý jednotlivec a každá rodina má skúsenosť so smrťou, s odchodom blízkeho človeka. Neexistuje rodina, v ktorej by nebola prázdna stolička po blízkom človeku. Toto ľudí počas týchto sviatkov spája. Príbeh staro-zmluvného Jóba akoby symbolizuje a zahŕňa v sebe aj ten náš bôľ. Jób podobne ako aj my, má skúsenosť so smrťou blízkych. Najprv Jóbovi zomreli všetky deti, potom sám bol ranený chorobou i odsudzovaný svojimi priateľmi. A na viac má pocit, že ho opustil aj Boh. Nedivíme sa mu, že chce zomrieť. Ak zhrnieme Jóbove slová, hovorí toto: Nech poviem čokoľvek, moja bolesť sa nezmierni. Bože som na dne. Zobral si mi rodinu, vzal si mi moje deti. Som len kosť a koža a podľa nich je to moja vina. Boh na mňa zanevrel a ľudia sa pozerajú na mňa a na moje utrpenie ako na divadlo. Uškŕňajú sa sem a tam. Každý si do mňa môže kopnúť. Sedím tu vo vrecovine, hodím sa už len na smetisko. Oči už mám krvavé od plaču. Všimnime si zaujímavú vec. Jób má bolesť v srdci, ťažké srdce na svoje okolie a dokonca aj na Hospodina a napriek tomu s Bohom neustále hovorí. Jób sa v tejto situácii napriek všetkému obracia k Bohu. To je to, v čom sa ako ľudia líšime, keď sa stretneme s bolesťou a smútkom. Niektorí to riešia sami vo svojom vnútri, skrývajú svoj smútok a horkosť vo svojom srdci. Uzavrú sa pred ľuďmi aj Bohom. Ale sú aj takí, ktorí podobne ako Jób svoju bolesť riešia v Božej blízkosti. To je lepšia cesta. Akým smerom sa uberajú naše myšlienky a spomienky v týchto dňoch a vo chvíľach, keď navštevujeme hroby našich blízkych? Ako sa my vyrovnávame s fenoménom smrti? Robíme to osamote, alebo s Bohom? Včera, na Pamiatku reformácie, keď som sedel v poloprázdnom kostole, uvedomil som si, že je pravdou to čo bolo aj včera povedané – že Luther si vybral veľmi nevhodný termín. Tento termín nevyhovoval ani vtedajším cirkevným funkcionárom, ani pápežovi. A ten termín dodnes nevyhovuje ani nám. Vyrušuje nás. V čase, keď potrebujeme chodiť po hroboch, aby sme si uctili pamiatku svojich zosnulých – vtedy ísť počúvať Božie slovo? Aké nepraktické! Luther to však urobil schválne v tomto čase. Keď ľudia masívne nakupovali odpustky, keď sa so smrťou blízkych vyrovnávali svojským spôsobom, napísal o tom, aké sú márne a zbytočné všetky tieto aktivity. Boh nám duchovne chromým neponúka barličky, za pomoci ktorých by sme mohli vyliezť na Lomnický štít. Chromému na to barličky nepomôžu! ON ponúka lanovku. Preto je najužitočnejšie sa sústrediť aj v tieto dni spomienok na Toho, ktorý túto lanovku života vybudoval pre nás i pre našich blízkych. Nehľadajme ani v tieto dni barličky, ale nastupujme do Božej lanovky. K návšteve cintorína patrí Božie slovo, k spomienke aj modlitba. Potrebujeme okrem spomienok a fiktívnych rozhovorov s našimi zosnulými hovoriť s Pánom života a smrti. Potrebujeme smerovať naše myšlienky týmto smerom. V Božej blízkosti, v Jeho slove i v rozhovore s Ním si môžeme uvedomiť, že nie sme deti náhody a že náš život nie je len súbor chemických reakcií. Sme deti Pána, ktorý stvoril nielen vesmír so všetkými atómami a zákonmi, ale aj nás stvoril so zámerom. Náš život nie je len krátky záblesk prskavky v nekonečnom mori času, ale môj pozemský život má spojitosť s večnosťou. Som súčasťou Božieho plánu stvorenia a spásy. Všimnime si Jóba. Je zaujímavé, že napriek tomu, že nevedel to, čo vieme my – nepoznal Spasiteľa – akoby prorocky tušil to, čo Boh pripravuje pre budúcnosť. Hovorí napriek tomu všetkému smutnému a bolestnému veľké vyznanie: teraz je môj svedok na nebi a môj ručiteľ na výšinách... S ďalej pokračuje: Ja viem, že môj vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom. I keď moja koža bude rozrušená, zo svojho tela uzriem Boha... moje oči, ho uvidia. V centre Jóbove knihy, jeho utrpenia a smútku sú takéto úžasné slová dôvery v Boha. Hoci sa mu zdalo, že Boh stojí teraz proti nemu, predsa veril, že Boh bude nakoniec na jeho strane. Vedený Duchom Božím hovorí o vzkriesení z mŕtvych. Bratia a sestry, aj nám sa môže zdať pod vplyvom rôznych udalostí, chorôb, problémov a hlavne smrti blízkych, že Boh je proti nám, alebo ako hovoria mnohí – že Boh nie je. Keď však pozrieme na Golgotský kríž, vidíme tam Boha na našej strane. V Ježišovi nám Boh dal dôkaz o jeho láske k nám o tom, že stojí na našej strane. Ako prorokoval Jób - máme svojho Vykupiteľa, Toho, ktorý ručí svojim životom. V 1. liste Jána 2,1 čítame: A keby niekto zhrešil, máme prímluvcu u Otca, Ježiša Krista spravodlivého. Poďme aj dnes k tomuto krížu. Je odpoveďou na naše otázky, liekom na naše obavy, bolesti i smútok. Je jediným mostom, ktorý nás spája s Bohom, ale aj s tými, ktorí nás predišli do večnosti Amen! David Bázlik |
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok |