ECAV Ružomberok

Text: Jonáš 1, 1-2
Piesne: 210, 241, 621, 647, A-54
Keď Boh hovorí, čaká zmenu. V srdci, v mysli, v postoji, v konaní.

Milí bratia a sestry v Kristu!

Na jeseň, po zbere úrody sa týždeň slávili v Izraeli slávnosti stánkov. Ľudia si pripomínali roky na púšti, kedy izraelský ľud prebýval v prechodných príbytkoch, v stanoch. Pripomínali si veľké Božie činy, spievali žalmy, počúvali Božie slovo, ktoré zvestovalo 466 kňazov. V Jeruzaleme bolo množstvo ľudí nielen z Izraela, ale aj z iných krajín od západu až po východ. Symbolicky si stavali stany z konárov a palmových ratolestí.

A vtedy sa to stalo. Synovi Amitaja zaznelo Božie slovo. Nevieme akým spôsobom sa Jonášovi Boh prihovoril počas týchto slávností. Možno prostredníctvom piesne, možno v rozhovore s niektorým návštevníkom Jeruzalema, možno aj cez slovo kňaza. Nevieme ako, ale to nie je podstatné. Podstatné je, že to nebolo jeho slovo, nebol to ani jeho vnútorný hlas, nebol to ani jeho vnútorný pocit, ani jeho vlastný nápad. To slovo prišlo zvonku, nezávisle od jeho pocitov. Oslovil ho Boh. Pretože keď Boh osloví, čaká zmenu. A Jonáš to hneď pochopil, pochopil, čo sa od neho čaká.

Všetci súhlasíme, že na niečo také by sám neprišiel. Ísť do Ninive! Do veľkého mesta, do neznámeho mesta, veľmi ďaleko od Jeruzalem, od Izraela, od všetkého čo pozná! Bolo to slovo od Hospodina! Jonáš to vedel, vedel kto mu to hovorí a kto ho posiela. Jonáš to vedel, pretože počúval. Porozumel mu, pretože bol vnímavý na Boží hlas.

Je to presne tak ako keď počúvame priateľa, ako keď sa sústredíme na to, čo nám chce povedať, čo nám chce vysvetliť. Porozumieme mu. Ak sa vieme aj počas chaosu (aj takého ako bol vtedy v Jeruzaleme) sústrediť, budeme počuť hlas, ktorý nie je naším hlasom. A ak budeme počúvať, budeme mu rozumieť. Ak počúvam aj pochopím o čo tu ide. Tu ide o mňa! Tu nejde o nejakú skupinu, či masu ľudí. To slovo bolo pre mňa.

A keď porozumieme, asi urobíme to čo Jonáš. Budeme sa snažiť vstať a ujsť. A budeme aj ochotní si zaplatiť loď do Taršíša... Veď kto z nás by chcel takúto zmenu! Ísť do Ninive! Keď Boh hovorí väčšinou čaká zmenu. Keď vás bude Boh niekam volať, volať do niečoho, problém je v tom, že ono to ovplyvní celý priebeh vášho života.

Proti zmenám sa väčšinou človek búri, či sú veľké, alebo úplne zanedbateľné. Náš život možno vyzerá úplne inak ako by mohol, pretože naše rozhodnutia stroskotajú na tom, že nie sme ochotní urobiť zmenu. A odmietame už aj počúvať, pretože nám to staré vyhovuje.

My chceme ďalej pokračovať vo svojom dobrom starom, pretože... máme svoje dôvody! Aj my chceme utiecť ako on. Veď keď si to všetko spočítame, chcelo by to iný rozvrh dňa, iný rozvrh času, iné hospodárenie, iný systém vo výchove, nakoniec by to vlastne chcelo, aby som bol úplne iný človek. Keď Boh hovorí, čaká zmenu a to nás núti veľa premýšľať.

Už len to slovo: „vstaň a choď“, prinesie obavy. Veď to znamená urob niečo teraz hneď! Toto Božie slovo hovorí o naliehavosti o nutnosti. Ako keď vám Boh hovorí: Už nemôžeš ďalej takto žiť! Nechaj to staré, svoj doterajší spôsob! Do tvojho života prichádza zmena, tak ju pusť! Postav sa k nej tvárou v tvár! Nechaj svoje miesto a vstaň a choď!

V Jonášovom prípade bolo cieľom Ninive! Niekoľkokrát sa v tejto knihe spomína a zdôrazňuje, že bolo veľmi veľké. Na tri dni chôdze – píše Biblia. No, tak pre mňa, by to povzbudivé nebolo. Veľké mesto, veľká zmena, to chce veľa sebazaprenia, veľa odvahy, a veľa roboty.

Vieme to, že v dobe Jonášovej žilo v Ninive asi 120 tisíc obyvateľov. Najväčší rozkvet mesta sa zaznamenal v storočí po Jonášovi, teda v 7. storočí pred naším letopočtom, keď podľa archeológov malo mesto 175 tisíc obyvateľov. V knihe Náhum čítame, že mesto „prosperovalo zo lži a koristi.“ Archeologické výskumy tu odkryli 71 izbový palác, ktorý mal všetky steny zdobené alabastrom a takisto tu našli obrovskú knižnicu s tisícami hlinených tabuliek s klinovým písmom. Babylónske a médske vojská zničili mesto v roku 612 pred Kristom a odvtedy už nebolo vystavané. Jeho ruiny sa nachádzajú v severnom Iraku, 400km na sever od Bagdadu.

Takže Jonáš mal svoju malú a dôverne známu dedinku Gat-Hachéfer vymeniť za neznáme mesto, ktorého veľkosť si ani nevedel predstaviť. Naše životné výzvy, ktoré boli a určite ešte i budú sú pre nás takým Ninive. Niečím ďalekým, neznámym, jednoducho, nevieme ako by sme si v tom poradili. Kde začnem? Ak začneme nad takýmito výzvami od Pána uvažovať, väčšinou dospejeme k záveru: To je vylúčené!... A rýchlo nasadáme do Taršíša...

Ninive je od Jeruzalema vzdialené asi 1200km. No, povieme si: nie je to až také strašné. Veď dnes bežne urobíme Košice – Bratislava a späť za jeden deň a ešte všetko stihneme vybaviť. Ale predstavte si dopravné prostriedky sedemsto rokov pred naším letopočtom. V tej dobe tých 1200km mohlo byť tak jeden mesiac cesty. Z toho samozrejme vyplýva aj množstvo praktických otázok:

Tak ako? Pravdepodobne s karavánou kupcov. Ale odkiaľ na to zoženiem peniaze? Ako sa budem stravovať, kde budem prespávať? Kto sa mi postará o dom v Gat-Hachefére? Čo na to povedia priatelia, čo na to moja rodina, keď im túto úžasnú správu oznámim?....To by znamenalo na dlhší čas nechať to, čo poznám a čo mám rád a ísť do úplne neznámeho!

Myslím, že tie isté otázky, ktoré si počas rozmýšľania nad Božím slovom kládol Jonáš, si hovoríme my pre každou zmenou a každou novou výzvou. Sú praktické. Toto je presne to, čo sa pýtame.

Keď hovorí Boh, čaká zmenu. A nakoniec, keď už nemáme výhovorku pre zmenu. Povieme si: To nie je moja parketa. To nie je v súlade s mojou povahou, na to sa nehodím. Som úplne iný charakter človeka. Ja do toho ísť jednoducho nemôžem. To by som nebol ja.

Meno Jonáš znamená holub. Jonáš bol v Izraeli známym prorokom a véľmi obľúbeným, pretože stále kázal a predpovedal rozšírenie Izraelského štátu. To bola úloha! A zrazu mu Boh povie: vstaň a choď do veľkého mesta Ninive a káž proti nemu! To nemôže byť pravda! To je jednoducho v rozpore s jeho povahou! On je tu predsa na niečo iné!

Holub, či holubica je symbolom Ducha Svätého. Je symbolom toho, kto sa prihovára, kto potešuje. No teraz mal holub odísť na zvláštnu až nezmyselnú cestu, do pohanského mesta, kde možno ani nepočuli o živom Bohu a urobiť niečo, na čom nemal prirodzené predpoklady: kázať proti ľuďom!

Ale ono je to naozaj tak. Keď k tebe Boh hovorí, tak on čaká že niečo zmeníš. A určite čaká, že to budeš v prvom rade ty sám. Čaká to aj odo mňa. A my veľakrát ten jeho hlas aj počujeme, aj mu rozumieme, ale potom si rýchlo kupujeme lístky do Taršíša...

Bojíme sa, že by to z nás mohlo urobiť iného človeka? Ak by sme poslúchli a tú jeho výzvu prijali?

Ale veď o to Bohu ide! „Ale Kristus nás učí niečo iné. – píše Pavol Efežanom. Ak ste naozaj počuli jeho hlas a poznali jeho pravdu, musíte zanechať doterajší spôdob života, honbu za žiadosťami vlastného a kazeného JA, ktoré sa končí záhubou. Vaše správanie a vaše myšlienky sa musia zmeniť. Áno, musíte sa stať novými, odlišnými osobnosťami, dobrými a svätými, ktoré vyžarujú Božiu spravodlivosť.“

Toto má s nami Boh v úmysle. Urobiť z nás iného človeka. Človeka v Ježišovi Kristovi. To je jeho výzva. Ide len o to, či my sme ochotní ísť do toho!...Do toho svojho Ninive. Veď koniec koncov, v Ninive to dopadlo celkom dobre. Amen.

Ilona Bázliková