ECAV Ružomberok

Piesne: 210, 267, 273, A 68
Kázňový text: Mt 28, 19-20 ´99

Milí bratia a drahé sestry!

Slová choď - choďte, k nám zazneli v živote už mnohokrát. Od rodičov, starých rodičov, učiteľov, súrodencov či nadriadených... Bolo to vo chvíli, keď sme boli niekam posielaní a obyčajne vždy to malo nejaký účel. „Choď do školy, do obchodu, do kostola, alebo na detskú besiedku“. Keď Pán Ježiš hovorí tieto slová učeníkom, posiela ich aj nás k druhým ľuďom. A to nie preto, aby sme my z toho niečo mali, ale kvôli prospechu a viere druhých ľudí.

Dnes si pripomíname dvoch mužov, ktorým tiež zaznelo slovo „choďte“ – a oni šli. Výsledkom ich poslušnosti a snaženia je i cirkev na Slovensku.

Ak by som mal ja zostaviť svojich 7 divov sveta, medzi prvé by som zaradil práve toto: Apoštolovia ani vierozvestcovia nemali svojich mediálnych poradcov, nemali ani svoje tlačové centrum alebo vydavateľstvo. Napriek tomu zasiahli tou dobrou správou svet.

Ako to urobili? Presne tak, ako im to prikázal Ježiš: Krstite ich a učte zachovávať všetko, čo som vám prikázal. Konštantín a Metod robili z konkrétnych ľudí učeníkov Ježiša Krista. Odovzdávali im svoju osobnú vieru.

Ak by sa tento učenícky proces zopakoval len jednorázovo, možno by sme dnes vzývali stále ešte Perúna alebo iné prírodné božstvá. Oni však, aj ich učeníci boli poslušní Ježišovmu príkazu a preto učeníkov pribúdalo a multiplikácia pokračovala.

Človek sa stáva učeníkom, keď získa vieru. Ale nech sa akokoľvek pozeráme do nášho textu, slová o viere tu nenájdeme. Je tu reč o krste a o učení toho, čo Pán Ježiš prikázal a naučil učeníkov. Je to možno preto, že Ježiš od nás viac nečaká. Našou úlohou je ísť, krstiť a učiť. Ostatné je na Bohu. Viera je Boží dar, a Boh ju dá každému, kto sa rozhodne dať vo svojom živote priestor Bohu a Jeho milosti. Úlohou, ktorou nás Pán Ježiš poveril je vyučovať a krstiť. Ostatné treba v modlitbách odovzdať Bohu.

Slovíčkom choďte nás Ježiš vyzýva k iniciatíve. Robiť z ľudí učeníkov sa nedá len z kazateľne alebo učiteľskej lavice. Súčasťou nášho poslania je skloniť sa k tým, ku ktorým nás Pán Ježiš posiela. Nejde tu totiž o mňa samého, ale o nich. Urobiť z človeka Ježišovho učeníka sa nedá bez vzťahu. Dnešná doba však veľmi vzťahom nepraje. Svojou rýchlosťou nám nedáva na vzťahy veľký priestor. Možno práve preto sa cirkevné spoločenstvá na mnohých miestach zmenšujú, pretože zabudli, že robiť z ľudí učeníkov, znamená predovšetkým budovať vzťahy.

Tak ako si rodič musí občas sadnúť na zem vedľa svojej dcéry alebo syna a pochopiť ich svet, ako sa učiteľ musí skloniť ku žiačikovi a poriadne ho vypočuť, tak sa aj my potrebujeme skloniť k tým ku ktorým sme Bohom posielaní – sú to predovšetkým naše deti, vnúčatá, krstné deti...

Podobne to urobili Cyril a Metod. Budovali vzťahy so svojimi žiakmi a snažili sa pochopiť ich situáciu. O tom svedčí aj skutočnosť, že zostavili písmo a pracne do neho preložili časti Božieho slova.

Dnešnou spoločnosťou sme niekedy presviedčaní, že najdôležitejšia vec v živote je naša výhra a naše vlastné blaho. Ale niekde hlboko v nás tušíme to, čo nám hovorí aj Božie slovo, že tá najdôležitejšia vec v živote je pomáhať k výhre iným. V Božom slove si čítame, že viera je našou výhrou a naším víťazstvom. K tejto výhre by sme mali pomáhať aj druhým a to aj za cenu, že sami musíme spomaliť a zmeniť naše osobné plány. Chcem vám povedať príbeh, ktorý mi nedávno prišiel e-mailom. Odohral sa na olympiáde v Seattly. Na štartovej čiare v behu na 100 m stálo deväť fyzicky, alebo psychicky postihnutých atlétov. Pištol vystrelila a pretek začal.

Bežali v trojiciach. V tom sa jeden chlapec potkol a spadol. Urobil pár kotrmelcov a zostal ležať na zemi. Ostatní pretekári, keď počuli jeho plač, spomalili, a napokon zastavili. Postupne sa všetci vrátili. Pomohli mu postaviť sa a potom všetci odkráčali plece pri pleci do cieľa. Všetci diváci sa postavili a veľmi dlho tlieskali. Títo športovci ľuďom pripomenuli, že dôležitejšia vec ako naša osobná výhra, je pomôcť k výhre druhým.

Bratia a sestry, nech sa tento rozmer nestratí z nášho života ani z našich vyučovaní. Bez tohto postoja nie je možná žiadna misia – či už v rodinách, alebo vo svete.

Ďakujme aj dnes za tých, ktorých nám Boh do života dal, ktorí nám pomohli k viere a k víťazstvu. A tiež ochotne pomáhajme k víťazstvu viery tým, ktorých nám Pán Boh zveril. Amen!

David Bázlik