ECAV Ružomberok

Text: 1. Kráľov 19, 1-14

Milí bratia a sestry v Kristu!

Náš život je ako sínusoida, vraví sa. Je čas kedy cítime silu, odvahu, triumf, máme nádej, ba istotu v mnohých veciach života. A je čas, kedy cítime pád, krach, strach, bezmocnosť, vnútorne sa rúcame, nevidíme východisko...

Existuje mnoho príčin takéhoto stavu v našom živote. Dnes sa pozrieme na štyri z nich na príklade Eliášovho príbehu. Ako to dopadlo pri ňom.

Eliáš zažíva pád, uteká z vrchu Karmel, kde sa dokázala Božia moc a on v Jeho moci odhalil 850 falošných prorokov. V 18. kap. čítame: Hospodinova ruka bola s Eliášom. Ale zrazu sa všetko zvrtlo a Jezábel, hrozná kráľovná, chce Eliáša zabiť. A tak, napriek tomu Božiemu zázraku na vrchu Karmel, Eliáš zo strachu uteká z Karmelu do Beér šeby a Jezreela. Nič neje, len uteká pred kráľovnou.

Stáva sa to aj vám? Ženiete sa, náhlite sa, znervózňujete sa. Stravujete sa ledabolo, nemáte na seba čas. Nedokážete sa stíšiť ani upokojiť. Ste v jednom kolotoči, deň za dňom. Začas sa to dá, ale čo potom?... A to je prvá príčina stavu, keď sme na sínusoide dole: vpúšťame do svojho vnútra nepokoj.

Je to zvláštne, Eliáš mal silu postaviť sa proti 450 Baalovým prorokom, ale nezvládol kráľovnú Jezábel. Predtým muž plný viery, teraz plný strachu. Jeden jediný histerický a besný človek môže spôsobiť, že sa nám všetko zrúti. Eliáš sedí na púšti pod kručinovým kríkom a žiada si smrť od Pána Boha. Hovorí: Už dosť Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší než moji otcovia! Uvedomuje si, že sa poddal strachu z človeka. To je druhá príčina jeho úteku.

Je deprimovaný, neustále si opakuje slová, na ktoré by si na vrchu Karmel ani nespomenul: Bojím sa, som sám, chcem zomrieť. Je upriamený na seba, stráca perspektívu, myslí si že ostal sám verný Bohu, ale nie je to tak. Boh má omnoho viac svojich verných. Eliáš sa dostal do bodu, ku ktorému aj veľmi často spejeme, keď nepozeráme na Pána Ježiša. Začneme sa ľutovať: som neschopný, nič neviem, nedokázal som v živote nič dobré. Sme pohltení v sebaľútosti a svojom ja, ja, ja. Je to tak, ak odvrátiš svoj zrak od Pána Ježiša, uvidíš len seba so všetkou biedou. Ak odvrátiš zrak od Boha, nedokážeš v tejto biede vidieť východisko. Odvrátený pohľad od Boha je ďalšia príčina úteku a pádu.

Boh posiela svojho služobníka-anjela, ale Eliáš nechce komunikovať a odchádza sám do púšte. Aj my máme svoju púšť a človeku, ktorý o nás stojí, naznačíme a občas i priamo povieme: nechaj ma tak, ja sa chcem ľutovať. Ďalšia príčina krachu je, keď sa vzdáme kontaktu s ľuďmi.

Keď ti Boh chce pomôcť, keď chce pomôcť svojmu vyčerpanému služobníkovi, urobí tri veci: Nechá ho, aby sa dobre vyspal/5/, posiela anjela s jedlom, anjeli vedia všeličo, pripraviť aj anjelský pokrm, ktorý človeka nasýti na 40 dní/5-8/. Duchovné problémy totiž sa uzdravujú i fyzickými metódami a nakoniec si Boh dáva s človekom schôdzku.

Eliáša priviedol na miesto, kde sa pre vyvolený národ všetko začalo – vrch Chóreb, Mojžiš zažíva Božiu prítomnosť a silu, dostáva prikázania pre ľud. Aj nás vie Boh priviesť na miesto, kde smieme začať odznova. Naším vrchom je Golgota. Chóreb je miestom starej zmluvy, Golgota miestom novej zmluvy, na Chórebe Boh ohňom vpisuje zákon do kameňa, na Golgote krvou svojho Syna píše zmluvu evanjelia do nášho srdca. Ten vrch je vrchom zmierenia, staré sa pominie a môže začať niečo nové.

Boh začína stretnutie otázkou: Čo tu robíš , Eliáš? Keď je človek ubitý, možno deprimovaný, nepomôžeme mu tým, že mu začneme pripomínať chyby, ani tým, že ho zahrnieme „dobrými“ radami. To ho skôr ešte viac zdeptá. Je lepšie sa spýtať: Čo sa ti stalo? Čo tu robíš?

A Eliáš po tejto Božej otázke, môže zo seba vyliať na povrch všetko sklamanie, svoje zranené city, všetko, čo v ňom vrie a začne: Pane, tak som sa napracoval, bojoval som za tvoje veci, drel som, ale všetci žijú bez teba, opustili tvoju zmluvu, zrúcali tvoje oltáre, zabili tvojich prorokov, zostal som už iba sám...a i môj život je v ohrození!

Hospodin vedel všetko, ale necháva Eliáša vyrozprávať sa, pretože vie, že my ľudia to potrebujeme, potrebujeme čas, kým spracujeme v sebe svoj krach. A odpovedá nám, nie v búrke, nie vo víchre, nie v ohni, aj keď i týmto spôsobom mnohokrát hovorí s nami. Ale zdeptanému nepomôže silný hlas, ani to, čo jeho životom otrasie, a tak Boh hovorí v šumení, šepkom.

Ozval sa tichý príjemný šelest, píše Biblia. On nevykrikuje svoju lásku, šepká ju.

Musíme byť pozorní, aby sme počuli jeho tichý hlas, ktorý šepká padnutému, vnútorne rozbitému človeku: Za teba vydané, za teba vyliata....Len tento hlas nám môže ukázať cestu z krachu a strachu k sile a viere. Amen.

Ilona Bázliková