ECAV Ružomberok

Piesne: 149, 124, 600, 125, 150 A - 34

Milí bratia a milé sestry!

V roku 1856 narazili archeológovia pri vykopávkach na vrchu Palatin v Ríme na zvyšky budovy. Bola to škola pre otrokov, ktorí mali slúžiť na cisárskom dvore. Keď sa podarilo uvoľniť múry, našli sa – ako je to v školách bežné – na stenách mnohé rytiny, ktoré vytvorili žiaci. Medzi nimi bola jedna veľmi zvláštna: do omietky bol vyškriabaný kríž, na ňom videlo ľudské telo, ktoré malo hlavu somára. Vedľa tejto ukrižovanej bytosti stojí chlapec vystierajúci ruku tak, ako sa v staroveku zvyklo modliť a vedľa chlapca sa nachádza nápis: „Alexamenos vzýva svojho Boha.“

Historici si samozrejme položili otázku: Ako asi vznikla táto kresba? Súvislosti sa dajú vytušiť a poskladať celkom dôveryhodne.

Prenesme sa do 1. storočia n.l.. Jedného dňa prichádza do školy pre otrokov nováčik. Volá sa Alexamenos. Večer sa modlí. Ostatní spolužiaci sa postavia vedľa neho a pýtajú sa: Ku komu sa modlíš? Snáď k Jupiterovi? Alebo k Venuši, bohyni lásky?

Alexamenos začne rozprávať o jednom Židovi, ktorý sa volá Ježiš. Bol ukrižovaný a predsa žije... Ďalej sa však v rozprávaní nedostane, pretože sa ozve búrlivý smiech.

„Ku komu sa to modlíš?“ – Tu je možný len výsmech. Pre Rimanov totiž nebolo nič ponižujúcejšieho než trest smrti ukrižovaním. Bežného Rimana nebolo možné ukrižovať otroka, ktorý nebol za človeka považovaný, alebo politického rebela, ktorý je parazitom spoločnosti.

Rímsky filozof Cicero povedal: „Už samotné slovo „kríž“ nemá čo obťažovať rímske ucho, je nedôstojné, patrí k slovám, ktoré by dieťa pri stole nemalo ani spomenúť.

Modliť sa k ukrižovanému? Spolužiaci sa búrlivo smejú a nasledujúce ráno pripravujú pre modlitebníka odmenu – do steny vyškrabaná kresba: “Alexamenos vzýva svojho boha“, boha s hlavou somára. A kto takéhoto boha vzýva, ten sám musí byť poriadny somár.

Milí bratia a sestry, ak sa my dnes k tomuto Kristovi prihovárame v modlitbe, mali by sme byť považovaní za hlupákov? Možno pre niekoho áno. Modliť sa však ku vzkriesenému Kristovi, ktorý má všetku moc na nebi aj na zemi a je realitou nášho života, určite nie je bláznovstvom. Apoštol Pavol spomína, že pre mnohých sa javí ako bláznom, ale kvôli zvesti o ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi tým bláznom rád bude. Pavla ženie dopredu práve táto Kristova realita, ktorú opisuje v najstaršom veľkonočnom vyznaní viery. Teraz povstaňme a spoločne si ho vypočujme.

Kázňový text: 1K 15, 3-6
3 Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem   4 a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem,   5 i ukázal sa Kéfasovi, potom dvanástim,   6 potom zjavil sa naraz viac ako päťsto bratom, z ktorých väčšina žije až dosiaľ, niektorí však umreli.   7 Potom sa ukázal Jakubovi, potom všetkým apoštolom   8 a zo všetkých poslednému - ako nedochôdčaťu - ukázal sa aj mne.

Toto veľkonočné vyznanie viery prijal Pavol v Damašku po svojom obrátení, pravdepodobne v roku 32 n.l.. Toto vyznanie bolo veľmi stručne a logicky zostavené, aby bolo ľahko zapamätateľné.

Veľmi jasne z neho znie, že Ježiš zomrel, a preto bol pochovaný, ale tiež aj to, že On vstal z mŕtvych a preto je Jeho zjavenie realitou.

Pavol toto podáva ako skutočnosť, ktorá je zdrojom viery pre očitých svedkov, rovnako ako aj pre tých, ktorí ich prostredníctvom uverili. Pavol tieto slová píše aj pre pochybovačov, pre tých, ktorí žili v Korinte ďaleko od Jeruzalema a mali v sebe mnoho otázok. Týmto ľuďom pomáha prísť k živému Kristovi. Tieto slová sú preto adresované aj nám.

Tak ako je v dnešnej dobe množstvo pochybovačov, tak tomu bolo od samého začiatku cirkvi. Ľudia sa rôznym spôsobom vysporiadali z kauzou prázdneho hrobu. Mnohí aby unikli pred pravdou Biblie, aby si nemuseli zaťažovať svedomie, vynašli viaceré riešenia. Niektoré spomeniem:

1. Ježiš v skutočnosti nezomrel. Na kríži iba zamdlel, v chladnom hrobe sa prebral a v noci utiekol.
2. Ženy boli tak nešťastné v nedeľu ráno, až prišli k nesprávnemu hrobu.
3. Rímski vojaci telo niekam skryli.
4. Prišli učeníci a telo ukradli (toto bola vôbec prvá verzia, s ktorou prišli veľkňazi)
5. Nedávno som našiel na internete aj toto vysvetlenie: Mimozemšťania uniesli telo Ježiša na vedecký výskum. Práve z dôvodu, že si všimli, že sa vymykal z priemeru ľudského druhu.

Nad niektorými vysvetleniami sa pousmejeme. Ale pravdou je, že mnohí radšej príjmu jednu z týchto verzií ako svedectvá tých, ktorí pre túto pravdu obetovali svoj život.

Preto Pavol spomína aj očitých svedkov, ktorí v jeho dobe žili a mohli podať správu o vzkriesenom Ježišovi z prvej ruky.

Pavol hovorí o Veľkej noci ako o udalosti, ktorá zmenila životy Ježišových učeníkov. Ľudia, ktorí sa pred tým skrývali za pevne zamknutými dverami, ľudia na úteku k pôvodným remeslám, sa stávajú neohrozenými poslami vzkriesenia. Kde sa vzala uprostred hlbokej depresie smrti takáto odvaha? Odpoveďou je vzkriesený Kristus.

Bratia a sestry, my máme tu možnosť pozrieť sa na udalosť vzkriesenia a na dôsledky vzkriesenia z oveľa väčšieho časového odstupu. Pavol nevedel, ako bude kresťanstvo napredovať. My to dnes vieme. Vieme, že aj napriek tvrdému prenasledovaniu, prenikla veľkonočná zvesť celú Rímsku ríšu. My môžeme smelo povedať, že Veľká noc bola nocou, ktorá navždy zmenila svet.

Jeden programátor opísal skutočnosť Ježišovho vzkriesenia týmito slovami: Ježiš svojim vzkriesením vložil do nášho sveta i do nás nový program, ktorý prekonáva smrť.

Prvý, na kom bol a mohol byť spustený, bol spravodlivý a ukrižovaný Ježiš Kristus. On o sebe hovorí v zjavení: Bol som mŕtvy a hľa som živý na veky a mám kľúče smrti a podsvetia.

Bol som mŕtvy... O mnohých nám milých ľuďoch musíme povedať v prítomnom čase: sú mŕtvy. A o nás všetkých vieme, že RAZ MŔTVI BUDEME. Tou dobrou správou Veľkej noci je, že je tu jeden, ktorý to o sebe môže povedať v minulom čase: Bol som mŕtvy, ale už je to inak – smrť mám už za sebou. A každý , kto jemu patrí je znovuzrodený pre živú nádej. Každý, kto patrí Ježišovi, má v sebe Ježišov program aj s autorskými právami, ktorý víťazí nad smrťou. Nad tým smrť nemá moci.

A tak hoci bolesti zubov, starosti, depresie, pády do hriechu i zranenia sú ešte stále súčasťou nášho života, predsa v nás beží nový program znovuzrodenia pre večnosť. Ak chceme, aby mal vplyv na náš život, nevypínajme ho.

Milí bratia a sestry tento nový program ovplyvňuje aj náš bežný život, naše postoje k rôznym životným výzvam. Tento program si vie veľmi dobre poradiť aj so strachom. Veľmi dobre to ilustruje aj príbeh , ktorý vám chcem rozpovedať. Je o jednej misionárke pôsobiacej v Tokiu, vo štvrti červených lámp medzi prostitútkami.

Raz išla navštíviť do nemocnice pre chorých na tuberkulózu jedno dievča, ktoré ochorelo na túto chorobu. Keď vstúpila do izby, bolo tam viacero pacientok. Jedna obzvlášť upútala jej pozornosť, pretože si vedľa lôžka umiestnila sochu Budhu. Zreteľne tým chcela povedať: „Tu ležím v mene Budhu, môj osud je v jeho rukách.“ Misionárka sa zhovárala s každou z nich a na záver im darovala Jánovo evanjelium.

O niekoľko dní s úžasom zisťuje, že mladá budhistka číta evanjelium horlivo každý deň. Čo ju k tomu priviedlo? Neskôr sa dozvedela aj dôvod. Misionárke pri jej prvej návšteve ponúkli v nemocničnej izbe pre týchto tuberkulózou nakazených broskyňu. Mnohé sa vtedy pravdepodobne v duchu spýtali: Čo teraz urobí táto kresťanka, beloška? Pravdepodobne nebude riskovať infekciu. Misionárka však prijala broskyňu so zdvorilým „ďakujem“ a spokojne ju pred zrakmi pacientok zjedla. Pre mladú budhistku išlo o rozhodujúci podnet. „Ak má táto žena takú odvahu, potom musí poznať niekoho, kto je silnejší ako smrť a strach z nej“. Rozhodla sa, že aj ona Ho chce spoznať. Siahla po Jánovom evanjeliu a čítala zvesť Toto, ktorý o sebe povedal: Ja som vzkriesenie i život.

Zriedka sa stane, že nekresťan začne čítať Bibliu nie vďaka krásnej kázni, ale vďaka tomu, že niekto s chuťou zje broskyňu.

Bratia a sestry, aj my sme povolaní sprostredkovať veľkonočnú zvesť svojimi slovami, ale predovšetkým svojim životom. Každý človek má totiž právo poznať vzkrieseného Krista. V našej ústave sú zakotvené základné ľudské práva. Napr.: právo na slobodu pohybu, na slobodný prístup k informáciám. Toto všetko je dôležité, ale to najvyššie právo tam žiaľ nie je priamo uvedené. Je to právo, ktoré patrí od Veľkej noci každému človeku: právo poznať svojho Pána – vzkrieseného Krista. Neodopierajme druhým toto právo svojou ľahostajnosťou. Ježiš po vzkriesení hovorí: choďte a povedzte to mojim bratom. To platí aj nám. Nech veľkonočná zvesť znie nielen v ružomberských kostoloch, ale aj v domácnostiach a v ružomberských uliciach. Amen!

(S použitím týchto prameňov: Kto si Adam? KETTLING Siegfried)

David Bázlik – zborový farár