ECAV Ružomberok

Text: Ž 119, 46 a: O tvojich svedectvách chcem hovoriť...

Veľmi radi dostávame dary. Tešíme sa z nich. Mnohokrát je to niečo, po čom sme dlho túžili, ale nevedeli sme to zohnať alebo to bolo pridrahé na to, aby sme obdarovali samých seba. Ale v zozname darov, ktoré sme počas života prijali sú i také, ktoré keď sme rozbalili, nevedeli sme čo s nimi. Mnohé sme opäť vložili do škatule a odložili niekde do kúta.

Všetko to, čo od Pána dostávame je dar, ktorý si nemáme nechať. V prvom rade je to láska a milosrdenstvo, je to starostlivosť, je to trpezlivosť. Darov od Boha, ktoré sa nedajú zabaliť je veľmi veľa a každý deň ich dostávame preto, aby sme ich darovali ďalej.

A tie, ktoré sa zabaliť dajú sú väčšinou len dočasné.

Len jeden z darov Božích, ktorý môžeme zobrať do rúk, dokonca i zabaliť trvá večne a nikdy sa nezmení – Je to dar Božieho slova, ktoré nás vyzýva stať sa svedkom Pána Ježiša Krista a „obdarovávať“ ľudí.

Tak aby ten, kto je obdarovaný počul, že naše reči nie sú prázdne taľafatky, ale že sú to Božie slová, že z našich úst plynie pokoj a pokora, že to, čo vravíme nie je bezvýznamná konverzácia, ale to naše slovo chce byť svedectvom našej viery a neraz i odvahy. Pretože i žalmista píše, že: tí majú hojne pokoja, čo milujú tvoj zákon a nemajú sa o čo potknúť.

Ale občas, niekedy i dosť často, máme smutnú skúsenosť. Božie slová sa stávajú darom, ktorý človek nechce rozbaliť. Bojí sa. Je mu to jedno. Zabudne. Alebo to odloží na neskôr, a povie si snáď sa to ešte niekedy bude hodiť, ale teraz v mojej situácii je mi to nanič a odloží to kdesi do tmavého kúta, ako dar, s ktorým nevieme, čo s ním.

Stalo sa vám to? Že slovo od Boha, ktoré malo ísť cez vás druhému, zostalo neprijaté alebo and ním viselo gesto mávnutím ruky a akéhosi malého vzdoru? Áno. Veľakrát naše svedectvo, dar Božej reči sa nám zdalo neúčinné. Namiesto kladnej odozvy v našej rodine, u priateľov, spolupracovníkov sa nám vracia odmietnutie, kritika, niekedy ak sme veľmi nástojčivý aj hnev.

A my v takej chvíli podliehame klamu, že ten Boží dar, ktorý ide k človeku cez naše ústa, cez náš život, že to nemá význam a nás to trápi. No nevieme si poradiť. Nájdeme chybu? Ten zádrhel? (ako sa vraví)? Božie slovo ide zo zdroja, ktorý ešte nikdy nezlyhal a nikdy nezlyhá. Vysielač je v poriadku. Je 100% spoľahlivý. Vysiela nepretržite 24 hodín. Kedykoľvek otvoríme Bibliu, stále nájdeme slovo pre seba. Nikdy, opakujem nikdy nad otvorenou Bibliou nepovedzme: dnes tam pre mňa nie je nič. Biblia nie ja ako menu, ktoré si otvoríte a poviete: na nič nemám chuť. Ak sa nám to niekedy stane, prosme o Božieho Ducha, pretože práve v takých chvíľach keď naše hlavy sú sklonené nad Božím slovom, či pri modlitbe, práve vtedy diabol útočí najintenzívnejšie.

Ak Boh chce použiť nás, aby sme boli jeho hlasom pre človeka v našom okolí, Môžeme zlyhať. Ak človek nepočuje Božie oslovenie, chyba môže byť v reproduktore, ktorým sme my. Naše svedectvo o Bohu veľakrát vyzerá čudne, nespoľahlivo, občas vynecháva zvuk, niekedy úplne vypneme, a niekedy zasa príliš kričíme. A prijímateľ hlasu si radšej zapchá uši alebo nechápavo krúti hlavou, lebo nepočuje nič.

Čo robíme s darom Božej reči? Naozaj ho máme? Môže to ten druhý zbadať? Počuť? A nakoniec je tu človek, ktorému dar Božieho slova chceme odovzdať a s pomocou Božieho Ducha hovoríme k nemu Božou rečou.

Mnohí sú nadšení, keď počujú Boha, keď aj cez nespoľahlivé médium akým sme neraz my, môžu počuť Boží hlas. A rozbalia si svoj dar. A radujú sa, že konečne dostali to, po čom tak túžili, to čo tak dlho zháňali - zmysel svojich dní.

A mnohí ďalej blúdia a najradšej by dar, ktorý im Boh daroval z lásky vrátili na spätnú adresu. Ale to už nie je problém reproduktora, že prijímateľ slov zostáva hluchý, alebo si odmietavo zapcháva uši.

Je na nás, ktorí sme dar Božej reči prijali, a Boh si nás vyvolil za svedkov svojho slova, aby sme boli tí, ktorí:

    chodia v Božom slove
    a pridŕžajú sa jeho svedectiev,
    tí, ktorí ho hľadajú celým srdcom
    a kráčajú po Jeho cestách.

Ak ste ten a tá, ktorí ste boli obdarovaní, nenechávajte si to pre seba, ale v moci Božieho Ducha, v láske a trpezlivosti obdarujte človeka, na ktorom vám záleží a modlite sa, aby vaše slová i vaše svedectvo boli pre neho tým, čo mu ukáže cestu k životu. Žalm 119, 89-97....... Amen.

Ilona Bázliková