![]() |
Kázne v roku 2008
|
Úvod História Kázne v r. 2009 Kázne v r. 2008 Kázne v r. 2007 Kázne v r. 2006 Kázne v r. 2005 Kronika 2009 Kronika 2008 CD spevokolu Zborový občasník Cirkev a ekuména Kresťanský život Modlitby Konfirmácia Recenzie Stručne Vierouč. minimum Oznamy Knižnica Odkazy na weby English Deutsch Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku A. Bernoláka 11 Ružomberok PSČ: 034 01 044/432 21 98 ruzomberok@ecav.sk |
2.11.2008
- Pamiatka zosnulých Text: L 16,19-31
Milí bratia a sestry v Kristu! K jeseni už ako keby neoddeliteľne Pamiatka zosnulých patrila. Z tohto sviatku sa stal takmer cintorínový kult. Myslím si, že každý človek sa mu poddal. Ale napriek tomu dúfam, že nám spomienky na mŕtvych neprekryjú slovo Biblie, slovo evanjelia, ktoré ako jediné všetkým tým našim spomienkam dáva zmysel. Zmysel, ktorý potešuje, zmysel, ktorý varuje, zmysel, ktorý povzbudzuje našu vieru, zmysel, ktorý upozorňuje na zodpovednosť pred Pánom, ktorý vraví: „Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo ďalej už nemôžeš šafáriť.“ (L16,2) Stáva sa nám, že si mŕtvych idealizujeme. Jeden brat farár povedal: čím je pomník nad hrobom okázalejší a nákladnejší, čím je hrob na pamiatku zosnulých ovenčenejší, tým môže byť mŕtvy otáznejší. A tá otázka znie: Aká je jeho večnosť? V týchto dňoch prechádzate pomedzi hroby. Môžete vidieť krásne vence, ikebany, kytice, množstvo svetiel. Aká pozornosť živých mŕtvym!!! Nechce tento náš cintorínový kult niekedy nahradiť to, čo sa v živote zanedbalo?.... Slová , ani konanie, ani vzťahy, ani ich život, nedá sa to vrátiť. Iba jedno je dôležité. Aby keď ja budem mŕtva, aby keď ty budeš mŕtvy, pre nás platilo slovo Božie: „Vojdi v radosť svojho Pána!“ Iba jedno je dnes dôležité, aby Pán Boh na náš náhrobný kameň nenapísal: Toto je tragédia oneskoreného človeka! Hoci mnohí by sme čakali od Pána Ježiša opis tej druhej strany, toho, čo príde, nenájdeme ho v tomto podobenstve. On hovorí o bohatom a chudobnom mužovi. O boháčovi a Lazaraovi. Nie na to, aby sme sa dozvedeli a poznali, čo sa deje po smrti, ale preto aby sme sa prebrali ešte dnes, keď žijeme. Aby sme boli pripravení na to, čo príde, keď aj naše telá dajú do truhly a vložia do hrobu. Nemyslime si, keď máme dvadsať, tridsať, či štyridsať, že sa tomu vyhneme. Nikto z nás, iba keby sme vo svojom živote boli svedkami druhého príchodu Pána Ježiša. Náš pohľad je zameraný na dnešok na naše dnešné a súčasné starosti, na veci, ktoré vidíme teraz. Žijeme tak rýchlo, že ani nemyslíme na zmenu, nemyslíme, že by sa niečo zrazu mohlo zmeniť. Nemyslíme na smrť. Chodíme na pohreby druhým, možno aj blízkym, ale nás sa smrť svojou rukou nedotkla a až sa raz zastaví pred nami a povie „poď“, tak čo? Umrieme a bude po všetkom? Preto jedzme , pime, lebo zajtra umrieme? Takto uvažuje oneskorený človek, ktorý nechápe alebo nechce pochopiť, že smrťou sa to nekončí. Ale v podobenstve umrel aj ten oneskorený boháč a pochovali ho a...neskončilo sa to. Ocitá sa tam, o čom nerozmýšľal, v čo neveril, o čo nemal záujem. Niekedy si myslíme, že to, čo nás nezaujíma, v čo neveríme, že to neexistuje. Napríklad „to za okamihom smrti“. A keď zistíme, že sme sa mýlili, už niekto iný kladie kvety na náš hrob a je neskoro!!! A zistíme, že nám niečo ušlo. Boháč z nášho podobenstva oneskorene spoznal odpoveď na otázku iného boháča z evanjelií: A kto je môj blížny? Keď Lazar sedel pred bránou jeho domu a potreboval jesť a obviazať rany, boháč si ho nevšimol. On mal čo jesť a nebol momentálne chorý. A predsa len na neho si spomenul. Na to, že kedysi nejaký Lazar sedával pred jeho domom. Ľudia vás niekedy budú prehliadať, dívať sa ponad vás, ale keď vás budú potrebovať, zrazu budete pre nich brat a sestra. Aj boháč to urobil, ale bolo neskoro. Večne neskoro! Tragédia oneskoreného človeka. A koľko takých tragédií je v hroboch s kresťanským znakom kríža, pod kameňmi so slovami nádeje vo večný život, možno aj pod tými hrobmi, na ktoré sme položili kvety a zapáli sviecu. Robíme to, aby jej svetlo svietilo na znak života kdesi v nebi....aby naznačovala to, že Pán Ježiš bol svetlom otcovi, mame, bratovi, sestre, manželovi, manželke, dcére, synovi. Ak to bola pravda ich života a Pán Ježiš Kristus bol svetlom a zmyslom ich života, máme požehnané spomienky pokoja. Ak nie, a to posudzuje len Pán, sú to tragédie oneskorených ľudí. V týchto dňoch stojíme nad hrobmi a myslíme na tých, ktorí chýbajú, ale nenapadlo nás, že niekto na druhej strane myslí na nás a túži, aby sme sa prebrali a nezahynuli pre večnosť s Bohom. Ak sa nepreberieme teraz, potom nám raz, keď sa vo večnosti ocitneme, povedia: Neskoro, dieťa moje, neskoro... Týmto podobenstvom nás Pán Ježiš nechce strašiť, ale chce nás potešiť a povedať ako to je s nami, ktorí úprimne dôverujeme svojmu Bohu, ktorí Krista napodobňujeme v láske k druhým ľuďom, ktorí si všímame potreby iných. Ako je to s nami, ktorí každý deň čakáme na svojho Pána a vieme, že On kdekoľvek a kedykoľvek môže vkročiť do nášho života a zobrať nás cez okamih smrti do svojej večnosti. Pán Ježiš chcel ukázať, že ten náš príbeh nemusí byť tragédiou akéhosi oneskorenca, ale môže byť príbehom človeka, ktorý počul a hlavne: prijal slovo svojho Boha včas. Amen. |
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok |