ECAV Ružomberok

Piesne: 330, 327, 465, 490, A-79
Kázňový text: Ján 9, 39-41 Tu povedal Ježiš: Súdiť som prišiel na tento svet, aby videli, ktorí nevidia, a aby oslepli, ktorí vidia. Počuli to farizeji, ktorí boli s Ním, a povedali Mu: Či sme aj my slepí? Riekol im Ježiš: Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech; vy však hovoríte: Vidíme. A tak váš hriech zostáva.

Drahí bratia a sestry!

Dnešná nedeľa nesie prívlastok - nedeľa pokánia. Ale či tou nedeľou pokánia skutočne bude, to závisí od každého z nás. Kým pre jedného môže byť časom pokánia, pre iného môže byť časom spokojnosti so sebou a časom samospravodlivosti.

Hovoriť o pokání je dôležité, ale môže sa stať, že môžeme o ňom rozprávať ako rozpráva turista o vzdialenej exotickej krajine, do ktorej sa však v najbližšom období nechystá.

Keď v dnešných časoch hovoríme o pokání, narážame ešte na iný problém. Pokánie môže byť prítomné len tam, kde existuje v človeku vedomie viny – hriechu. A v životoch dnešných ľudí – teda aj v nás - vedomie hriešnosti často chýba.

Pokánie je dar vidieť život tak, ako ho vidí Boh. Pokánie je ako röntgenový snímok, ktorý odhaľuje zlomeninu, alebo niečo patologické, čo nie je voľným okom vidno. Pokánie je proces, ktorý predchádza liečbe. Kým však nie som ochotný pozrieť sa zoči-voči svojej nepríjemnej diagnóze, nemôžem prijať ten ponúknutý liek milosti.

Keď prví kresťanskí kazatelia – apoštoli hlásali evanjelium a vyzývali ľudí, aby činili pokánie, mohli u svojich poslucháčov predpokladať vedomie viny pred Bohom.

Staroveký človek /či už to bol bohabojný Žid, alebo pohan/ pristupoval k Bohu, ako obvinený predstupuje pred sudcu. Pre moderného človeka sa však role obrátili. Človek sa stavia do roly sudcu a často Boh sedí na lavici obžalovaných. Človek-sudca hovorí: aký je to Boh, ktorý dopúšťa vojny, chudobu a choroby? Aký je to Boh, ktorí dopúšťa problémy do môjho života? Ak je Bohom, nech to vysvetlí, nech sa obháji!

Staroveký človek si bol vedomý Božích nárokov na jeho život, a preto prijímal evanjelium o Božej milosti ako dobrú správu. Keď Martin Luther na konci stredoveku prišiel so starou Biblickou pravdou o milostivom Bohu, ktorý obeťou zaplatil za naše viny, spôsobil tým duchovnú revolúciu. Bolo to totiž v čase, keď ľudia v kostoloch počúvali viac o treste a trestajúcom Bohu ako o milosti a láske.

Ale dnes sa človek posadil nielen na sudcovskú stolicu, ale aj do pozície zákonodarcu. Posadil sa do pozície toho, kto tvorí zákony a pravidlá. A z tejto pozície odmieta Božie absolútne princípy a pravdy, ale veci delí na dobré a zlé zo svojho pohľadu. Tie veci, ktoré sú pre neho výhodné a príjemné, označil za dobré. Tie, ktoré sú pre neho nevýhodné a nepríjemné, sú zlé.

Keď hovoríme o dnešnom človeku a jeho vzťahu k pokániu, treba povedať napokon aj to, že sú chvíle, keď si dnešný človek svoju vinu, či skôr chybu priznáva. Sú to chvíle, keď sa nám niečo v živote zosype. Keď sa rozpadne napríklad vzťah, manželstvo. Vtedy si človek začína pripúšťať možnosť, že by niekde mohol urobiť chybu. Vinu si uvedomujeme často až vtedy, keď sa dostavia bolestivé následky našich hriechov. Biblia však hovorí, že hriech je hriechom aj vtedy, keď jeho dôsledky ešte nevidíme. Podobne ako choroba, ktorá je rovnako skutočná a vážna aj vtedy, keď o nej nevieme.

Pán Ježiš farizejom prečítanými slovami naznačuje, že s ich zrakom nie je niečo v poriadku, pretože nevidia vo svojom živote veci, ktoré by mali vidieť. A dodáva, že On prichádza na to, aby tých, čo si myslia, že dobre vidia presvedčil, že tomu tak nie je. To by však bolo málo, keby prišiel povedať len toto: ľudia, vaše videnie sveta a vášho života nie je v poriadku. To je len prvý krok. Vo chvíli, keď si to človek uvedomí, môže sa udiať aj ďalší krok - Ježiš mu dáva dar duchovného zraku, aby mohol vidieť veci také aké naozaj sú.

S našim zrakom je to tak, že ak aj niečo vidíme, tak skôr smietky v očiach našich bratov a sestier. Ale tie brvná v našich očiach sú pre nás často neviditeľné. Ježiš to nazýva pokrytectvom. Preto hovorí: Pokrytec, vytiahni najprv brvno z vlastného oka, a potom budeš jasne vidieť, aby si mohol vybrať smietku z oka svojho brata.

Sme schopní vidieť mnohé zlé javy, nevhodné správanie druhých ľudí. Ale na nás samých je hriech akoby neviditeľný. Dobrým príkladom je jedna udalosť zo života kráľa Dávida. Zatúžil po žene, ktorá bola vydatá. Volala sa Batšeba. Napriek tomu ju k sebe pripútal. Keď zistili, že s ním čaká dieťa, rozhodol sa konať. Jej manžela, Uriáša Chetejského poslal zámerne do prvej línie na istú smrť. Keď Uriáš zomrel, Dávid si Batšebu oficiálne vzal. Všetko bolo navonok v poriadku, pretože nikto nevedel o Dávidovej skratke, ktorú použil. Prichádza však za Dávidom prorok Nátan a rozpráva mu príbeh:

V istom meste boli dvaja mužovia; jeden bol bohatý, druhý bol chudobný. Bohatý mal veľmi mnoho oviec a dobytka. Chudobný však nemal nič, iba jedinú malú ovečku, ktorú si kúpil; choval ju a vyrástla pri ňom s jeho deťmi. Jedávala z jeho skyvy chleba, píjavala z jeho pohára a spávala v jeho lone, akoby mu bola dcérou. K bohatému človeku prišiel pocestný; ale ľúto mu bolo vziať zo svojich oviec alebo zo svojho dobytka, aby niečo pripravil pocestnému, ktorý prišiel k nemu, ale vzal ovečku chudobného človeka, a tú pripravil mužovi, ktorý prišiel k nemu. Vtedy Dávid náramne vzbĺkol hnevom proti tomu mužovi a povedal Nátanovi: Akože žije Hospodin, muž, ktorý to urobil, zasluhuje smrť! Nato Nátan povedal: Ty si ten muž!

Dávid vedel jasne pomenovať neprávosť a s vášňou vyniesť súd nad neprávosťou, ale keď je sám odhalený so súdom je už opatrný. Sme totiž k svojim hriechom milosrdnejší. Tie naše viny sa nám obvykle nezdajú také hrozné. Prosme dnes Boha, aby to zmenil.

V našom živote sa nachádzajú mnohé hriechy: závisť, ješitnosť, nevraživosť, neprajnosť, sebectvo... Toto všetko veľmi často nie sme schopní vidieť kvôli jednému jedinému hriechu – kvôli samospravodlivosti a pýche v nás. Vo svojej zatvrdilosti – podobne ako vodcovia izraelského národa - nechceme vidieť svoju vinu a preto radšej rozoberáme vinu druhých a tých v minulosti.

Hovoríme o hriechu duchovnej slepoty a samospravodlivosti. Tento hriech človeku zatvorí oči vidieť svoju vinu. Pre tento hriech prišiel súd na celý izraelský národ. Nech je to pre nás mementom. Pán Ježiš prišiel liečiť tú najvážnejšiu chorobu človeka a zvlášť tohto národa a oni mu pri jednej príležitosti povedali: lekár lieč sám seba, my to nepotrebujeme, my sme v poriadku. On prišiel na tento svet, aby otvoril oči tým, ktorí sú duchovne slepý a tým, ktorí sa domnievajú, že vidia, aby ukázal, akí sú slepí.

Ako sa rozhodneme my dnes? Dáme prednosť svojej samospravodlivosti a pýche alebo Božej pravde o nás? Nenamýšľajme si, že sme lepší, ako izraeliti – to by sme opakovali ich chyby. Ježiš aj dnes kladie pred nás dve možnosti. Nechať si otvoriť duchovný zrak, alebo ísť životom spolu so slepým davom.

Dovoľme Mu, aby nám otvoril oči, dovoľme mu pravdivo pomenovať javy v našom živote. Aby ako röntgen presvietil náš život, aby mohol nasadiť liečbu a my sme mohli byť uzdravení. Amen!

Modlitba:
Pane, daj nám odvahu pozrieť sa do očí svojim vnútorným nepriateľom, ktorými sú pokrytectvo, samospravodlivosť a pýcha. Dotkni sa aj dnes nášho boľavého miesta, ktoré si tak dôsledne skrývame. Rozuzľuj to zamotané klbko problémov, klbko hriechov, rán a falošných väzieb, ktoré zväzujú a zamotávajú náš život.

Ďakujeme Ti, Pane, že nás vedieš aj dnes zo slepej uličky našej pýchy, aby si nás priviedol na miesto, kde môžeme byť uzdravení, kde môžeme vyznať svoj hriech, môžeme ho nazvať pravým menom, prijať odpustenie a kde môžeme prijať silu rozísť sa s ním. Aby náš život bol vôňou Kristovou a nepáchol našou samospravodlivosťou. Pane, zmiluj sa nad nami! Amen.

David Bázlik – zborový farár